M.R.Stefanik

Dovoľte mi, aby som vás srdečne pozdravil ako novozvolený predseda Spoločnosti M. R. Štefánika so sídlom v Brezovej pod Bradlom a prihovoril sa vám niekoľkými myšlienkami na začiatku môjho funkčného obdobia.

Uplynulo už trinásť rokov od založenia a vzniku Spoločnosti M. R. Štefánika. Jej základným poslaním bolo, je a stále bude sprostredkovávať poznatky o živote a diele generála Dr. Milana Rastislava Štefánika ako významného činiteľa česko-slovenského národnooslobodzovacieho boja, vedca, vojaka, diplomata a ministra prvého samostatného štátu Čechov a Slovákov. Aktualizovať jeho odkaz pre súčasnosť, uvádzať do života ideály a hodnoty demokratickej spoločnosti, ako sú princípy slobody, humanity, spravodlivosti, tolerancie, priateľstva, spolupráce a rovnoprávneho postavenia občanov, národov a národností.

Celých trinásť rokov sa usiloval toto základné poslanie nášho občianskeho združenia aplikovať pri rôznych príležitostiach okolo seba, v širokom okolí i v medzinárodnom prostredí jej predseda Mgr. Peter Uhlík. Uvedomujeme si, že táto zodpovedná práca bola náročná nielen na čas, ale i na jeho fyzickú a psychickú stránku. Prišiel čas, kedy môj predchodca musel spomaliť a požiadať o výmenu, aby spoločenstvo „štefánikovcov“ žilo ďalej a plnilo tak svoje poslanie.

Dovoľte mi preto, pri tejto príležitosti, poďakovať sa pánu Uhlíkovi za všetko, čo za trinásť rokov pre Spoločnosť MRŠ urobil, čo vykonal pre ostatných spoluobčanov z programu šírenia myšlienkového odkazu M. R. Štefánika v duchu zásad nášho združenia. Som rád, že zostal naďalej pôsobiť v predsedníctve SMRŠ ako podpredseda a zároveň predseda Klubu SMRŠ Brezová pod Bradlom. I naďalej budete pri čítaní nášho časopisu BRADLO cítiť jeho redaktorskú ruku pri výbere aktuálnych i dobových úvah, článkov a príspevkov, ktoré aj vy posielate. Naďalej bude organizátorom zaujímavých a dosiaľ vždy vydarených zájazdov po miestach pôsobenia M. R. Štefánika na Slovensku a v zahraničí.

Keď som sa rozhodol prijať kandidatúru a neskôr (27.6.2003) i akceptovať zvolenie do funkcie predsedu SMRŠ, možno som si ani neuvedomil, akú zodpovednosť a úlohu som na seba prevzal v službe myšlienkam M. R. Štefánika, ktoré pre ďalšie generácie zanechal. Zastupujem spoločenstvo ľudí, ktoré sa hlási k jeho odkazu vedca, diplomata, vojaka, humanistu, „ktorého život bol sústredený na boj za slobodu, pre ktorého nebolo nič, čo by spochybnilo jeho národnú hrdosť.“ Takto ho charakterizovala francúzska priateľka C. B. de Jouvenal i francúzsky admirál M. J. Lacaze. Takto ho vnímame i my.

Mojím želaním je, aby sa nám spoločne so Spolkom rodákov MRŠ, Nadáciou MRŠ, Klubom priateľov TGM a MRŠ, miestnou samosprávou i štátnou správou darilo dielo zveľaďovať, dostať ho medzi ľudí dobrej vôle bez rozdielu politickej, náboženskej, národnostnej, sociálnej príslušnosti i štátneho občianstva. Veľmi mi bude záležať, aby sme spoločnými silami podnietili záujem mládeže o osobnosť M. R. Štefánika, ktorá ho len málo pozná.

Verím, že i členovia novozvoleného pätnásťčlenného výboru, medzi ktorými sú osobnosti verejného života, budú mi v tomto nápomocní. Teším sa na zintenzívnenie kontaktov s klubmi SMRŠ a na značné rozšírenie našej členskej základne. Nie však za každú cenu. Naostatok verím, že prídu medzi nás ďalší ľudia chtiví po poznaní génia, ktorým nás obdarila história.

M. R. Štefánik je nesporne jedna z najvýznamnejších osobností slovenských novodobých dejín. Bol prvý zo svojho národa, ktorý diplomatickou aktivitou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi môžeme ho dnes vnímať ako nášho prvého „Európana“. Predpokladal, že nastane stav, ktorý nazval „europeizáciou“, čosi ako harmóniu národov. Z dnešného pohľadu obdivujeme nadčasovosť tejto myšlienky.

Svoje etické, morálne, mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul M. R. Štefánik do troch slov „Veriť – Milovať – Pracovať“. On tak skutočne žil.

Na záver mi dovoľte popriať vám veľa úspechov v osobnom i pracovnom živote. Nech sa nám spoločne darí.

Ján Tatara

< späť na obsah

Septembrové zasadnutie Výboru SMRŠ

Pod vedením predsedu SMRŠ Ing. J. Tataru konalo sa 6.9.2003 v chate na úpätí Bradla dôležité zasadnutie výboru, na ktorom bola urobená kontrola plnenia stanovených úloh, vykonaná voľba predsedníctva, dohodnutý program slávnosti pri príležitosti 75. výročia odovzdania Mohyly MRŠ verejnosti a prijatý návrh plánu činnosti na obdobie rokov 2003/2004.

Schválené sedemčlenné Predsedníctvo V-SMRŠ: Ing. Ján Tatara (predseda), Mgr. P. Uhlík (podpredseda), Mgr. M. Gallová, Mgr. J. Iždinský, Dr. Vl. Krúpa, D. Pevný, MUDr. I. Riečanský (členovia).

Z plánu činnosti, ktorý vychádza z uznesenia 13. valného zhromaždenia 13.5.2003, vyberáme: 1/V spolupráci s mestom Brezová pod Bradlom a Spolkom architektov Slovenska pripraviť spomienkovú slávnosť k 75. výročiu odovzdania verejnosti Mohyly generála Štefánika na Bradle, pripraviť konferenciu a vydať príležitostnú skladačku; 2/ dopracovať štatút Bradla so všetkými zainteresovanými stranami; 3/ koordinovať spoluprácu s mestom Brezová pod Bradlom ako vlastníkom areálu Bradla; 4/ s vedením mesta a Fakultou architektúry STU pripravovať generel Bradla; 5/ vyhotoviť expozíciu „Štefánik a Taliansko“ pre súkromné múzeum v Trente; 6/ spolupracovať s prezidentskou kanceláriou na realizácii Memoriálu M. R. Štefánika; 7/ prehlbovať kontakty s vládnymi a mimovládnymi organizáciami; 8/ rozširovať členskú základňu, spolupracovať s klubmi SMRŠ a iniciovať vznik nových; 9/ spolupracovať so Spolkom rodákov MRŠ, Nadáciou MRŠ, Múzeom MRŠ, Klubom priateľov TGM a MRŠ, Masarykovou spoločnosťou, Spoločnosťou Jana Masaryka, Čs. obcou legionárskou, Užhorodským spolkom rodákov a ďalšími; 10/ rozšíriť kontakty na ďalšie občianske združenia a národné organizácie v duchu stanov SMRŠ; 11/ podporovať prednáškové aktivity; 12/ pre členov pripraviť minimálne dva autokarové zájazdy; 13/ účasť na spomienkových slávnostiach na počesť generála Štefánika, participácia na príprave pietnej spomienky na Bradle pri príležitosti 85. výročia jeho smrti...

Na návrh predsedu sa zasadnutia pätnásťčlenného výboru budú konávať v Brezovej pod Bradlom, schôdze predsedníctva v Piešťanoch.

-R-

< späť na obsah

PODUJATIA K VÝROČIU ČSR

K významným aktivitám vedenia i členstva SMRŠ patrila príprava a účasť na akciách venovaných 85. výročiu vzniku Československa.

V sobotu 25. októbra sa stretli na Bradle členovia Demokratickej strany. Po položení venca k hrobu zakladateľa ČSR a príhovoroch k prítomným bolo prijaté prehlásenie o nutnosti ustanoviť 28. október ako štátny sviatok SR. (SMRŠ vyšla s podobnou iniciatívou už pri 80. výročí vzniku ČSR). Navečer sa v Trenčíne uskutočnil Beh vzájomnosti.

V nedeľu 26. októbra navštívili členovia SMRŠ z Brezovej pod Bradlom a Piešťan Dunajskú Lužnú. V evanjelickom chráme ich privítala sestra farárka Lenka Ružeková, dozorca zboru a cirkevníci, pripomínajúci si pamiatku vysviacky kostola. V rámci slávnostných služieb Božích pozdravil domácich veriacich predseda SMRŠ Ing. Ján Tatara a duchovné piesne pridal brezovský mužský cirkevný spevokol, vedený Vladimírom Húskom... Po pobožnosti pripravila SMRŠ pred kostolom pri pomníku M. R. Štefánika spomienku na 85. výročie vzniku ČSR. Báseň Martina Rázusa Prísaha zarecitovala pani Anna Valihorová, hymnu a hymnickú pieseň zaspieval spomínaný spevokol. Ján Tatara predniesol v mene Spoločnosti prejav, v ktorom zdôraznil, že „vznik ČSR na troskách rakúsko-uhorskej monarchie považujeme za záchranu slovenského národa a za prameň vzdelanostného a kultúrneho vzostupu, vďaka ktorému dnes budujeme vlastný štát... „Na slávnosti, a potom na spoločnom obede, bol prítomný starosta Ladislav Cingel a poslanci obecného zastupiteľstva... Brezovský spevokol vystúpil s úspechom aj na javisku preplneného kultúrneho domu. Zvlášť milo bola prijatá zaspievaná zdravica k životnému jubileu pani farárke.

Bohatý program absolvovali naši zástupcovia v utorok 28. októbra. Predseda SMRŠ Ing. J. Tatara sa zúčastnil v Bratislave na slávnostnom stretnutí pri príležitosti 85. výročia vzniku ČSR a 10. výročia činnosti Nadácie M. R. Štefánika. Po úvodnom prejave Ing. arch Š. Šlachtu predniesol úvahu k výročiu vzniku ČSR a jej prínose pre Európu (jej text prinášame na inom mieste) PhDr. R. Holec. O výsledkoch a cieľoch Nadácie MRŠ hovoril Ing. J. Fuska. Pri tejto príležitosti udelili Pamätnú medailu M. R. Štefánika a L. Weissovej členom SMRŠ Mgr. J. Iždinskému, Dr. V. Kátlovskému a D. Bobríkovi... V ten istý deň prešla už tradičná štafeta z Uherského Brodu do Uherského Hradišťa, a to cez obce a mestá moravsko-slovenského pomedzia, ktorých história je spojená s menami TGM a MRŠ. Vzácnych hostí v Brezovej privítali a na Bradlo sprevádzali primátor mesta I. Ďurkovič a podpredseda SMRŠ Mgr. P. Uhlík, ktorý sa večer zúčastnil aj veľkolepej slávnosti v Hodoníne. K pomníku T. G. Masaryka položili spolu s Ing. B. Noskom kyticu kvetov za naše združenie a stretli sa s predsedom miestnej odbočky Masarykovej spoločnosti Dr. J. Pospíšilom... V tom istom čase nás zastupoval vo Valašských Kloboukách člen výboru emeritný generál S. Naďovič.

Na spomienkovej slávnosti k 85. výročiu vzniku ČSR a Martinskej deklarácie, ktorú usporiadal Klub priateľov TGM a MRŠ a reg. org. Českého spolku v Martine, oficiálne 30. októbra zastúpila SMRŠ členka výboru Mgr. M. Gallová. Zúčastnila sa položenia kvetov k bustám zakladateľov ČSR, videla koncertný program žiakov ZUŠ P. Bohúňa z Dolného Kubína, vypočula si spomienku Dr. M. Kovačku na Martinskú deklaráciu a prednášku Dr. J. Opata "Masaryk, Štefánik, Beneš a Hodža v československých dejinách“. Účastníkov slávnosti privítal a program uvádzal Dr. B. Geryk... V tento deň si obidve výročia pripomenuli v brezovskom Národnom dome Štefánikovom i členovia miestneho Klubu SMRŠ, ktorý vedie Mgr. P. Uhlík. Prítomný bol aj predseda SMRŠ Ing. J. Tatara.

-R-

< späť na obsah

75 rokov od odhalenia Štefánikovej mohyly

Dňa 26. septembra 2003 privítal v Národnom dome Štefánikovom v Brezovej pod Bradlom hostí celodenného programu, venovaného spomienke na 75. výročie odovzdania Mohyly M. R. Štefánika na Bradle verejnosti, primátor mesta Ivan Ďurkovič. Organizátormi slávnosti boli samosprávy Brezovej, Myjavy, Košarísk a Priepasného, Spoločnosť MRŠ, Spolok rodákov MRŠ, Nadácia MRŠ, Spolok architektov Slovenska, zbory ECAVv Brezovej a Košariskách-Priepasnom.

Dopoludňajšiu konferenciu, venovanú Štefánikovej mohyle a jej autorovi Dušanovi Jurkovičovi, uviedol predseda SMRŠ Ing. Ján Tatara. Vlastné rokovanie zahájil v mene Spolku architektov Slovenska Doc. Ing. arch. Ján Bahna. Prednášku „Bradlo ako symbol“ predniesol Mgr. Peter Macho z HÚ SAV. Prácu Doc. PhDr. Dany Bořutovej z FF UK „Mohyla na Bradle – zrod výtvarnej myšlienky“ prečítala jej študentka. S témou „Mohyla na Bradle – legislatívne súvislosti“ vystúpil Dr. Alojz Medár, generálny riaditeľ Sekcie legislatívy a práva MK SR. Keďže zástupcovia Spoločnosti MRŠ Mgr. Peter Uhlík a Mgr. Ján Iždinský odovzdali pre časovú tieseň svoje príspevky písomne, ukončil sériu vystúpení predseda Nadácie MRŠ Prof. Ing. Ján Fuska vyhlásením Medzinárodnej študentskej súťaže venovanej ďalšiemu rozvoju, revitalizácii a dobudovaniu areálu mohyly na Bradle.

Po skončení konferencie sa odobrali jej účastníci na brezovský cintorín k Dejinnému pamätníku, kde je pochovaný jeho autor i „tvorca bradlianskej mohyly“, národný umelec architekt Dušan Samo Jurkovič. Po položení kvetov na jeho hrob, prihovorila sa k prítomným ev. farárka Mgr. Viera Mosná.

Spomienka vyvrcholila v podvečer na Bradle. Jej účastníkov, medzi ktorými boli, okrem spomenutých i zástupcovia Slovenskej komory architektov, Kancelárie prezidenta republiky, ÚR SZPB, SNM Bratislava a Múzea SNR Myjava, orgánov štátnej správy a samospráv okresu Myjava a Trenčianskeho kraja, pozdravil v úvode primátor Brezovej Ivan Ďurkovič. Vzápätí preletela nad mohylou letka Aeroklubu Trenčín AIR Sympatia. Po položení vencov, Vladimírom Húskom vedený brezovský ev. mužský spevokol zaspieval hymnu a báseň Milana Rúfusa Bradlo predniesla Anna Valihorová. V slávnostnom prejave prezident Spolku architektov Slovenska Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta vyzdvihol význam Dušana Jurkoviča pre slovenskú architektúru. Je zaujímavé, že pri hodnotení Štefánikovej mohyly nespomenul ideový zámer autora, ktorý napísal, že „štyri stĺpy bradlianskej mohyly sú pre neho štyrmi stĺpmi chrámu boha baltských Slovanov Svantovíta“, ale oprel sa o Tatarkovo porovnanie, podľa ktorého „štyri vertikály mohyly pripomínajú štyri veže mestskej obce - Bratislavy“… Bývalý poslanec NR SR Dr. Peter Tatár v krátkom príhovore zdôraznil význam Bradla pre pestovanie demokratickej tradície nášho národa a záverečné duchovné slovo predniesla košarisko-priepasnianska farárka Mgr. Zuzana Durcová. Bodku za spomienkovou slávnosťou urobil hymnickou piesňou „Kto za pravdu horí“ opäť cirkevný spevokol. Vzápätí sa v rohoch hornej terasy mohyly rozhoreli vatry, ktoré zapálili primátori Brezovej a Myjavy, starostky Košarísk a Priepasného.

Stojí za zaznamenanie, že z mnohých masových médií venovali udalosti dňa pozornosť len verejnoprávny Slovenský rozhlas a komerčná televízia Markíza.

-pp-

< späť na obsah

DUŠAN SAMO JURKOVIČ

(profil umelca)

Tvorba Dušana Jurkoviča (23.8.1868-21.12.1947) časovo pokrýva vyše 50 rokov vývinu architektúry v období, kedy sa vymaňovala zo spútanosti pravidlami minulosti a svoju tvár stále viac obracala dopredu, k budúcnosti. Posun od historizujúceho eklektizmu cez rušné a formovo bohaté obdobie secesie až k funkcionalistickej moderne našiel svoj špecifický odraz aj v Jurkovičovom diele. Pritom každý z pohybov v architektonickom dianí, na ktoré tento umelec reagoval, nadobudol v jeho podaní svojský, individuálny výraz.

V ranom období, po absolvovaní stavebného odboru na viedenskej priemyslovke (1888) sa, podobne ako mnohí ďalší umelci v tom čase, nechal inšpirovať výtvarnými formami ľudového umenia. Od zaujatia bohatstvom ornamentálnych foriem čoskoro postúpil k štúdiu hlbších konštruktívnych a funkcionálnych súvislostí ľudových stavieb, ku skúmaniu základných princípov staviteľstva (drevené staviteľstvo Karpát, murované domy juhovýchodnej Moravy).

Posun od eklektizmu po nezávislú svojskú tvorbu na tvaroslovnej báze tradičnej drevenej architektúry ilustrujú jeho diela Pustevne na Radhošti a vila na Rezku, prípadne turistická útulňa v Pekle, špecifickú tvarovú premenu ľudových prvkov v kontexte mestskej vilovej štvrte dokumentuje jeho vlastná vila v Brne.

Vila sa stala jednou z hlavných tém Jurkovičovej tvorby počas brnenského obdobia – otázky komfortného a účelného bývania riešil komplexne, od architektonického návrhu stavby cez zariadenie a interiérové doplnky až po úpravu okolia, záhrad.

V tomto období Jurkovič silno reagoval na podnety vtedy rušného architektonického diania neďalekej Viedne a v spojení s prvkami miestnej tradície vytváral diela zvláštneho pôvabu. Formové aj obsahové bohatstvo jeho tvorby v tomto plodnom období výrečne ilustruje súbor stavieb pre kúpele Luhačovice, návrhy úprav pútneho miesta Sv. Hostýn, ale aj práce, ktoré mu ponúkli nezvyčajnú možnosť riešiť vzťah medzi tradičnými a novými formami – rekonštrukcie historických zámkov v Molitorove a v Novom Měste n/Metují. Tu mal Jurkovič opäť príležitosť, okrem stavebných úprav, navrhovať aj kompletné interiéry (a v Novom Měste aj príležitosť uplatniť svoj krajinársky cit pri úpravách záhrad a parku).

Rušné a úspešné roky jeho brnenského pôsobenia ukončila prvá svetová vojna, ktorá však zároveň znamenala nové úlohy: počas práce v oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri krakovskom veliteľstve vytvoril Jurkovič vyše 30 návrhov na pomníky a cintoríny v oblasti západnej Haliče, v ktorých jednak nadviazal na svoje návrhy kaplniek na sv. Hostýne, a jednak predznamenal mnohé zo svojej neskoršej tvorby. Zohľadňoval konkrétne podmienky, charakter kraja, jeho lokálne stavebné tradície a súdobé vzory a tendencie v navrhovaní pietnych stavieb. Svojimi haličskými dielami (napr. cintoríny Rotunda, Magura/Przelecz Malastowska, Zmigród, Regetów, Grab, či kaplnka cintorína v Lužnej) upútal pozornosť a získal ocenenie.

Po skončení vojny mnohé z princípov rozvíjal ďalej. Príkladom takejto kontinuity je (popri mnohých iných návrhoch na náhrobky a pamätníky) aj jeho najvýznamnejšie dielo tohto druhu – mohyla na Bradle.

V období medzi dvoma vojnami sa Jurkovič celou váhou svojej osobnosti angažoval pri budovaní a formovaní novej slovenskej spoločnosti: pôsobil v oblasti ochrany pamiatok, bol zakladateľskou osobnosťou viacerých kultúrnych inštitúcií (napr. Umelecká beseda slovenská, Slovenské národné múzeum), vyvíjal rozsiahlu publicistickú činnosť. Predovšetkým však sa zameriaval na aktuálne úlohy architektúry, akými boli napr. regulačný plán Bratislavy, núdzové obydlia, lacné bývanie pre robotníkov, otázky typizácie (navrhoval montované obytné domy z dreva i z tehlových tvárnic, montované školy).

Pritom ďalej vyvíjal rozsiahlu a mnohostrannú samostatnú architektonickú činnosť: z tejto doby pochádzajú rôzne návrhy pre súťaže (banka v Bratislave, pomník M. R. Štefánika v Bratislave, epidemiologická nemocnica v Bratislave), obytné budovy (nájomné a rodinné domy), zdravotnícke zariadenia (Kochovo sanatórium v Bratislave), cirkevné stavby, pomníky a pamätníky významným osobnostiam slovenských dejín, stavby technického charakteru (viaceré budovy pre Západoslovenské elektrárne na rôznych miestach západného Slovenska, lanovka na Lomnický štít).

Počas druhej svetovej vojny sa Jurkovič utiahol z verejného života a v jeho tvorbe možno vybadať dve zreteľné línie: v jednej bezprostredne reagoval na udalosti vojny a svojsky ich „komentoval“ návrhmi pamätníkov, v druhej sa orientoval smerom do budúcnosti, k úlohám povojnovej rekonštrukcie a rozpracoval projekty typizovaných, ľahko a rýchlo zmontovateľných rodinných domkov z tehliarskych tvárnic (publikácia Skladacie domy rodinné z pálených tehliarskych výrobkov, 1946).

Po vojne sa dočkal aj spoločenského ocenenia – v roku 1946 mu udelili titul „národný umelec“.

Dana Bořutová

< späť na obsah

Revitalizácia bradlianskeho areálu

(Areál slobody, demokracie, štátnosti a troch odbojov)

Bradliansky areál a jeho dominanta Mohyla gen. M. R. Štefánika je kultúrno-spoločenským fenoménom, ktorý symbolizuje nielen určitú historickú cestu a dosiahnutú etapu vývoja našej spoločnosti, ale zároveň dokumentuje aj hodnotovú orientáciu a stupeň vyspelosti spoločnosti, t. j. kompatibility dosiahnutej s hodnotovým systémom vyspelých demokracií sveta. Tento aspekt je zvlášť dôležitý a aktuálny, pretože máme ambície integrovať sa do EÚ a NATO, a to ako plnohodnotný člen s demokratickými tradíciami a smerovaním. Obnova demokratických tradícií je zatiaľ nedostatočne využitý faktor, ktorý má pritom predpoklad pozitívne pôsobiť na úspešnú revitalizáciu občianskej spoločnosti a má aj výrazný prointegračný potenciál.

Štefánikovské demokratické tradície sú súčasťou nášho najlepšieho demokratického dedičstva, ktorým sme prispeli budovaniu modernej demokratickej Európy. Je preto v najvyššom štátnopolitickom záujme udržovať kontinuitu s touto najlepšou demokratickou tradíciou, prezentovať pozitívny vzťah a prístup k jej obnove a aktualizácii pre prítomnosť i budúcnosť.

Z tohto hľadiska je potrebné realizovať komplexný systémový prístup v podobe rozvojového plánu na obnovu demokratických tradícií, ktorý by pomohol generovaniu národnoštátnych záujmov a pozície Slovenska v medzinárodnom kontexte.

Oficiálny prístup k M. R. Štefánikovi musí byť adekvátny významu, ktorý táto dominantná osobnosť pre Slovensko už tradične predstavuje. Z tohto aspektu je potrebné pristupovať k Bradlu – je nevyhnutné po 75 ročnom pôsobení aktualizovať a významove rozšíriť pamätník a dobudovať bradliansky areál v intenciách predpokladaných jeho tvorcom D. Jurkovičom, ktorý po r. 1945 predložil návrh na úpravu mohyly tak, aby svoj význam rozšírila o pripomienku padlých čs. letcov v druhej svetovej vojne a čs. legionárov účastníkov prvého odboja.

Mohyla M. R. Štefánika na Bradle bola dohotovená a odovzdaná verejnosti 23. septembra 1928. Pri príležitosti významného výročia chceme usporiadať spomienkové stretnutie za účasti najvyšších ústavných činiteľov a otvoriť verejnú diskusiu o nutnosti revitalizácie bradlianskeho areálu a úlohe akú má v budúcnosti plniť pri pozitívnej prezentácii štátu.

GENEREL BRADLA – navrhované parametre komplexného riešenia bradlianskeho areálu – boli predložené a doporučené VZ SMRŠ, konanom v Brezovej pod Bradlom dňa 30. mája 2003.

Generel Bradla by mal obsahovať základné rozvojové impulzy, ktoré postulujeme tiež v návrhu na vypracovanie štatútu pre Mohylu gen. M. R. Štefánika na Bradle:

- pamätník čs. legionárov

- pamätník čs. letcov

- zvon padlým v svetových vojnách

- ľudová popularizačná hvezdáreň s planetáriom

- chata s ubytovaním a s malou výstavnou expozíciou

- vojenské múzeum v prírode

- pristávacia plocha pre helikoptéry

- parkoviská, komunikácie, sociálne zariadenia

Ján Iždinský (podpredseda SMRŠ)

< späť na obsah

Architektonicko - urbanistické a krajinárske riešenie Mohyly M. R. Štefánika na Bradle

(Libreto)

Mohyla na Bradle je symbolom vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky, spoločného demokratického štátu Slovákov a Čechov. Je symbolom morálneho a mravného odkazu Milana Rastislava Štefánika pre dnešok. Vnímaná je ako pamätník boja za našu národnú slobodu a miesto, na ktorom sa národ schádza vždy, keď sa cíti ohrozený, ale tiež vtedy, keď chce spontánne prejaviť svoje národné a vlastenecké cítenie. Mohyla na Bradle pripomína jedinečnú osobnosť M. R. Štefánika, nadčasovosť jeho diela v kontexte európskej jednoty. Ćasto sa Bradlo významovo prekrýva iba s pojmom mohyly na jeho vrchole.

Po ukončení opravných prác na mohyle a jej odovzdaní verejnosti sa všetka činnosť na Bradle zastavila. V skutočnosti ani architekt D. S. Jurkovič, ako tvorca diela nespracoval dotvorenie areálu na Bradle. Sme toho názoru, že areál je treba komplexne dotvoriť z hľadiska krajinárskeho, dopravného, urbanistického, architektonického a výtvarného. Zámerom súčasného riešenia je potreba zakomponovať do areálu Bradla aj ostatné udalosti spojené s bojom za slobodu slovenského národa.

Požiadavky riešenia:

1. Mohylu je potrebné zbaviť náletovej zelene a okolie pokryť ušľachtilou zeleňou.

2. Riešiť zeleň aj v časti nástupu k mohyle.

3. Riešiť prístup pre individuálnu i hromadnú dopravu a navrhnúť primerané parkoviská pre celý areál i chatu.

4. Riešiť dopravu aj trasou Košariská – Bradlo. Ide o historickú cestu, po ktorej viezli rakvu s telesnými pozostatkami M. R. Štefánika a jeho spoločníkov na Bradlo.

5. Riešiť situovanie ľudovej hvezdárne, ktorá by pripomínala Štefánikovu vedeckú prácu v oblasti astronómie a meteorológie.

6. Riešiť rekonštrukciu a dostavbu Chaty pod Bradlom. Rozšíriť kapacitu pre občerstvenie a pre sociálne zariadenia, zvážiť možnosť ubytovacích priestorov, vytvoriť nové spoločenské priestory (väčšia zasadačka, 1-2 salóniky, audiovizuálna prezentácia a výstavné priestory venované Štefánikovi, Jurkovičovi).

7. S osobnosťou gen. M. R. Štefánika sú nerozlučne spojené udalosti s organizovaním čsl. légií a ich činnosťou. Bol ich ideovým tvorcom a veliteľom. Bolo by vhodné umiestniť v areáli Bradla pamätník (stenu, prípadne stenu s plastikami) pripomínajúci vznik a činnosť čsl. légií. Uviesť mená významných legionárov, celkové počty legionárov príp. i počet padlých v bojoch za oslobodenie. Stvárniť vo forme plastík uniformy (aspoň symbolicky napr. čiapky) legionárov v Rusku, Taliansku, Francúzsku, USA. Vyznačiť významné miesta činností légií. Treba si uvedomiť, že čsl. legionári takýto monument postrádali i v rámci ČSR. O toto riešenie by bol iste záujem aj zo strany Českej republiky.

8. Bradlo je symbolom vzniku ČSR. Stvárniť na schematickej mape hranice prvej ČSR, možno aj prvý štátny znak ČSR, symboly Česka, Moravy, Sliezska, Slovenska, Podkarpatskej Ukrajiny, ktoré tvorili prvú ČSR. Uviesť decentne štátne znaky - symboly dohodových štátov, ktoré podmienili vznik ČSR, napr. Francúzska, Talianska, Ruska a USA.

9. Zvážiť umiestnenie reliéfu – pamätníka čsl. letcom (kontinuita rokov odboja).

10. Vhodne umiestniť aj bronzovú tabuľu, ktorá na Bradle pripomína históriu SNP (Štefánik žije v nás), ktorá sa spája s názvami útvarov, ktoré niesli názov „Štefánika“ včítane pancierového vlaku. Bronzovú plastiku dotvoriť a situovať do zvislej polohy.

11. Riešiť dizajn lavičiek a odpočívadiel v časti prístupu k mohyle. (Za vhodné považujeme využitie travertínu, ktorý zostal po rekonštrukcii, v kombinácii s drevom).

12. V nástupnom priestore riešiť umiestnenie vlajkoslávy.

Pre riešenie širších vzťahov využiť dodané mapové podklady. Rozsah a forma ostatných výkresov je ľubovoľná.

Termín pre odovzdanie návrhov je 31. január 2004.

Návrhy treba odovzdať osobne alebo zaslať poštou na adresu sekretára súťaže.

Autori libreta: Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD.

PhDr. Dušan Kováč, DrSc.

Prof. Ing. Ján Fuska, DrSc.

< späť na obsah

Vyhlásenie Medzinárodnej študentskej súťaže na Bradlo

Nadácia Milana Rastislava Štefánika v Bratislave a Fakulta architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave vyhlasujú Medzinárodnú študentskú krajinno – architektonickú súťaž na architektonické riešenie areálu Mohyly generála Dr. Milana Rastislava Štefánika na Bradle.

Záštitu nad týmto projektom prevzal prezident Slovenskej republiky Rudolf Schuster.

Súťaž bola oficiálne vyhlásená 26.09.2003 na Spomienkovom stretnutí pri 75. výročí odovzdania mohyly verejnosti na Bradle. Obsahová náplň súťaže je uvedená v librete. Súťaž končí 31.01.2004. Predložené návrhy vyhodnotí medzinárodná porota. Hlavnú cenu udelí prezident Slovenskej republiky. Súťaže sa zúčastnia poslucháči nasledujúcich univerzít:

1. Univerzita v Grenoble – Francúzska republika

2. České výsoké učení technické v Prahe, Česká republika

3. Mendelová univerzita v Brne – Lednice na Morave, Česká republika

4. Fakulta architektúry TU v Košiciach

5. Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre

6. Vysoká škola lesnícka vo Zvolene

7. Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave

8. Fakulta architektúry STU v Bratislave

Bratislava 26.09.2003

Ján Fuska

predseda Nadácie M.R.Š.

Súvisiace články: Výsledky medzinárodnej študentskej súťaže.

< späť na obsah

Z KRAJA A RODNÉHO DOMU ŚTEFÁNIKOVHO

Nijak nevynášame brezovsko-myjavský kraj nad ostatné, veď každá piaď celej slovenskej zeme je nám jednako vzácna, drahá. A jednako, isteže je táto pozornosť, ktorú v mesiaci máji osobitne venuje mu celý národ, neobyčajne zaslúžená, dotýka sa pôdy, kde vial od dávnych čias slovenský duch sebavedomý, hrdý, tvrdý. A kde bolo slovenské národné uvedomenie v minulosti nezlomné, nepoddajné, nepodkupné, ani hrozbami, ani prosbami nedotknuteľné, tak to bolo tu. Dom inteligenta, roľníka, robotníka bol hradbou slovenského cítenia, slovenského ducha. Tu nebolo onoho tragického rozporu medzi študovanou vrstvou a vrstvou ľudovou, všetkých späl dovedna jeden cit, jedno zmýšľanie, jeden záujem. Nie je to nijak náhodilé, že z tohoto kraja zbĺkla slovenská revolúcia, ktorá pred viac ako sto rokmi chcela Slovensko vymaniť z otroctva. Stroskotala práve na diferencii medzi uvedomelosťou tohoto kraja a ostatných.

Ale tradície zostali. A kolovali v každej hrudi, prevteľovali sa z otca na syna, z matky na dcéru. Z takejto reťaze povstalo množstvo skvelých väčších i drobnejších nositeľov a šíriteľov slovenskej národnej myšlienky, slovenského práva na život. Veľká a pevná je táto reťaz od dávnej minulosti až po dnešok. Zdatných synov a dcéry tohto kraja nájdete v každej oblasti slovenského života a všade, kde je po nich stopa, tam slovenské kultúrne, hospodárske alebo politické dejiny vydávajú svedectvo o tom, že s ich tvrdou rečou nerozlučne šiel tvrdý, neoblomný duch slovenský, vždy upretý na spoločný národný záujem.

Nedivte sa preto, že je to kraj generála doktora Milana Rastislava Štefánika. Je to prirodzené, je to takmer prozreteľnostne podmienené, je to organické. Tu z tohoto tela, z týchto tradícií, z týchto ideí mohol jedine vyrásť.

Spomíname ho, honosievame sa ním, uctievame ho i dnes. Z dejín vieme, čo znamenal pre oslobodenie národa a pre zabezpečenie možnosti jeho vývoja. Bádanie o jeho spola legendárnom živote je ešte nedokončené, je znova v prúde, iste ho obohatia nové a nové motívy a detaily. Čaká sa na jeho nové zhodnotenie, obšírny a vyčerpávajúci životopis. A čaká sa i na transponovanie tohoto života do umeleckých oblastí, do hrdinskej básne, do románu, do drámy. Úloha ohromná, a práve možno táto ohromnosť ochromuje, zmalomyseľňuje, naplňuje obavami všetkých, ktorí by boli azda povolaní siahnuť k tomuto hrdinovi, siahnuť k bohatému materiálu jeho života. Životopisec bude musieť túto postavu sledovať temer po všetkých kontinentoch a z obrovskej roztrieštenosti faktov urobiť syntézu života. Umelec bude musieť nahliadnuť do vnútorných procedúr tohoto rastu, nuž, veľká úloha.

Ale nielen dejepisec, nielen umelec má veľké povinnosti voči tejto vysokej osobnosti nedávnych slovenských dejín. Každý slovenský človek musí sa s ňou zapodievať. I bez veľkej monografie, i bez vynikajúceho umeleckého diela máme predsa len rozličné prístupné pramene, významnejšie i drobnejšie memoriále, zápisky a pamäti, listy a zápisníky, spomienky i odkazy, z ktorých vystupuje jeho tvár, jeho osobnosť, jeho charakter, jeho činnosť, jeho ciele, jeho testament. Nuž, všetci viac a viac by sme sa mali s ním zapodievať.

A potom je tu jeho kraj, jeho rodné hniezdo, obec i rodný dom. Napokon Bradlo. Akoby sme zľahostajneli voči ním. A je to nesprávne. Prostredie, i keď nie je výlučným určujúcim, činiteľom, jednako má nesporný vplyv, svoje stopy, ktoré sú zväčša nezmazateľné, sprevádzajú po celý život. A u generála Štefánika je tomu rozhodne tak. Kde sa vzala oná obratná životaschopnosť, tá tvrdá vytrvanlivosť, ak nie z onoho súvisu s krajom, charakterom jeho ľudu? A čo ho popudilo k astronomickým výškam, bádaniu o vesmíre, ak zase nie spojitosť s oným duchovným bádaním hviezdnych ciest v povolaní jeho otca? Obe tieto spojitosti šťastne sa zliali v osobnosti naraz tvrdej i snivej, reálne vypočítavej a ideálne obetavej. Nuž nie div, že človek je zvedavý na takýto kraj a také hniezdo, z ktorého vyletí taký vták Fénix.

V slnečnom krásnom dni sme uháňali myjavsko-brezovskou hradskou. Po vŕškoch množstvo stromami ukrytých domčekov. Myjavu obklopuje vyše sto kopaníc. Ako hniezda, v ktorých bezpečne učupené sú naše vtáčatá. Pevne zakotvené, dobre prichýlené, nič a nik ich nevyženie. Iba ak vlastná túžba po svete, vlastná vôľa vyletieť a získať pre staré hniezda nové skúsenosti.

Rýchlo vystúpi hradská za myjavským chotárom, a potom chýli sa k Brezovej. Prichádzame k úpätiu Bradla, odbočíme na bradliansku serpentínu. Naj celým krajom, rozkvitnutým v májovom rúchu, ako symbol a stráž pnie sa monumentálna Štefánikova mohyla. Biely travertín v slnečných lúčoch oslepujúc svieti doďaleka.

Už polstoročie tomu, čo sme tu boli prvýkrát. Ako mladí študenti zúčastnili sme sa všeobecného národného smútku, mohutného ozaj národného sprievodu hore na temä pekného, vyčnievajúceho vrchu, kde ešte vtedy nebola mohyla mramorovej beli, ale len čerstvo vykopaný hrob. Ani sa človeku nechce veriť, že už toľko času ubehlo. Miesto malého hrobu je tu mohutná hrobka, ozajstné mauzóleum, aké neviem či ešte možno vidieť v celej Európe. Je skvelým vysvedčením toho, že národ vedel si uctiť svojho hrdinu. V pietnom tichu obídeme ju po všetkých stranách, vystúpime až k samému zápisu hore. Ani víchre, ani búrky nezmyli litery, tu sú a svedčia. Pri podstavci úctivé ruky zasadili niekoľko tují. Ujali sa v kamenistej pôde, nezahynuli.

Potom zase dolu serpentínou zahľadíme sa do kraja. Blíži sa Brezová, staré národné hniezdo. Po krátkom osviežení u dobrých známych ideme ďalej smerom na Prašník.

A tak prechádzame cez Košariská. Rozľahlé, s akousi predobcou, medzi stromami a záhradami. Majú svoj Národný dom, kde sa konali rozhovory i kultúrne podnikania. V strede obce, tesne pri hradskej, zastaneme. Tu je rodný dom Štefánika. Dostaneme ochotné vysvetlenia, ukážu nám starú matriku, zápisy. Ev. a. v. cirkevný zbor Košariská-Priepasné patril pôvodne k Brezovej, roku 1871 sa osamostatnil. Neskoršie i obec.

Otec Štefánikov, Pavel, bol tu prvým farárom. S úctou sa dívame na jeho rukopis v starej matrike, vedenej známou bibličtinou. Vyhľadávame si zápisy o narodení jeho detí. Tak si zistíme aj zápis o Milanovi. Bývalo sa najprv v škole, ktorá bola posvätená J. M. Hurbanom, vtedy kaplánom na Brezovej. Hurban sa vôbec Košarišťanov ujímal a zastával, jeho pričinením sa aj zbor osamostatnil od matko-cirkvi brezovskej, pretože celá vec šla dosť ťažko. Škola bola pod slamou, do tej chodil aj Milan.

Roku 1878 bol postavený chrám, dva roky po ňom fara. Bohoslužby sa dotiaľ odbavovali v škole. Fara je upravená, a to od roku 1939, ale všetko z úcty naproti veľkému rodákovi zachované je tak, ako pôvodne bolo. Bohužiaľ niet tu už nijakých pamiatok. Kolíska, posledná pozostalosť po Štefánikovcoch, bola vzatá roku 1934 do múzea v Piešťanoch. Dnes je v Turčianskom Sv. Martine.

Vyjdeme von, obzeráme si renovovanú budovu. Na fare je tabuľa z pieskovca s nápisom: V tomto dome narodil sa generál Dr. Milan Rastislav Štefánik, učenec - hvezdár a prvý minister války Čsl.republiky, nar. 21. júla 1880, umr. 4. mája 1919.

Pôvodný návrh na pamätnú tabuľu na rodnom dome bol od Hviezdoslava. Znel takto:

„Tu orlom z hniezda vyletel

na krídlach ducha po oblohu

v hniezd svetoch hľadajúc si cieľ.

Tam však, keď poklonil sa Bohu

v obdive Jeho slávnych diel,

Ním hnutý k zemi zvrátil let,

keď našiel cieľ, čo česť i zdar má:

svoj národ vyslobodiť z jarma,

v ňomž upel prez tisícku liet.

To zmôžuc v sláve vzletel späť.“

Tento verš sa však na stenu nedostal asi preto, lebo tabuľa pieskovcová bola by si vyžiadala veľkých rozmerov.

Štefánikovo meno je i na pomníku padlých obce – ako prvé, najväčšie a najslávnejšie. Z rodákov je do päťdesiat padlých v prvej svetovej vojne. Pomník je pri chráme, predstavuje ženu v kroji kraja, ako drží umierajúceho vojaka. Je na ňom verš básnika Vladimíra Roya, ktorý bol farárom v neďalekom Bukovci. Znie takto:

„V búrkach vojny v obeť životy sme dali,

semenom slobody stala sa krv naša.

Kiež vlasť vykúpená prekvitá vždy statne,

nad ňou zdar a mier sa požehnaním vznáša.“

Rodičia Milanovi sú pochovaní na cintoríne košariskom. Otec Pavel umrel roku 1913 a má na hrobe nápis: Bojovník slovenského národa. Matka Albertína umrela roku 1928, pomník jej postavila Živena roku 1938 s nápisom:

„Básnika hviezdnych svetov zrodila – bolestná,

hrdinu ujarmených vychovala – strádajúca,

martýra slobody pochovala – víťaziaca.

Matka pamiatky dobré hodná.“

I týchto niekoľko málo upomienok stačí na to, aby naše myšlienky znova a znova sa zapodievali s osobnosťou Štefánikovou. Na zákrute cesty ešte raz sa podívame hore na Bradlo a v srdci sa upevní sľub: Podľa jeho vzoru, podľa jeho odkazu v šťastí i nešťastí s Tebou sme slovenský národ a s Tebou i zostaneme!

Emil Boleslav Lukáč (1969)

P. S. Tento článok napísal pán farár (doktor teológie, básnik, publicista, zakladateľ Tvorby T, poslanec vojnového slovenského štátu) Lukáč po ceste podjavorinsko – podbradlanským krajom. V Starej Turej najprv odhalil pamätnú tabuľu sestrám Royovým, potom cez Myjavu prišiel na Bradlo, do Brezovej a Košarísk. Zo zážitkov sa zrodila napísaná reportáž.

< späť na obsah

Zlatá kniha Slovenska

Pri príležitosti 10. výročia vzniku spoločného štátu uskutočnili sa v Československej republike početné aktivity. Bolo za čím sa obzrieť, pretože samotný vznik štátu Čechov a Slovákov bol zázrak a aj desať rokov činorodej práce prinieslo dobrú úrodu. Konali sa rôzne podujatia, ktorých echo a záznam sa už dávno vytratil. Ostalo však aj niekoľko hodnôt, ktoré označujeme ako trvalé. Medzi ne zaraďujem Zlatú knihu Slovenska, jubilejný zborník, ktorý zostavil a vydal Miloš Kolesár (Bratislava 1929).

Kniha bola pri uvádzanom výročí oslobodeného Slovenska venovaná prvému prezidentovi Dr. T. G. Masarykovi a prvému čs. ministrovi vojny generálovi Dr. M. R. Štefánikovi. Bolo to výročie, keď sa ešte držala v mysli reálna stopa, že v roku 1918 bolo Slovensko skutočne oslobodené, že tých desať rokov ako to je aj graficky zdôraznené „Desiaty rok zakvitá od Tatier k Dunaju krajina naša slobodná“, tiež „kráčame pevným krokom napred“ a „pracujeme na svojom“. V tejto knihe, ktorá už nemohla byť v roku 1938 zopakovaná pri dvadsiatom výročí vzniku ČSR, pretože tieto oslavy, pripomenutia, sa konali už v tieni búrky Mníchovského diktátu, ale aj nenávisti nacionalistických elementov. Kniha vo svojich kapitolách obsiahla zápas o október 1918 a vývoj po vzniku republiky. Je to komplexné predstavenie štátu a najmä Slovenska počnúc vedúcimi osobnosťami, cez manifesty, zákony, zápas s maďarskou inváziou, predstavením samosprávy, kultúry, umenia, literatúry, cirkví, sociálneho a spolkového života, telesnej výchovy a športu, študentstva, národohospodárstva, kúpeľov a cudzineckého ruchu, života a pôsobenia Slovákov v zahraničí. Je to knižná podoba Slovenska, aká nebola dovtedy vydaná. Zostavovateľ využil dovtedy vydané publikácie, časopisy, noviny, spomienky, množstvo fotografií. Správne v poznámke určenej slovenskej verejnosti napísal Emo Bohúň: „Držíte v rukách dokument historicky najdôležitejšej doby života slovenského“. Skutočne búrlivý rozvoj Slovenska v ČSR je cítiť z každej stránky reprezentačnej knihy. Historici vedia, že to nebola jednoduchá etapa, bolo dosť vnútorných i medzinárodných problémov, ale štát sa nielen postavil na nohy, ale si budoval pevnú konštrukciu. Demokratický štát, tak odlišný od toho, čo bolo do roku 1918 a čo potom nasledovalo po roku 1938, ale aj po roku 1948 (v malom odbočení poznamenáme, že vieme po roku 1989 koľko problémov je v novom štáte). ČSR ako to uviedol T. G. Masaryk potreboval dlhší čas, aby si svoju konštrukciu vytvoril dostačujúco pevnú, ale taliansky fašizmus, nemecký nacizmus a ich pomocníci v domácom prostredí nedovolili, aby sa tak stalo. V Zlatej knihe Slovenska je pohľad na krajinu predovšetkým od tých, ktorý republiku formovali, budovali, ktorí ideu československú nikdy nezradili. Ale sú tu aj state od autorov, ktorí už o desať rokov neskôr stáli výrazne na inom brehu. Odpadlíci ktorí využívali konjunktúru doby ako T. J. Gašpar, J. Tiso a ešte niekoľkí, našťastie však nie mnohí.

Aj po desiatkach rokoch môže publikácia Zlatá kniha Slovenska slúžiť pre historikov, publicistov, tiež širšiu verejnosť, ktorá má záujem o dejiny ako literatúra k poznaniu vzniku Republiky, jej prvého desaťročia, poznaniu jednotlivých sfér činnosti, odborov, osobností. Bolo by preto dobré knihu v reedícii vydať, lebo potvrdzuje, že Slovensko dneška by bez života v Československu, a teda aj v prvom decéniu, nebolo tým čím je dnes. Slovensko v jeseni 1918 mlelo z posledného a len čs. odboj v zahraničí a v domácom prostredí ho vzkriesil. Je veľmi smutné, keď sa na tieto historické a nemenné faktory zabúda, keď sa obdobie existencie Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi hodnotí negatívne, keď sa dejepis dezinterpretačne podáva novým generáciám a keď sa aj v najstarších generáciách ozýva nenávisť, „nastráž“, proste nacionalistická zloba a neserióznosť.

Milan Gajdoš

< späť na obsah

PREVEZENIE POZOSTALOSTI PO M. R. ŚTEFÁNIKOVI

Správa Slovenského národného múzea už dávno rozhodla sa zriadiť v Múzeu oddelenie slovenskej národnej histórie, v ktorom usporiadajú sa pamiatky, vzťahujúce sa na slovenský národ od najstaršej doby po oslobodenie. Do rámca tejto národnej histórie včlení sa i náš bohatier, gen. Milan R. Štefánik.

Vieme, že bývalý č.-sl. štát odkúpil od rodiny gen. Štefánika celú pozostalosť. Správa SNM žiadala Ministerstvo národnej obrany v Prahe, ešte r. 1935, vydať do chystaného oddelenia niektoré význačnejšie jeho pamiatky. Ministerstvo ochotné bolo vypožičať z celej miliónovej pozostalosti len jeho francúzsku uniformu so stužkou od vyznamenaní. Dňa 15. marca 1939 správa Múzea požiadala Ministerstvo národnej obrany v Bratislave urobiť kroky, aby sa táto pozostalosť po gen. M. R. Štefánikovi dostala do Slovenského národného múzea v Turčianskom Sv. Martine.

Zásluhou p. min. gen. Čatloša túto pozostalosť previezli r. 1940 z Památnika Osvobození v Prahe do Ministerstva národnej obrany v Bratislave, kde časť bola vystavená až do rozhodnutia, že tieto zbierky odovzdajú sa SNM do úschovy. Dňa 26. septembra t. r. previezla sa celá pozostalosť do Turč. Sv. Martina.

Ministerstvo národnej obrany a správa Slovenského národného múzea postarali sa, aby sa pozostalosť previezla s patričnou úctou a pietou k nášmu bohatierovi. Ministerstvo uložilo veci do nábytkového voza, ktorý ovenčilo národnými stuhami a zástavami. Ráno o 9. hodine pred odchodom bola prehliadka čestnej roty, ktorú vykonal sám p. minister národnej obrany v prítomnosti dôstojníckeho zboru Ministerstva. Po zahraní štátnej hymny pohol sa sprievod na stanicu. V sprievode vpredu pochodovala vojenská hudba, hrajúc pochody, a vstred čestnej roty viezli sa zbierky. Na stanici vojenská hudba zahrala ešte pieseň „Kto za pravdu horí“ a po vzdaní pocty čestnou rotou voz vyložili na nákladný vozeň a tak pripojili k osobnému vlaku, ktorý mal odchod o 11. hodine. Do Martina došiel o 9. hodine večer. Na stanici čakali pamiatky zástupcovia Múzea a vojska. Pri vozni stála vojenská čestná stráž do rána.

Martin vyzdobený bol národnými zástavami. Už zavčas rána prišli na stanicu členky Živeny s čerstvými kvetmi, ktorými ozdobili voz s pamiatkami. O 9. hodine bola prehliadka čestnej roty, ktorú vykonal zástupca posádkového veliteľstva major Schneider za zvukov hudby továrne na celulózu. Potom zahrala hudba štátnu hymnu a sprievod sa pohol za hlaholu zvonov.

Bol krásny, slnečný deň. Pán Boh dožičil nám ho, aby sme dôstojným spôsobom, s patričnou úctou k nášmu bohatierovi odprevadili vzácne relikvie. Tento pietny akt nebol vopred organizovaný, lebo sme sa neskoro dozvedeli o krátkom termíne na prevezenie pozostalosti, ale na rýchlo improvizované pozvanie prišli zástupcovia úradov, spolkov, spoločností atď. a obecenstvo v hojnom počte.

Z oboch strán ulíc A. Halašu a J. Fábryho stála školská mládež so svojimi profesormi a učiteľmi. Na čele sprievodu kráčala hudba, vyhrávajúca pochody. Za ňou pochodovala čestná rota, potom čerstvými kvetmi a národnými stuhami zdobený voz s pamiatkami, dôstojníci, poddôstojníci, vojaci, zástupcovia gardy. Potom nasledovali dp. farári miestnej r. k. a ev. cirkvi, zástupcovia úradov celonárodných a miestnych spolkov, bánk, spoločností, podnikov a obecenstvo. Slávnostný ráz prevezenia zvýšili tri lietadlá, krúžiace nad Martinom, ktoré vyslalo k tejto príležitosti veliteľstvo letectva v Piešťanoch.

Pred novou budovou SNM zahrala hudba pieseň „Kto za pravdu horí“, členky Jednoty katolíckych žien položili kytice kvetov na voz a potom prehovoril Dr. Jozef Škultéty, predseda Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Vo svojej reči vyjadril radosť, že vzácne pamiatky po kľukatej ceste dostali sa konečne zásluhou p. min. gen. Ferd. Čatloša do Slovenského národného múzea k pamiatkam ostatných národných bojovníkov. Stotník Belo Mládek, v zastúpení p. ministra Čatloša, odovzdal potom zbierky správe SNM do opatery. Správca Ján Geryk prevzal zbierky so sľubom, že tieto vzácne pamiatky budú usporiadané dôstojne a opatrované starostlive z úcty a lásky k nášmu veľkému hrdinovi.

Ján Geryk (1940)

< späť na obsah

ŠROBÁROV PRAŹSKÝ ĆAS

Je to až neuveriteľné, ale prvú polovicu 20. storočia slovenskú politiku najvýznamnejšie ovplyvnil Vavro Šrobár. Začínal na konci 19. storočia a skončil ako aktívny politik v roku 1950. S ním je spojený slovenský aktivizmus začiatku storočia, začlenenie Slovenska do československého štátu, aktívne vystúpil pri príprave protinacistického povstania za druhej svetovej vojny. Jeho účasť vo vláde komunistov už bola síce poznamenaná jeho senilitou a zneužitím osobnosti, svedčí ale o vitalite politika s neuveriteľnou vnútornou energiou a silou. V istom zmysle sa mu mohol vyrovnať iba Milan Hodža, ktorý však politickú kariéru ukončil počas druhej svetovej vojny v exile. M. R. Štefánikovi, ktorý ich svojím zakladateľským dielom pri vzniku ČSR zatieňoval, nebolo súdené žiť dlhšie než 39 rokov.

Vavro Šrobár (9. 8. 1867), syn roľníka a richtára z Liskovej pri Liptovskom Sv. Mikuláši, prišiel na vysokoškolské štúdiá do Prahy v roku 1888, teba iba 6 rokov potom, čo sa česká univerzita etablovala v Prahe zo staroslávnej Karlovej univerzity ako samostatná česká vysoká škola. V tom čase na jej filozofickej fakulte už učil T. G. Masaryk, ktorý prišiel z viedenskej univerzity.

Príchod Šrobára do Prahy v istom zmysle symbolizoval postavenie mladého slovenského intelektuála, urážaného útlakom vo vlastnej domovine. Pre národné a „panslávske“ zmýšľanie ho vylúčili z banskobystrického gymnázia krátko pred maturitou (1886), a to zo všetkých škôl v štáte! Mal šťastie – ujal sa ho popredný slovenský národovec Ambro Pietor a s jeho pomocou mohol dokončiť gymnaziálne štúdium v Přerove. Už týmto aktom bol Čechom a Moravanom veľmi zaviazaný a nebolo náhodné, že jeho cesta na univerzitné štúdia smerovala do Prahy, kde sa roku 1888 zapísal na lekársku fakultu. Bolo to na naliehanie rodičov, ktorí chceli mať z neho „pána doktora“, požívajúceho úctu v spoločenstve. Bola v tom istá schizofrénia Šrobárovej osobnosti: bol rodeným politikom, čo napokon dokázal celým svojím životom, medicínu študoval ťažko, s prekážkami a doba prípravy uňho trvala dvojnásobne dlhšie, než bolo zvykom – 10 rokov, diplom dosiahol v roku 1898 ako 31 ročný. Lekársku prax síce vykonával do roku 1918 po dve desaťročia, avšak aj vtedy bol vždy viacej politikom než lekárom, po roku 1918 sa lekárskej praxe vzdal a s medicínou si zachovával iba formálne spojenie ako profesor na Univerzite Komenského (1923-1937), kde sa venoval najmä sociálnemu lekárstvu.

Jeho naturelu by viacej odpovedalo štúdium práv, či skôr histórie a filozofie, kde zanechal aj v duchovnej sfére najpozoruhodnejšie teoretické dielo. Ani si to vari neuvedomoval, ale bol nepriamym, o to vášnivejším a zaujatejším žiakom profesora filozofie a sociológie T. G. Masaryka. Ten, po otcovi rodom Slovák, sa vo svojej politickej činnosti od začiatku snažil integrovať riešenie slovenskej otázky do českej a obe riešiť ako spoločnú európsku otázku. Slovenskí študenti v Prahe, združujúci sa v Detvane, boli priaznivým objektom jeho politického pôsobenia na slovenskú oficiálnu politiku, sústredenú v martinskom národoveckom a politickom centre. Tá sa v tom čase po brutálnych útokoch uhorských úradov na Maticu slovenskú a slovenské gymnáziá (dosiahli ich zrušenia) stiahla do politickej pasivity a vyčkávala na zásah „tam toho veľkého dubiska“ (Ján Kollár), teda cárskeho Ruska v prospech urážaných slovanských bratov v strednej Európe. Masaryk však mal na Rusko odlišné názory, najmä po potlačení poľských oslobodzovacích hnutí, a snažil sa hľadať inú cestu, ako vzkriesiť slovenskú pasívnu politiku. A práve tu mu prišli vhod slovenskí študenti v Prahe, s ktorými sa stretával už od roku 1892, keď mal s nimi prvé schôdzky, ktoré na sklonku storočia už priniesli svoje plody. Zrazu tu mal skupinu nadšených slovenských intelektuálov, ktorým trpezlivo vštepoval princípy drobnej každodennej práce pre národ, zásady politického aktivizmu proti ubíjajúcej pasivite.

Masarykov vplyv na slovenskú mládež v Prahe sa rozšíril a upevnil prostredníctvom Šrobára, keď ten bol v rokoch 1894 a 1895 predsedom Detvana a aj potom jeho profilujúcim politikom. Šrobár pozorne sledoval verejnopolitický a kultúrny ruch v Prahe, pestoval styky s mladými českými umelcami (aj prostredníctvom Omladiny) a stýkal sa s činiteľmi českého politického života, ktorí neskôr významne zasiahli do života krajiny a do čs. štátu. Dalo by sa povedať, že „vsadil na správneho koňa“ a ním bol práve T. G. Masaryk a jeho realistický politický smer. Styky s Masarykom predurčili budúcu politickú dráhu neobyčajne živého a pohotového Liptáka, politického vodcu, verejného činiteľa a obratného publicistu. Angažovanosť Šrobára v Prahe sa realizovala prostredníctvom tlače – písal do Času, Národních listů, na Slovensku do Slovenských národných novín a Slovenských pohľadov. V závere svojich pražských štúdií prejavil aktivitu v slovenskom národnom pohybe, stal sa vedúcim opozície slovenskej mládeže voči konzervatívnej a pasívnej politike uznávaných Martinčanov. V roku 1898 sa rozhodujúcim spôsobom zaslúžil spolu s Pavlom Blahom (a M. R. Štefánikom ako redaktorom Umeleckého hlasu) o založenie Hlasu, časopisu pre literatúru, politiku a sociálne otázky, stal sa ideovým vodcom hlasistického hnutia (meno podľa Hlasu) a napokon aj po príchode na Slovensko redaktorom Hlasu (1903-04). Po zániku Hlasu prispieval do Hodžovho Slovenského denníka, Slovenského obzoru, do časopisu Prúdy (odtiaľ názov mladšej aktivistickej generácie slovenských politikov „prúdistov“), bol spoluredaktorom ľudovýchovného časopisu Nové časy (1913-15).

Jeho politický aktivizmus mu pripravil vstup do výboru Liptovskej stolice. V roku 1906 kandidoval v Ružomberku, mieste jeho lekárskeho pôsobenia, do uhorského snemu proti maďarskému kandidátovi. V dusnej atmosfére maďarizačného tlaku neuspel, naopak – uväznili ho.

Šrobárova politická a verejná aktivita sa celoživotne presadzovala v znamení ideálov, ktoré sformuloval v Prahe s ostatnými hlasistami na konci svojich štúdií na stránkach Hlasu. Bol pod vplyvom L. N. Tolstého, ale už za pražských štúdií sa oboznamoval s európskou, najmä pozitivistickou filozofiou, no najsilnejšie ho ovplyvnil sám T. G. Masaryk. V bezprostrednom styku s touto neobyčajnou osobnosťou sformuloval hlavné programové zásady hlasistického hnutia v úvodníku Naše snahy (1898). Zdôraznil v ňom nevyhnutnosť mravného obrodenia slovenskej spoločnosti, zvýraznil dôležitosť foriem osvetovej práce, potrebu hospodárskeho rozvoja, politického aktivizmu a najmä aktívnej a plodnej česko-slovenskej spolupráce. Zasadzoval sa za hlasistickú ľudovýchovnú orientáciu, zdôrazňoval úlohu inteligencie v sebavzdelávaní, vzdelávaní ľudu a odmietal do seba zahľadené neplodné národovectvo. Proti nemu postavil ideál aktívneho, činorodého prístupu, čím sa dostal na pozície britkých kritikov uznávaných vodcov okolo martinského centra, odmietajúcich slovanofilskú a rusofilskú orientáciu (Počiatky slovenského obrodenia, 1909). Tým vyexponoval domáci spor „otcov a detí“, ktorý sa premietol aj do Štefánikovho života. Toto bol hlavný prínos Prahy pri formovaní sa Šrobára ako vedúcej osobnosti sprvu mladej generácie, neskôr medzivojnového politického života na Slovensku a v celej ČSR.

Šrobárova politická prax sa odvíjala z hlbšieho ideového zázemia, ktoré získal vo svojej ucelenosti práve v Prahe. Bol prívržencom súdobých filozofických smerovaní, najmä pozitivizmu, evolucionizmu a darwinizmu. Podľa neho sa pokrok mal uplatňovať vo všetkých sférach politického života (Duch našej doby, 1910), moderné vedecké myslenie uprednostňoval pred vierou, pričom však neodmietal kresťanstvo, ako určujúcu mravnú hodnotu (Viera a veda, 1913). Nebol revolucionár, ani anarchista, zasadzoval sa o reformný postup v spoločnosti, uprednosťoval liberálnu demokraciu a sociálny reformizmus. Uskutočňovanie česko-slovenskej vzájomnosti v hospodárskej a kultúrnej oblasti bolo preňho prioritou, za ideu česko-slovenskej jednoty sa zasadzoval najmä na stránkach predprevratových Prúdov (O česko-slovenskej vzájomnosti, 1911). Ako člen Českoslovanskej jednoty túto vedúcu ideu svojho života presadzoval najmä slovenskou účasťou na luhačovických poradách.

V duchu Masarykových ideálov už pred rokom 1918 dospel k názoru o potrebe štátneho zlúčenia Čechov a Slovákov, vtedy ešte v rámci federalizovanej podunajskej monarchie. Bol to on, ktorý do štátoprávnej deklarácie českých poslancov na ríšskom sneme vo Viedni 30. mája 1917 prispel k myšlienke požiadavky politického zjednotenia Čechov a Slovákov vo federalizovanej Rakúsko-Uhorskej monarchii. A ako aktívny politik hľadal miesto pre uplatnenie svojej myšlienky štátneho zjednotenia Čechov a Slovákov vtedy v najsilnejšom politickom prúde na Slovensku, v sociálnodemokratickej strane. Skoncipoval rezolúciu, prijatú na prvomájovom zhromaždení sociálnych demokratov v Liptovskom Mikuláši roku 1918, v ktorej otvorene žiadal o právo na sebaurčenie „aj pre uhorskú vetvu československého kmeňa“, teda Slovákov. Tu sa po prvý raz otvorene deklarovala požiadavka štátneho zjednotenia Čechov a Slovákov v spoločnom štáte. Táto rezolúcia sa potom stala vedúcou myšlienkou slovenskej politiky, až bola prijatá aj oficiálne na deklaračnom zhromaždení 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine. To bol vari najužitočnejší plod Prahy, ktorý zasiala do slovenského povedomia v osobnosti Vavra Šrobára. Rozhodujúci v diele M. R. Štefánika sa presadil v medzinárodnom meradle, keď sa Československo, uznané víťaznými mocnosťami Dohody, stalo skutočnosťou európskej politickej scény.

Nebolo náhodou, že Šrobár prišiel na mikulášske zhromaždenie sociálnych demokratov. Už v Prahe mal blízko k ľudovým vrstvám a požadoval ich kultúrne a sociálne povznesenie. Odtiaľ viedla cesta ku štúdiu a analýze sociálnej otázky, ku ktorej ho priviedol sám T. G. Masaryk, majúci blízko k českej sociálnej demokracii. Slovenské ľudové, plebejské a robotnícke vrstvy, ako základ národa, boli Šrobárovmu chápanie blízke a vari túto vlastnosť u Šrobára najviac zneužili komunisti po svojom februárovom puči roku 1948, keď nastolenie svojej absolútnej moci prezentovali ako víťazstvo ľudu a samotnej ľudovej demokracie. Šrobár napokon vždy šiel s prostým slovenským ľudom, ktorý poznal zo svojej lekárskej praxe a zasadzoval sa v medicíne ako jeden z prvých za rozpracovanie a hlboké štúdium pracovného a sociálneho lekárstva. V tomto zmysle už roku 1909 napísal knižku Ľudová zdravoveda. Neskôr aktívne bojoval proti rozšírenej sociálnej nemoci Slovenska – alkoholizmu, z čoho pochádza jeho dielo Alkoholické tváre (1923).

Myšlienka osloviť ľud, vzdelávať ho, upozorňovať na úskalia modernej doby bola u Šrobára živá už za jeho pražských štúdií. Ožehavé otázky zotročeného vidieckeho ľudu nemocami a politickým útlakom sa premietli do jeho prvotiny Dedinské rozprávky (1890). Nasledoval spis, pranierujúci podstatu sociálneho a národnostného útlaku Slovákov Či jest pravda na svete (1896). Z jeho vlastných výskumov, ku ktorým bol privedený Masarykovým postulátom drobnej práce a sociálneho výskumu vidieka, vznikla neskôr publikovaná práca Slovenská obec Lúčky v zápase s církví maďarizující, ktorú vydal v Prahe roku 1909.

Šrobár sa už od svojich pražských štúdií zaoberal otázkami spravodlivej vlády a demokratického systému, ktorý by bol optimálne prijateľný pre demokratický spôsob vlády. Akoby predvídal, že práve tu bude hlavná náplň jeho života. Ovplyvnený myšlienkami E. de Leveleya na demokratický spôsob vlády sa venoval šíreniu ideových a politických predpokladov liberálnodemokratického spoločenského usporiadania. Svoje názory z tejto myšlienkovej oblasti publikoval až neskôr vo štvorzväzkovom diele Vláda ľudu v demokracii (1920).

Šrobár sa snažil presadzovať demokratickú správu ľudu už ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska (1919-1920), ako minister školstva a národnej osvety (1921-22). V tomto duchu pôsobil až do roku 1935 ako poslanec a senátor za agrárnu stranu. Zaslúžil sa v protinacistickom odboji o obnovenie ČSR, bol autorom výzvy k SNP, neskôr bol ministrom financií (1945-46) a nakoniec ministrom pre zjednotenie zákonov (1948-50). Posledná funkcia bola už doznievaním bohatého života, ktorý sa ukončil v olomouckej nemocnici vo veku 83 rokov (6. 12. 1950).

Praha konca 19. storočia pripravila Slovensku pozoruhodného politika, ktorý sa po celý svoj život zasadzoval za čo najužšiu česko-slovenskú spoluprácu a vzájomnosť, ktorý mal zásluhu na formovaní spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ak pred rokom 1918 vychovala muža, ktorý mohol v slovenských pomeroch spojiť svoje sily s pražskými rodákmi, bola to hodnota dvojnásobná. Praha, ako česká metropola, pomáhala Slovákom výchovou ich vynikajúcich mužov v čase, keď to nebolo nikde inde mysliteľné.

Ján Mlynárik

< späť na obsah

AUTONOMIE SE NEDOĆKAL

Počátkem září 1919 se v novinách objevily palcové titulky, ktoré obsahovaly otázku, kde se najednou vzal poslanec Národního shromáždění páter Andrej Hlinka v Paříži. V hlavním měste Francie probíhala mírová konference a bylo jasné, že vůdčí osobnost Slovenskej ľudovej strany se nevydala poznávat historické pamětihodnosti města nad Seinou. Navíc s padělaným cestovním pasem.

Dne 5. září skutečně zpravodajské agentury tyto dohady potvrdily. Poslanec Národního shromáždění Andrej Hlinka odcestoval do Varšavy a odtud přes Bukurešť do Paříže. Slovenský poslanecký klub, jehož byl členem, o tom nevěděl, a dokonce vznesl dotaz na ministerského předsedu Vlastimila Tusara. Předseda vlády okamžitě odpověděl: „Poslanci Hlinkovi nebyl žádným k tomu oprávněným úřadem republiky vydán cestovní pas, opravňující jej k cestám do ciziny. Tím je také řečeno, že cestu do ciziny podnikl pan poslanec Hlinka bez vědomí vlády a nemá naprosto žádného mandátu za hranicemi jménem vlády o čemkoli jednati.“

Hlinka odjel do Paříže, aby mírové konferenci předložil memorandum se žádostí o uznání Slováků národnostní menšinou v Československu a o udělení autonomie Slovensku. Jeho čin byl ranou pod pás československým politikům jednajícím v Paříži o hranicích Československa a jeho budoucím postavení v poválečné Evropě.

Andrej Hlinka patřil k nejrozporuplnějším politickým postavám meziválečného Československa. Na jedné straně před koncem první světové války rozhodl svým postojem, že Slováci našli svoji budoucnost ve svobodném státě společně s Čechy, na druhé straně tento stát po jeho vytvoření neustále podkopával. Nebyl velkým myslitelem ani politickým teoretikem, avšak jeho soustavná politická práce a určité osobní charisma z něj učinily národního vůdce a posléze i nedotknutelný symbol.

Narodil se r. 1864 v Ružomberku, jeho otec byl rolník a vorař. Po absolvování gymnázia odešel do teologického semináře ve spišské kapitule a v červnu 1889 byl vysvěcen na katolického kněze. Když se stal farářem v obci Sliače, vytvořil z fary centrum společenského a osvětového života. Roku 1895 byl zvolen do ústředního výboru Slovenskej národnej strany a publikoval řadu článků v jejím tiskovém orgánu Národní noviny. Dva roky nato se stal spoluzakladatelem Ľudových novín a jejich šéfredaktorem.

Roku 1905 se stal farářem v rodném Ružomberku, jímž zůstal až do své smrti v roce 1938. Roku 1907 pak došlo v Černové, součásti Ružomberku, k událostem, které Hlinku vynesly na piedestal národního hrdiny i mučeníka. Místní obyvatelé totiž požádali spišského biskupa, aby Hlinkovi umožnil vysvětit zdejší nový kostel. Biskup odmítl, vždyť Hlinka byl právě pro své politické aktivity zbaven možnosti působit jako kněz, a měl dokonce nastoupit trest vězení.

Když se kostel pokusil vysvětit jiný farář, Černovští se mu v tom pokusili zabránit. Zasáhla uherská policie, zarachotily výstřely z pušek a na zemi zůstalo ležet patnáct mrtvých. Hlinka byl právě na přednáškovém turné v českých zemích a kvůli černovským událostem se jeho cesta změnila v protimaďarské manifestace.

V červenci 1913 založil katolickou Slovenskú ľudovú stranu a stal se jejím předsedou. V květnu 1918 pak pronesl slova, která výrazně ovlivnila další osud Slováků: „povedzme si otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ V prvních týdnech existence Československa se Hlinka angažoval za nový stát, ale pak se jeho postoj změnil.

Svou provokativní pařížskou misi podnikl Andrej Hlinka ještě s katolickým knězem dr. Františkem Jehličkou, dá se říci, že pod jeho vlivem. Snažil se ve Francii prosadit požadavky slovenské autonomie. Opíral se přitom o tzv. pittsburskou dohodu z 30. května 1918, kterou uzavřeli s T. G. Masarykem představitelé českých a slovenských krajanských organizací v USA. Podle ní mělo mít Slovensko ve společné republice vlastní sněm, administratívu, soudnictví a jako úřední jazyk slovenštinu. Avšak praxe v novém státě tyto zásady nenaplnila.

Tomáš Garrique Masaryk to vysvětloval dr. Edvardu Benešovi v telegramu do Paříže těmito slovy: „Pittsburskou konvenci jsem uzavřel ještě jako předseda Národní rady, avšak s výhradou konečného projevu skutečných slovenských zástupců zde. Tito, sdružení ve Slovenském klubu, vyslovili se pro nerozdílnost Republiky československé, mezi nimi právě také Hlinka, takže již anuloval též sám zmíněnou úmluvu.“

Oba slovenští představitelé podnikli cestu ve dnech 27. srpna až 9. října 1919. Je třeba říci, že naštěstí neměla žádnou zahraničněpolitickou odezvu. Zkrátka v Paříži je nikdo nebral vážně. František Jehlička se do ČSR už vůbec nevrátil a odcestoval do Budapešti, odkud zahájil iredentistickou činnosť vůči Československé republice. Očekávalo se, že Hlinka udělá něco podobného, ale on se přesto domů vrátil. Byl zatčen a internován na Mírově. Mél stanout před soudem a dalo se předpokládat, že je to konec jeho politické kariéry.

Nebyl.

Hlinkova „mise“ vzbudila mnohem větší rozruch doma než v Paříži. Ukázalo se, že přes počáteční jednotu se v některých politických kruzích Slovenska formuje opozice, která je dokonce ochotna své nároky přednést na mezinárodním fóru. Byli její požadavky a stížnosti oprávněné, nebo šlo jen o politickou demagogii?

Situace po skončení bojů s vojsky Maďarské republiky rad nebyla na Slovensku rozhodně stabilní. Československá armáda se v těchto bojích právě nevyznamenala, což prestiž Čechů na Slovensku poškodilo. Národní uvědomění v této části republiky nebylo příliš silné. Prezident Masaryk se musel bránit otázkám, proč se zdráhá uspořádat na Slovensku plebiscit o státní příslušnosti. Věděl, že kdyby Maďari provedli masivní agitaci, mohlo by hlasování dopadnout v neprospěch Československa. Národní cítění Slovaků se mělo v plné míře teprve probudit.

K nestabilní situaci na Slovensku přispívala také sociální otázka. Většinu Slováků sužovaly hospodářské problémy mnohem naléhavěji než politické. Změna režimu Slovákům nepřinesla hmotné ulehčení, ale pravý opak. Za první světové války si Maďari na Vídni vymohli, aby Uhry byly ušetřeny přísných rekvizic, a tak obilí zůstávalo v zemi. Slováci nepoznali za války tolik hladu jako Češi. Rekvizice přišly ruku v ruce se svobodou a nařizovala je pražská vláda. Mohlo to snad vzbudit sympatie?

Lidé, kteří byli zvyklí odcházet za prací na jih, o ni přišli. Také doprava řádně nefungovala. Dobré spojení s Budapeští náhle ztratilo smysl, zatímco s Prahou komunikační spoje téměř neexistovaly.

Složitou hospodářskou situaci začal komplikovat příchod českých učitelů, úředníků, četníků a dalších profesí, kteří měli pomoci Slovensko „poslovenštit“ a nahradit maďarskou inteligenci a správní aparát. Bylo to nezbytné, vždyť kupříkladu ze 40 000 učitelů jen 664 uvedlo slovenštinu jako svou mateřskou řeč. Zatímco zpočátku žádný ze slovenských poslanců o těchto opatřeních nepochyboval, po několika měsících se už začaly objevovat náznaky nesouhlasu, které později vyústily v odpor k Čechům.

Mnoho nevraživosti způsobily diety, které dostávali čeští zaměstnanci jako odlučné od svých rodin. „Pre úradníka slovenského je to skutočne istá provokácia,“ protestoval poslanec Juriga. „Slovenskí úradníci majú dojem, že českí úradníci sú ľudia privilegovaní.“ Pomalu se začaly prosazovat názory Andreje Hlinky, který byl vždy dalek toho, aby prosil českou inteligenci o pomoc.

Na Slovensko ovšem nepřicházel výkvět české společnosti, ale lidé různých kvalit, kteří navíc slovenské poměry vůbec neznali a dopouštěli se trestuhodných přehmatů. Marně požadoval český spisovatel Kálal, aby na Slovensko odcházeli jen nejlepší z nejlepších. V létě 1919 už byl problém tak daleko, že ministr Šrobár považoval za nutné na něj upozornit: „Mnoho Čechů sem přichází jako do okupačního území a myslí si, že zde budou kořistiti. Tento názor se musí změnit.“

Antiklerikalismus a náboženská vlažnost byly v Čechách běžným jevem, ale na Slovensku věcí neznámou. V zemi pod Tatrami by nikoho nenapadlo porazit mariánský sloup, jako se to stalo v Praze na Staroměstském náměstí. Když čeští učitelé vyškrtávali slovo Bůh ze školních čítanek a úředníci odstraňovali kříže z veřejných místností, sledovali to Slováci s nesouhlasem a odporem. Na invazi nábožensky lhostejných Čechů hleděl páter Hlinka s nelibostí.

Slovensko se dostalo do nezáviděníhodné situace. Bez české pomoci by bylo ztraceno, nad Dunajem si stále dělali naděje, že Horní zemi jednou zase získají zpět. Česká pomoc však byla mnohdy spojena s nedůstojnými kompromisy a také pražský centralismus vedl ke zbytečným komplikacím. Zmiňuje se o tom i Ferdinand Peroutka ve své knize Budování státu: „Opravy nebo stavby mostů nemohly být prováděny, pokud nepřijel pražský zástupce ministerstva si prohlédnout místo. I o opravy, které nestály více než několik set korun, bylo nutné žádat do Prahy… Tato okolnost posilovala autonomisty. Mohli říkat, že za maďarské vlády záležitosti se vyřizovaly rychleji, že Češi Slovensku nepřejí.“

Avšak i přes tyto skutečnosti významní slovenští politici autonomii odmítali. Byli si vědomi toho, že Slovensko by na ni v této fázi historického vývoje spíše doplatilo. Ministr Šrobár, který se hrozil maďarského revizionismu, prohlásil v Národním shromáždění: „Slovo autonómia má u nás dvojaký význam: jedným je mlhavým heslom, druhým je dobre premysleným programom. Ako heslo je signálom pre opozíciu na Slovensku, ako program – je prostriedkom na odtrhnutie Slovenska od zemí českých, prostriedkom na rozbitie Československej republiky…“

Také Milan Hodža, pozdější ministerský předseda z doby posledních let před Mnichovem, autonomismus odmítal: „Páni moji, keď hovorím o tom, že chceme sa usporiadať na základe samosprávnom, musím zvlášť zdôrazniť, že samospráva nesmie byť rázu takého, že by dopustila dnes alebo zajtra alebo kedykoľvek rozčlenenie našej republiky na určité časti.“

Andrej Hlinka patřil k lidem, jimž bezprostřední vývoj po 28. říjnu 1918 přinesl osobní zklamání. Přes nesporné zásluhy o slovenský národ se mu podle jeho mímění nedostalo očekávané odměny. V roce 1919 dokonce neuspokojený Hlinka usiloval o úřad slovenského patriarchy, přestože taková církevní funkce vůbec neexistovala. Slovensko v rámci Uher nemělo žádnou zvláštní církevní organizaci. O jejím zřízení nemohla rozhodovat vláda, ale jen Vatikán, pro nějž ostatně Hlinka pro svoji neklidnou povahu a politické aktivity stejně přijatelný nebyl.

Andrej Hlinka se vrátil z Paříže do vlasti 9. října 1919 a o dva dny později byl zatčen a vyšetřován pro „zemězradu“. Ani se tomu nesnažil vyhnout. Stála za ním značná část slovenského veřejného mínění. Proti zatčení, k němuž došlo v Ružomberku, stávkovali studenti místního gymnázia a ve městě vypukly nepokoje.

Na Mírově mu zařídili „fešácký kriminál“, raději ho nezavřeli do cely, ale přebýval v pokojích pro úředníky. V parlamentu vznikly spory o jeho poslanecký mandát, ale on z Mírova vzkazoval, že se stále cítí být poslancem. Choval se hrdě, odmítal připustit, že by se proti republice provinil. Získával i sympatie českých lidovců, kteří se domnívali, že spojením se slovenskými katolíky posílí své politické pozice.

Vláda stála před dilematem, jak s Hlinkou naložit. V případě odsouzení by se z něj stal mučedník. Z Mírova ho převezli do jednoho moravského zámku. Když 8. ledna 1920 premiéra Tusara navštívila delegace Ľudovej strany a žádala, aby byl případ jejich vůdce urychleně řešen, předseda vlády sice prohlásil, že není v jeho pravomoci zasahovat do záležitostí soudu, nakonec však převážila politická hlediska a vláda stejně rozhodla. Soudní proces se nekonal a v březnu 1920 byl Hlinka propuštěn z podolského sanatoria v Praze, kde strávil poslední období svého podivného věznění.

Vrátil se na Slovensko plný sebevědomí. Měl pocit, že pražská vláda před ním ustoupila, a nemýlil se. Ze svých autonomistických stanovisek neslevil ani o píď, naopak z nich důsledně učinil program své strany, jejíž oficiální název nakonec jeho straničtí kolegové neskromně ozdobili jeho jménem. V roce 1919 byla Hlinkova cesta do Paříže krokem stranou. Hlinka se ani v příštích letech autonomie nedočkal. Zemřel před 65 lety, 16. 8. 1938. Jeho sen se stal skutečností až krátce po mnichovském diktátu.

Michael Borovička

< späť na obsah

SPOMIENKY JOSEFA VOLFA

Kapitán Josef Volf bol za I. ČSR okresným veliteľom žandárskej stanice v Myjave. Ako dôchodca žil v Benešove pri Prahe. Tam napísal v roku 1964 spomienky na svoje pôsobenie na Slovensku. V minulom dvojčísle sme uviedli jeho svedectvo z výstavby a odhalenia Mohyly generála Štefánika. Teraz prinášame ich ďalšiu časť, súvisiacu s miestom posledného odpočinku M. R. Štefánika.

Významné návštevy na Bradle.

K prozatimnímu hrobu gen. Štefánika, později pak k mohyle, putovaly početné výpravy i jednotlivci, aby se poklonili památce bohatýra. Ponejvíce to byly legionáři a sokoly, ke kterým se přidružoval domáci lid.

President Dr. T. G. Masaryk navštívil Štefánikovu mohylu 10. ríjna 1928 v doprovodu ministra zahraničí Dr. Edvarda Beneše a velvyslance v Paříži Dr. Štefana Osuského. Podle mých pamětí navštívil president Masaryk Bradlo počátkem října 1929 z letního sídla v Topolčiankach. Byl to zcela soukromný zájezd. Beneš se zúčastnil pietní oslavy na Bradle 4. května 1924 jako ministr zahraničí při kladení základního kamene k mohyle. Dále navštívil Štefánikovu mohylu dne 21. záři 1936 už jako prezident republiky při oficielním zájezdu na západní Slovensko. Nejčastějším návštevníkem Bradla byl Š. Osuský, brezovský rodák a Štefánikův vrstevník. Téměř každoroční návštevnicí Mohyly M. R. Štefánika byla jeho snoubenka markíza Julie Benzoni, členka italského královského rodu. Přijížděla soukromně v doprovodu Dr. Alice Masarykové.

Dne 19. května 1929 byla na Bradle uspořádaná pietní oslava 10. výročí tragické smrti gen. Štefánika. Zúčastnily se jí početné vojenské a legionářske delegace i vojensky organisované korporace. Z těchto spolků obzvláště vynikala početná a dobře organisovaná „Pražská střelecká jednota“. Mně samotného zaujala ukázněná Jánošíková družina z Modry. Veru, „boli to chlapci vyberaní“. Početná a ukázněná byla i „Národní garda“ ze Starej Turej, jejímž velitelem byl učitel Novomestský. Nástup všech účastníků byl v Brezové a odtud pochodovaly na Bradlo, kde byly pietní proslovy. Přítomno bylo asi 20 tisíc lidí.

V červnu 1929 jsem zorganisoval schůzku četníků na Bradle ze stanic Myjavského okresu a ze stanic sousedních. Na Mohyle jsme se poklonili světlé památce gen. Štefánika a pohovořili o bohaté historii zdejšího kraje.

Velká pietní slavnost k 15. výročí tragické smrti generála Štefánika byla na Bradle dne 6. května 1934. Na slavnosti byly zastoupeny početné delegace vojenské, legionářské, sokolské a jiných korporací. Bylo krásné slunné počasí, účastníků na 15 tisíc z blízka i z daleka. Slavnostním řečníkem byl ministr národní obrany Bohumír Bradáč. Významná pietní slavnost u Štefánikovy mohyly byla v srpnu 1935. Po ukončeném velkém vojenském cvičení (zúčastnilo se jí na 60 generálů se svými štáby). U mohyly byla nastoupena čestní rota 3. pěš. pluku Jana Žižky z Trocnova z Kroměříže s historickým praporem a plukovní hudbou. Oslava byla zrealizována po vojensku a za hrobového ticha. Nebyly dovoleny žádné projevy. Pietní slavnost byla ukončena vojenským chorálem. Pak nastala velitelská odborná rozprava, kterou řídil armádní generál Ludvík Krejčí, v přítomnosti ministra národní obrany Františka Machníka. Sovětská vojenská delegace, vedena maršálem Šapošnikovem, se této pietní slavnosti nezúčastnila. Říkalo se, že jejich vojenským řádem účast na takovýchto slavnostech není dovolena.

Další velká pietní slavnost na Bradle byla v roce 1936. Dokazují to mnohé fotografie, které mám ve své bradlanské zbírce. Už se nepamatuji kdo byl pořadatelem, ale bylo tam soustředěno mnoho četníků z celého Slovenska. Velitelem byl št. kpt. Václav Kopecký, co zvláště zdůrazňuji. Byl zde přítomný i zemský četnický velitel v Bratislavě, generál Alois Adamička.

Ten samý rok, asi za měsíc po předcházejíci slavnosti, uspořádala Jednota československo-jugoslávskeho přátelství v Bratislavě tichou pietní oslavu u Štefánikovi mohyly na Bradle. Hlavním iniciátorem byl srbský legionář, major Dřímal, rodák z Hodonína. Slavnosti byl přítomný jugoslávský konsul z Bratislavy s početnou delegací. Slavnosti se zúčastnilo mnoho legionářu a vojenských gažistů s rodinami. Návštevníky přivítal u mohyly přiléhavou řečí brezovský učitel Ján Kubačka. Zejména citově zapůsobila na přítomné věta: „Sme bratia po krvi i reči!“ Byla to oslava srděčná a upřimná.

V červenci 1937 zavítalo do Brezové pět sokolských žup z Čech. Pokud se pamatuji byli to župy z Kolína, Domažlic, Klatov, Plzně a Čáslavi. V Brezové přivítal sokoly krásnou, neohroženou řečí místní evangelický farář Ján Lichner. Celá výprava pak odpochodovala na Bradlo, kde byl vzdán bohatýru gen. Štefánikovi sokolský hold.

Dne 4. května 1938 tichá pietní slavnost byla za účasti vojenských delegací a legionářu z blízkeho kraje. Pokud se dobře pamatuji, byl zde přítomný generál Alois Eliáš, velitel 7. armádního sboru v Trenčíne. Po slavnosti zašel do Národního domu Štefánikovho na občerstvení, kde jsem s ním, na jeho výslovné přání, chvíli poseděl. Četnictvo si vážil. Za Protektorátu byl ministerským předsedou a počínal si dobře. Za Heydrichiády byl Němci popraven.

Ministr zdravotnictví František Ježek, v doprovodu svého tajemníka Dr. Aloise Malkovského, poklonil se světlé památce gen. Štefánika dne 6. června 1938. Přijel z Piešťan. Na Bradle ho vítal okresný náčelník, rada Valerián Depta a za obec Brezovou místostarosta, hostinský Ján Bzdúšek s dvěma krojovanými děvčaty. Doprovázel je učitel Martin Kostelný. Tajemník ministra byl bratr našeho nejlepšího pilota-akrobata Františka Malkovského z Benešova, který zahynul při produkci v Karlových Varech v roce 1934. Dr. Malkovský byl za Nemců umučen.

Všesokolský slet v Praze byl v těžkých dobách naši státní samostatnosti roku 1938. President Dr. Beneš daroval Československé obci sokolské krásny prapor, s kterým přijela početná sokolská delegace na Bradlo vzdát hold Štefánikovi, včetně slovenské sokolské výpravy z USA, jejimž vedoucím a starostou byl myjavský rodák Ján Zeman, velký národovec a zasloužilý muž. Slavnost byla velmi dojemná, bylo znát, že doba pro republiku je velmi vážná. Zanedlouho nastal její rozklad a záhuba. Podle korespondence z doby Slovenského státu, kterou chovám v lásce, uspořádal 21. května 1939 důstojnou oslavu Štefánikovy památky na Bradle Zväz slovenskej evanjelickej mládeže. A to byla tuším poslední hromadná oslava.

Po obnovení ČSR v roce 1945 jsem zase svobodně navštívil milý podjavorinský kraj a Štefánikovu mohylu na Bradle. Ještě v roce 1946 jsem tam našel milého přítele Martina Mihočku, později už byl vyřazen. Já jsem byl posledně na Bradle v roce 1961, pokročilý věk mi už nedovoluje delší cestování. V duchu chovám ty nejmilejší a nejkrásnejší vzpomínky.

-R-

< späť na obsah

ULOŽENIE POZOSTATKOV M. R. ŠTEFÁNIKA NA BRADLE

(Odpoveď na niektoré pochybnosti)

Otázku, či poznáme miesto pôvodného hrobu M. R. Štefánika na Bradle, položil prítomným na 13. valnom zhromaždení SMRŠ jeden z diskutujúcich. Tvrdil, že toto nebolo v priestore dnešnej mohyly a opýtal sa prítomných, či vedia, kde prvý raz telesné pozostatky Štefánika a talianskych letcov uložili! Autor týchto riadkov mu oponoval tým, že mŕtvi boli pochovaní na tom istom mieste, kde je dnes tumba, priamo na najvyššom terénnom bode chrbta Bradla. Aby sme tento fakt potvrdili, pomôžeme si odpisom troch zápisníc, ktoré boli urobené Notárskym úradom v Brezovej a Okresným úradom v Myjave v rokoch 1926 – 28.

Najprv si však pripomeňme, že 11. mája 1919 boli na návrh Dušana Jurkoviča na Bradle pochovaní generál M. R. Štefánik a traja talianski letci Giotto Mancinelli, Umberto Merlini, Gabriele Aggiusti. Nad ich spoločným hrobom bola navŕšená mohyla z kameňa a v nej zapustený pomník – kamenný kresťanský kríž. Potom na žiadosť pozostalej rodiny exhumovali poručíka Mancinelliho (25. februára 1921) a previezli ho do Talianska. Architekt Jurkovič, ktorý už mal pripravenú prvú verziu mohyly so štyrmi obeliskami (obeťami), nebol touto skutočnosťou vôbec nadšený.

Sedem zvláštnych vlakov priviezlo do Brezovej účastníkov „položenia základného kameňa k mohyle nad hrobom národného hrdinu, ministra, generála, doktora M. R. Štefánika na Bradle 4. mája 1924, pri príležitosti 5. výročia jeho tragickej smrti. Táto manifestácia československého vlastenectva prerástla na takú slávnosť, akej Slovensko doposiaľ nebolo svedkom“, napísal obecný kronikár. Oficiálni hostia boli na stanici uvítaní starostom Jurajom Kopeckým a okresným náčelníkom Petrom Kvasničkom. Slávnostný akt na Bradle začal piesňou Speváckeho zboru slovenských učiteľov Hľa, vzlietol orol. Oficiálnymi rečníkmi boli minister zahraničných vecí Edvard Beneš, minister s plnou mocou pre Slovensko Jozef Kállay a generálny inšpektor čs. vojsk Josef Machar. K zhromaždeným sa prihovorili aj zvolenský župan Juraj Slávik a tajomník Matice slovenskej Štefan Krčméry. Do základného kameňa boli vložené listiny prezidenta T. G. Masaryka, Národného zhromaždenia, Pamätníka odboja, Štefánikovho spolku a obce Brezovej. Medzi oficiálnymi hosťami bol aj architekt Dušan Jurkovič. Celkový počet prítomných bol odhadnutý na dvadsaťtisíc ľudí. K tomu ešte jeden dôležitý údaj: Na jar 1925 začala sa výstavba cesty z Brezovej na Bradlo. Túto komunikáciu v dĺžke 3,6 km projektoval architekt Juraj Tvarožek a postavená bola na náklady Pamätníka odboja. Práce ukončili v jeseni 1925 a vrch sa stal prístupným.

Podľa zápisnice z 25. októbra 1926 uskutočnila sa v tento deň oprava hrobu gen. Dr. M. R. Štefánika. „Hrobový kryt má podobu obdĺžnika o šírke 1,8 m a dĺžke 4,8 m. Jeho výška nad terénom je 50 cm. Postavená bola obruba z lomového kameňa 30x30 cm s pôdorysom tvaru kríža. Pri tejto príležitosti bola skontrolovaná plechová schránka s preparovanými pozostatkami gen. Štefánika (mozog a srdce). Je neporušená, má tvar valca o priemere 24 cm a výšku 25 cm. Váži 5,5 kg a uložená je v pozdĺžnej osi hrobu, vo vzdialenosti 5,3 m od kríža (pomníka, poznámka P. U.) v hĺbke 90 cm pod povrchom okolitého terénu. Opravy sa zúčastnili: Edmund Zlocha, obv. ved. notár, Štefan Mikulčík, zástupca starostu, Ján Lichner, ev. farár, Rajmund Herda, rím. kat. farár, Ing. Václav Lehký, štábny kapitán.“

Na stavbe mohyly sa začalo pracovať 17. júla 1927. Práce postupovali od spodnej terasy hore k budúcej tumbe. Pôvodný hrob M. R. Štefánika a dvoch talianskych letcov zostával neporušený na najvyššom bode terénu a mohyla „rástla“ smerom k nemu. Exhumácia telesných pozostatkov generála Štefánika, seržanta Merliniho a strelca Aggiustiho bola uskutočnená až na jar budúceho roka. Podľa zápisnice z 21. apríla 1928 „začala exhumácia o 9,00 hodine a skončila o 13,00 hodine. Staré rakvy boli po očistení vložené do nových kovových a vzduchotesne uzavreté. Do novej hrobky boli uložené o 16,00 hodine (táto formulácia zvádza k domnienke, že truhly boli prenesené zo vzdialeného hrobu, hrobka však bola urobená na pôvodnom mieste, poznámka P. U.). Kovovú schránku so srdcom a mozgom gen. Štefánika prevzal do dočasnej úschovy ev. farár Ján Lichner. Po skončení exhumácie bola odbavená pohrebná počestnosť (tu zápisnica pomlčala, že rakvy boli na dne hrobky zasypané a zakryté kamennou dlažbou, pričom ďalšie práce smerom k tumbe pokračovali, poznámka P. U.). Na exhumácii sa zúčastnili: arch. Dušan Jurkovič, ev. farár Ján Lichner, ev. farár Michal Valášek, r. k. farár Andrej Hric, Dr. Samuel Osuský, predseda Spolku pre vybudovanie pomníka, Oľga Innerová, jednateľka tohoto združenia, okresný náčelník Peter Kvasnička, policajt Jozef Turina, okresný lekár MUDr. Samuel Feldbauer, starosta Juraj Krutý a notár Edmund Zlocha z Brezovej.“

S predstihom k desiatemu výročiu vzniku ČSR pokračovali práce na mohyle rýchlym tempom. Spolok pre postavenie pamätníka určil dátum odovzdania Mohyly M. R. Štefánika na 23. septembra 1928. Podľa zápisnice z 18. septembra 1928, „začal o 12,00 hodine akt vloženia pozostatkov generála Štefánika do hrobky pod tumbou mohyly, kde pod dlažbou je pochované jeho telo a pozostatky jeho dvoch talianskych sprievodcov. Mozog a srdce sú uložené v nádobe zo skla (zapisovateľom označené ako „generálove pozostatky“, poznámka P. U.), tá je v nádobe kovovej a obe sú zatmelené v hlinenej urne, ktorú zhotovil ľudový hrnčiar z Modry. (Od pamätníkov som počul, že to mal byť neskorší národný umelec Ferdiš Kostka, poznámka P. U.). Urna je postavená v čele hrobky na základnom kameni, ktorý bol položený 4. mája 1924. Nad urnou v múre je zamurovaný kamenný kríž, ktorý stál na dočasnom hrobe generála od roku 1919 do roku 1928. Pod urnu položil predseda Spolku pre vybudovanie mohyly vavrínový veniec s venovaním. Po uložení telesných pozostatkov bol vchod hrobky zavalený kameňom a architekt Dušan Jurkovič položil prvú hrsť vápna na jej zamurovanie. Akt bol ukončený o 14,00 hod. Zúčastnili sa ho: Za okresný úrad Myjava Peter Kvasnička, okr. náčelník, MUDr. Imrich Molec, zástupca okr. lekára, Ján Gaža, obecný pokladník Brezovej, za Pamätník odboja, Zemské vojenské veliteľstvo a stavené riaditeľstvo Bratislava plukovník Ing. Jozef Piffl, za ev. cirkevný zbor v Brezovej farár Ján Lichner, za rím. kat. cirkev v Brezovej farár Andrej Hric, za štátny referát na ochranu pamiatok Dr. Ján Hofman, za stavebný dozor nadporučík Jozef Turina, architekt Dušan Jurkovič a za Spolok pre výstavbu pomníka jeho predseda Dr. Samuel Osuský“.

Z uvedených zápisníc, hlavne však z dobových fotografií (hrob 1919, pohľady od západu a východu, kladenie základného kameňa 1924, zahájenie stavby mohyly 1927, detail tumby podľa plánu 1:50) je jasné, že hrobka mohyly je v priestore pôvodného hrobu. M. R. Štefánik spolu s dvoma talianskymi letcami odpočíva pod jej dlažbou, asi sedem metrov kolmo pod strechou tumby.

Brezová pod Bradlom, 1. júla 2003

Spracoval Peter Uhlík

< späť na obsah

Hnuteľné a nehnuteľné astronomické pamiatky na Slovensku

Krajská hvezdáreň v Banskej Bystrici, v spolupráci so Slovenskou ústrednou hvezdárňou v Hurbanove, mapuje výskyt hnuteľných a nehnuteľných astronomických pamiatok na území Slovenskej republiky.

Obraciame sa aj na členov a priaznivcov Spoločnosti M. R. Štefánika a prizývame ich súčasne k spolupráci. Máme záujem zachovať v písanej alebo fotografickej podobe

- budovy (hvezdárne, pozorovateľne, planetáriá), z ktorých sa vykonáva pozorovateľská činnosť

- pamätné izby

- astronomické prístroje (ďalekohľady, teleskopy, doma „zostrojené funkčné“ prístroje, astronomické hodiny)

- slnečné hodiny (horizontálne, vertikálne, ekvatoareálne)

- náhrobné kamene a busty významných polyhistorov – prírodovedcov a astronómov

- pamätné tabule venované rodákom (v rodných mestách alebo v zahraničí)

Našej pozornosti by nemali ujsť ani napr. známky, pohľadnice, odznaky a medaily venované osobnostiam vedy, resp. zaujímavá korešpondencia. Nie menej je pre nás významné aj poznanie, kde všade - v ktorých mestách a dedinách – sú ústavy, inštitúcie, školy, či ulice pomenované po vedcoch. Možno by niekto vedel o memorabíliách, ktoré by mohli byť neskôr súčasťou výstavy (išlo by o zapožičanie). Nie je zanedbateľná ani informácia o Spolkami alebo klubmi vydávaných publikáciách, časopisoch alebo občasníkoch v mestách a dedinách, ktoré nesú meno niektorého vedca (alebo článkoch v miestnej tlači, kde sa o osobnosti píše).

Astronómovia SR sa skláňajú pred pamiatkou M. R. Štefánika, ktorého menom sú pomenované mnohé z vyššie spomenutých objektov a tieto informácie určite privítajú aj členovia Spoločnosti MRŠ.

Práca na tomto projekte je dlhodobá a nemôže ju vykonávať človek individuálne. Obraciame sa preto na všetkých, ktorí sú ochotní podať pomocnú ruku k spoločnému dielu. Privítame každý písomný alebo fotografický materiál, resp. odkaz na informáciu u „tretej“ osoby.

Chceme veriť, že spoločným úsilím bude naša snaha korunovaná úspechom. V pripravovanej publikácii uvedieme všetky informačné pramene a zdroje, odkiaľ sme podklady pre prácu čerpali.

Akékoľvek informácie (písomné, fotografické) prosíme zasielať na adresu: Mgr. Mária Gallová, Krajská hvezdáreň, 975 90 Banská Bystrica.

Za spoluprácu ďakujeme.

< späť na obsah

Sviatok patriotov

Ako mladý ašpirant zúčastnil som sa pred štyridsiatimi deviatimi rokmi na konferencii k desiatemu výročiu Slovenského národného povstania. Prekvapilo ma, že referáty sa podrobne zaoberali prípravami i významom SNP, rezolúciami a zasadaniami, najmenej však vojenskými udalosťami. Na tom sa málo zmenilo dodnes. „Vojenské“ dejiny nemajú v spektre výkladov povstania dosiaľ tú kľúčovú úlohu, ktorá im patrí. Pri tom mnohé spory o SNP by sa ukázali ako pochybené a zbytočné, keby sa vychádzalo z toho, čo je na ňom podstatné, nesporné a neoddiskutovateľné: 29. augusta 1944 vlasteneckí dôstojníci a vojaci spolu s partizánmi urobili to, čo bolo ich povinnosťou – bránili svoju krajinu pred cudzími okupantmi.

To je základný fakt reálneho povstania. Plány akéhosi ideálneho povstania, často fantastické, naivné a diletantské, sú zaujímavé, ale dôležité sú iba potiaľ, pokiaľ sa dali využiť pre skutočný boj. Pokiaľ pomohli vytvoriť a udržiavať frontové línie, za ktorými bola zlikvidovaná ľudácka diktatúra, formoval sa nový politický systém, na domácej pôde bola obnovená suverenita Československej republiky. Slovenská národná rada prijala historické rezolúcie o začlenení Slovenska do rodiny slobodomyseľných národov, ale reálne to urobili povstalecké ozbrojené sily. Spojenci, Sovietsky zväz, Veľká Británia a USA, uznali I. československú armádu na Slovensku za spojeneckú. Armáda Slovenskej republiky sa rozpadla a už nikdy sa nestala bojaschopnou. Iba zahmlievanie nespornej skutočnosti, že SNP bolo súčasťou boja spojencov proti Hitlerovi a jeho pomocníkom, umožňuje spochybňovať jeho význam, zmysel, oprávnenosť.

Historický výskum skorigoval niektoré mýty aj o vojenskom priebehu a význame povstania. Ktorá veľká udalosť však nerodí mýty? Ale aj reálna história je úctyhodná. Povstalci dva mesiace bránili priestor stredného Slovenska proti najlepšej armáde sveta.

Tento boj má svoje míľniky, hrdinské chvíle i udalosti menej slávne. Historická topografia Slovenska však má odvtedy mnoho nových významných bodov: Strečno, Telgárt, Pohronská brána, Horné Ponitrie, výšina Ostrô a mnoho ďalších. Tie ostanú, aj keď sa dávno zabudne, kto čo povedal, kto čo vyhlási, kto zradil a kto „zradil“, kto odletel a kto nie. Veľmi by sme sa mali o to snažiť.

Bolo by, samozrejme, nezmyslom obmedziť historickú pamäť iba na vojenskú stránku SNP. Bolo by však veľkou chybou, keby sa konečne nedostala na miesto, aké jej patrí. Budúcoročné okrúhle, šesťdesiate výročie Slovenského národného povstania prinesie celkom iste pestrú paletu „významov“, „odkazov“, ba aj nových osočovaní ako „neuveriteľného sprisahania“. S tým nik nič neurobí. Avšak ostane to iba pena na skutočných dejinách, ak v záľahe faktov a faktíkov bude v popredí stále jeden a ten istý: SNP bolo predovšetkým bojom. Bojom po boku spojencov proti Hitlerovi, bojom slovenských vlastencov, ktorým prišli na pomoc vlastenci mnohých národov. Napokon, práve možnosť bojovať so zbraňou v ruke viedla toľkých vlasteneckých Čechov, aby riskovali život a prešli cez stráženú hranicu na Slovensko.

SNP bolo plodom reálneho patriotizmu. Toho, kto nemáva zástavami a nevedie veľké reči, ale koná vtedy, tam a tak, ako treba. Takého patriotizmu, aký budú Slováci, ale aj Česi v najbližších desaťročiach ešte veľmi potrebovať.

Ľubomír Lipták

< späť na obsah

OTÁZNIKY OKOLO ŠTEFÁNIKA V SARVAŠI

Na budove sarvašskej slovenskej školy umiestnili po spoločenských zmenách sochu Milana Rastislava Štefánika, ktorého pamiatku zachovávajú nielen na Slovensku, ale aj vo Francúzsku, kde tento politik a vedec dosiahol hodnosť generála letectva. Inak M. R. Štefánik zmaturoval práve na sarvašskom evanjelickom gymnáziu a v tom čase sa stal presvedčeným stúpencom odtrhnutia Slovenska od Uhorska.

Aktu umiestnenia sochy sa v roku 1991 zúčastnili československý premiér Marián Čalfa, podpredseda slovenskej vlády Martin Porubjak, predseda spoločnosti M. R. Štefánika Peter Uhlík a zástupca francúzskeho vyslanectva v Budapešti, ktorí vo svojich prejavoch ocenili toleranciu sarvašských obyvateľov a zdôraznili vzájomnú odkázanosť obidvoch národov.

Vlani, keď sa začala obnova slovenskej školy, sochu dočasne odstránili. V Sarvaši, ako píše denník Népszabadság, sa však ozvali hlasy, ktoré kritizovali (prípadné) opätovné umiestnenie „Štefánikovej modly“ na verejnom mieste. Hoci aj článok na túto tému v miestnych novinách uznáva, že „toto dielo možno považovať z estetického hľadiska za umelecké,“ jeho pisateľ odporúča umiestniť sochu v interiéri školy – v nádeji, že „takto sa nedostane na čestné miesto a nebude viditeľné v strede mesta.“

Medzitým sa rozšírila správa, že prezident SR Rudolf Schuster, ktorý v októbri zavíta do Maďarska, si želá zúčastniť sa slávnostného odovzdania školy, na obnovu ktorej maďarský štát poskytol 700 miliónov forintov. Je zrejmé, konštatuje Népszabadság, že odstránenie pomníka z verejného priestranstva by sa zo slovenskej strany nepovažovalo za priateľské gesto.

Primátor mesta Sarvaš a poslanec parlamentu za Fidesz Mihály Babák vyhlásil, že okrem výhrad, týkajúcich sa umiestnenia sochy na verejnom mieste, sa stala predmetom úvah skutočnosť, že v meste sa rozmnožili krádeže farebných kovov a že tento osud by mohol ľahko postihnúť aj spomenutú sochu, vysokú 80 cm. Vedenie mesta rozhodlo, že si vyžiada stanovisko združenia pre skrášľovanie mesta. Názor združenia vychádza z estetického a umeleckého hľadiska a konštatuje, že toto rozmermi neveľké umelecké dielo možno považovať za ozdobný prvok školskej budovy a že „z hľadiska človeka z ulice nezobrazuje konkrétnu osobu, ale skôr pilota bez tváre.“ Aj nápis na soche sa v tomto stanovisku považuje za faktický a vecný a nič sa nenamieta proti tomu, aby sa socha vrátila na svoje pôvodné miesto, „symbolizujúc tak pokojné spolunažívanie národností, čo bolo aj dosiaľ príznačné pre naše mesto.“ Združenie by prijalo aj alternatívne riešenie, pokiaľ by sochu umiestnili na inej strane budovy.

Oldřich Knichal, Budapešť

< späť na obsah

Život rebelky

(úryvok z knihy o snúbenici M. R. Štefánika markíze G. Benzoni)

Vydavateľstvo Il mulino v Bologni vydalo ešte roku 1985 knihu La vita ribele (Život rebelky). V knihe Život rebelky známa markíza Giuliana Benzoni, ktorá sa narodila roku 1985 v aristokratickej rodine v Miláne (zomrela roku 1982 v Ríme), na mnohých miestach venuje pozornosť svojmu ľúbostnému vzťahu k Slovákovi z Košarísk generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Publikujeme úryvok z kapitoly Moja súkromná vojna, časť Láska:

V Ríme, ktorý sa počas vojny zmenil na nepoznanie, kde vládla atmosféra patriotizmu a dominovala všade, lebo vás obklopovali transparenty, kokardy, vojenské oslavy i správanie vyššej spoločnosti, práve v tom Ríme som stretla lásku, ktorá prišla ako blesk z čistého neba a zasiahla tak, že sa vo mne všetko zapálilo.

Jedného večera, keď ma zastihol dážď, som sa rozhodla, že sa ukryjem v Paláci Gegé Primoliho na ulici dell´ Orso, ktorý obvykle v salóniku prijímal hostí. Nič, ani vojna mu nezabránila, aby si pozýval ľudí a viedol s nimi siahodlhé diskusie. Usadila som sa a postrehla som, že odraz plameňa z krbu osvecuje skupinky ľudí, ktorí posedávali na zemi na poduškách. Niektorým nebolo dobre vidieť do tváre a vravu sem-tam prerušoval krátky smiech. Medzi mne neznámymi hosťami iskrila hustá konverzácia. Bolo to zvláštne: dala som sa uniesť atmosférou, do ktorej som vstúpila a zároveň som sa usilovala premôcť rozpaky z prítmia, ktoré toto záhadné prostredie ešte podporovalo. Nesmelo, bez akýchkoľvek myšlienok som si prisadla bližšie k ohňu v kozube, ktorý sa zvláštne pohrával s drevom. Pocítila som, že sa niekto na mňa uprene pozerá. Obrátila som hlavu a uvidela som francúzsku uniformu, z ktorej ma uhrančivo oslepili bledomodré oči. Z tej tmavej atmosféry, do ktorej som bezmyšlienkovite vstúpila, som si zapamätala len toto. Jeho pohľad som cítila intenzívne, akoby sa na mňa prilepil, akoby ma chcel zvláštnou silou pohltiť.

Už som bola rozhodnutá, že odídem, aj som sa zdvihla v presvedčení, že ukončím pohľady, ktoré ma prestreľovali. Vtedy dôstojník rýchlosťou blesku zastal po mojom boku. Pán Gegé k nám podišiel a predstavil nás. Priznám sa, nezapamätala som si jeho meno, ale nezabudla som, ako priateľ Gegé oznamoval neznámemu mužovi: „Elle est la niéce de Ferdinando Martini, elle pourra vous etre utile“ (Je to vnučka Ferdinanda Martiniho a môže vám byť veľmi užitočná.) Táto informácia od Gegého mu stačila, aby ma doslova zajal nečakaným manévrom: „Voyons, nous devons nous voir demain matin, voulez vous?“(Musíme sa zajtra ráno stretnúť, vyhovuje vám to?) Neznámy mi to oznámil ako hotovú vec. Bez rozmýšľania som súhlasila a utiekla z paláca. Vzápätí ma pochytil strach a zašla som k svojej veľkej priateľke Else Dallolio, ktorá bola dcérou generála. Jej otec mal na starosti výzbroj a muníciu vojska, chcel ho zmodernizovať, odstrániť staré karabíny, aby sa talianske vojsko konečne zbavilo závislosti od tradícií z Risorgimenta v rokoch 1830 – 1870. Elsa mi prisľúbila, že na stretnutie so mnou pôjde. Tak úpenlivo som ju o to prosila, akoby išlo o nejaké osudové stretnutie.

Ráno na druhý deň sme stáli všetci traja pred palácom Colonna, kde som bývala u svojho starého otca. Elsa podišla k dôstojníkovi, prevzala od neho balíček, priviedla ho ku mne a balíček mi podala. Zostala som s ním sama. Prešli sme priestranným dvorom zaliatym slnkom. Odrazu, ako zázrakom, som držala v rukách malú škatuľku. Rozbalila som ju. Dôstojník ma prekvapil týmito slovami: „J´a peche cette pierre a Tahiti (Vylovil som tento vzácny kameň na Tahiti)“ a dokončil vetu lámanou taliančinou: „A tento prsteň stále nosím so sebou pre ženu, ktorá bude stáť po mojom boku a stane sa mojou životnou družkou.“ Jediné, na čo som sa pri takej nezvyčajnej ponuke zmohla, bola odvaha spýtať sa ho, ako sa volá. Otázka ho jemne vyviedla z miery. „Myslel som si, že to viete! Ale rovnako ani ja neviem absolútne nič o vás.“ A predstavil sa noblesným úklonom: „Milan Štefánik, madmoiselle“.

O niekoľko minút som bola zasnúbená s prsteňom na prste. Šťastní a usmiati sme si objednali koč, aby sme sa previezli po Ríme. Nestal sa ani zázrak, ani nás neobklopovala romantika. Všetko, čo sa dialo, bolo konkrétne a pritom neskutočné. Bola som zvyknutá, že v rodinných kočoch, najmä tety Venosy, bola v zime horúca pahreba, a keď ste z takých kočov vystupovali, neboli ste skrehnutí ako drevo, ale ste sa cítili ako v perinke. Koč, v ktorom sme sa viezli, nadskakoval. Mala som pocit, že mi okolo uší lietajú celé úle včiel, a že srdce mám ako vymútené maslo. Zostali mi len niektoré ľudské zmysly, ako keď do stromu udrie blesk a zachráni sa iba dajaký konár. V zhorenej časti bola moja minulosť – sivá a vyhasnutá v porovnaní s prítomnosťou, ktorá bola plná svetla a tepla ako obrovské slnko.

Ešte pár dní som žila v neuveriteľnej blaženosti a v nevedomosti, pokiaľ išlo o život môjho snúbenca. Poznanie o ňom však pomaly vychádzalo na povrch – ako keď sa z malých bystrín zlieva skutočný prúd rieky. Bol rovnako rozprávkový ako neuveriteľný. Milan bol Slovák a nosil v sebe vybudovaný kult svojej vlasti, kult malého národa, patriaceho do rakúskeho cisárstva. Študoval v Prahe a tam, v prostredí slovenských študentov, sa v ňom rozhorela ochota slúžiť svojmu národu. Bol to človek s encyklopedickými znalosťami z kultúry a cieľavedome sa zaujímal o všetko nové. Horel pre všetko, čo nieslo nejaké morálne posolstvo: zaujímala ho medicína, lebo chcel pomáhať ľuďom, zaujímalo ho právo, lebo chcel byť spravodlivý, ale najviac zo všetkého ho zaujímala astronómia. Zvláštne, práve v čarovnej Prahe v rokoch 1500 – 1600 za čias cisára Rudolfa II. bola astronómia kráľovnou vied. V salónikoch kráľovského paláca sa usadili záhadní šarlatáni, čarodejníci aj vedci, a Milan vyzeral ako jeden z nich.

V Prahe stál ako maják – vodca s vysokými morálnymi cnosťami – filozof Tomáš Garrique Masaryk, ktorý pochoval starý akademický svet mesta, lebo začal vytvárať celkom nový štýl politiky teoreticky aj prakticky. Pravda, Milanovi tieto formatívne pražské roky nestačili. Záujem o kultúru a politiku sa mu málil, preto ako správny dobrodruh, hnaný zápalom vlastnej vôle, odcestoval do Paríža bez kufrov. Prišiel tam ako hrdina z románu: pred bránou observatória od hladu odpadol… Okamžite ho prijali a čoskoro sa udomácnil na poste astronóma. Neodolal novému vábeniu. Začal cestovať s energiou vitálneho sedliaka, ktorý objavuje kozmopolitizmus, ale aj s nadšením bádateľa a s vášňou geografa. Nestály v tradíciách, so slobodným srdcom, sa zastavil na Tahiti, lebo „nebo tam malo podobu prekrásne tkaného plátna“. Čelil tam bárkam na Capo Horne, plavil sa často v neistých člnoch aj lodiach. Na Galapágach študoval druhy v Darwinových šľapajach, videl Brazíliu, ktorá bola pre Európanov vtedy záhadným tajomstvom, jasné Alžírsko, aj vrchol Mont Blancu – to všetko bolo pre Milana zaujímavé iba krátky čas. Nijaké vedomosti neboli pre neho dostačujúce; učil sa so zápalom starého frátra a s obozretnou trpezlivosťou remeselníka. Zakaždým, keď sa ponáral objavovať vedomosti novej špecializácie, začínal úplne od začiatku – disciplinovane, no najmä s náruživosťou. A náhle ho nová túžba po zmene, po úteku, unášala prudko ako vietor.

Preložila Ema Kraváriková

Ďalší úryvok: v dvojčísle 34/35

< späť na obsah

Ako vzniklo Československo

Plány na spoločný štát boli až do začiatku 20. storočia veľmi nesmelé a objavovali sa len okrajovo. Oba národy boli súčasťou mnohonárodnostnej monarchie a cisársky dvor sa len s ťažkým srdcom vzdával akýchkoľvek právomocí. Počas 1. svetovej vojny však dostala táto myšlienka reálnu podobu. Jednou z nich je i Washingtonská deklarácia, ktorá sa stala jedným zo zásadných dokumentov na ceste k Československu. Od jej vzniku 18. októbra 1918 uplynulo 85 rokov.

Idea spojenia oboch národov sa za dverami vojnového frontu objavila už niekoľkokrát predtým. Dohody medzi zahraničnými Slovákmi a Čechmi v podobe Clevelandskej či Pittsburskej dohody, alebo vyhlásenie českých poslancov v ríšskom sneme pod menom Trojkráľová deklarácia – v nich všetkých sa objavuje požiadavka prepojenia susedských národov. Až vo Washingtonskej deklarácii má však toto spojenie nielen konkrétnu podobu no, čo je dôležitejšie, nestojí na hlinených nohách prianí, ale má za sebou skutočnú podporu svetových veľmocí.

V lete 1918 sa situácia Nemecka a Rakúsko-Uhorska, teda krajín, ktoré rozpútali 1. svetovú vojnu, ukázala ako bezvýchodisková. Hlavne pre slabšieho z tejto dvojice to malo katastrofálne dôsledky. Národy ríše sa začali organizovať a otvorene požadovali odtrhnutie od viedenského dvora. Bezradnej vláde neostávalo nič iné, len sa ešte v poslednej chvíli pokúsiť ríšu zachrániť. Záchranným kolesom mal byť manifest cisára Karola I., ktorý ponúkal pretvorenie monarchie na federáciu národných štátov. Tie už neprejavili záujem.

Rakúsko-Uhorsko už – samozrejme okrem cisárskeho dvora – nikto nepotreboval. Dokonca ani nemecké a maďarské obyvateľstvo. Prvé videlo svoju budúcnosť v pripojení k Nemecku, druhé v samostatnom uhorskom štáte. A napokon ani štáty Dohody.

Myšlienku rozbitia monarchie si najprv osvojilo Francúzsko a Veľká Británia, neskôr sa k nej pridali aj Američania. Už koncom júna totiž americký minister zahraničných vecí Robert Lansing oficiálne vyhlásil, že „vláda Spojených štátov stojí na stanovisku úplného oslobodenia všetkých vetví slovanského plemena spod nemeckej a rakúskej nadvlády“.

Československá národná rada, ktorá vznikla v Paríži zo zástupcov zahraničného odboja, preto už v tomto čase nemala problémy s uznaním západnými mocnosťami. Jej predseda Tomáš Garique Masaryk sa v septembri rozhodol, že ju pretvorí na dočasnú československú vládu. Ministrom zahraničných vecí sa stal jeho dlhoročný spolupracovník Edvard Beneš, ministrom vojny Milan Rastislav Štefánik.

Stále však chýbal zásadný dokument, ktorý by sumarizoval vládne požiadavky. Stala sa ním Washingtonská deklarácia.

Počas noci z 13. na 14. októbra vznikli v Masarykovej pracovni postupne tri verzie textu dokumentu. Hoci je datovaný v Paríži, ktorý bol oficiálnym sídlom kabinetu, Masaryk ho s pomocou svojich amerických spolupracovníkov zostavil vo Washingtone. Deklarácia nezávislosti bola zamýšľaná pôvodne ako prvotná ústava (alebo jej preambula) nového československého štátu. Okrem iných sa v nej objavuje vyhlásenie, že nový štát bude republikou odvolávajúcou sa na ideu slobody a tradície americkej demokracie. Po vzniku Československa však nakoniec jej text do ústavy nezapracovali. Napriek tomu sa deklarácia stala významným dokumentom, ktorý sa ako akési programové vyhlásenie novej vlády dostal 18. októbra do rúk americkej administratívy. Keďže tá ju bez väčších výhrad prijala, nasledujúci deň sa objavila i na stránkach amerických novín. Československo tak z medzinárodného hľadiska vzniklo skôr ako v skutočnosti.

Ku „skutočnému“ vzniku nového štátu došlo až o niekoľko dní neskôr. Niektorí historici a právnici sa prú, či to bolo už 28. októbra vyhlásením Národného zhromaždenia v Prahe, alebo až o dva dni nato, keď sa k tejto myšlienke pripojili i slovenskí predstavitelia Martinskou deklaráciou.

MARIAN MAJER

< späť na obsah

Odvaha 28. října

„Kokardy, jásot, na praporu prapor…“ Pro Masarykovy tehdejší stoupence byl 28. říjen osobním naplněním i vyvrcholením dějin. Dnes si mladí historikové spíš kladou otázku, jak se lidé 28. října mohli vůbec odvážit založit stát, který postrádal jednotnou etnickou základnu, společné dějiny, zeměpisnou celistvost či ekonomické předpoklady udržitelnosti. Vždyť to byl nesmírně odvážný počin!

Odvážili se z velké části proto, že profesor Masaryk je ujistil, že se společenský vývoj s nutností zaručenou Prozřetelností ubíra od teokracie k demokracii, od habsburské říše k Československé republice. Zakladatelé republiky toho mnoho neměli, avšak byli přesvědčeni, že mají dějiny na své straně.

Dlouho to nevydrželo. Republika přežila svého zakladatele o rok a dva týdny. Pak přišel Protektorát, potom totalita a po ní rozpad. Že by se Masaryk mýlil?

V něčem nepochybně ano. Málokterý filosof dokáže překročit stín své doby v technice svého filosofování. I Masaryk byl synem své doby. Leč o tu nejde. Jde o Masarykovo veliké přesvědčení, že dějiny mají smysl, pokud souhrn lidského konání představuje růst člověka i společnosti od temna nekritické pověrčivosti k vyspělému soužití ve svobodě, vzájemné úcte a dobré vůli – či jeho zkratkou, od „teokracie k demokracii“. Mýlil se v tomto Masaryk?

Myslím, že ne, že jen příliš uspíšil harmonogram dějinného vývoje. Snad opravdu věřil, že padesát let postačí a že Československo je již součástí nového řádu věcí.

Vývoj „od teokracie k demokracii“ byl skutečný, leč složitější. Československo nepředstavovalo završení dějin. Vznik republiky byl jen jedním krokem v dlouhodobém vývoji od Evropy velkých „teokratických“ říší „z milosti Boží“ Evropou hašteřivých národních ministátečků k demokratické Evropě z vůle občanů, pospolitosti svobodných a rovných. Nejprve se říše musely rozpadnout a ponechat své občany, aby se začali starat sami o sebe, v přehledných malých celcích. Teprve z těch může vznikat demokratická Evropa jako společenství svobodných a rovných v dobré vůli.

Masaryk měl pravdu ve svém velikém pojetí smyslu lidského usilování, jen přecenil naše možnosti. Československo nebylo vyvrcholením dějin, jen jedním krokem na cestě.

Důležité však je, že to byl krok správným směrem. V době, kdy se po rozpadu velkých říší jeden nástupnický stát za druhým obracel k autoritářství, Masarykova republika se vzdor své etnické i dějinné nesourodosti a zeměpisným a ekonomickým překážkám zaměřila jednoznačně na budování demokracie. Budiž na věčnou čest masarykovských let řečeno, že to byl krok správný.

Slavme slavný 28. říjen! Nebyl to sice konec dějin, avšak dal nám do nich správnou orientaci.

Erazim Kohák

< späť na obsah

MOJA ÚĆASŤ V ODBOJI

A u g u s t í n M a l á r ( 1894-1945), ktorého rodičia pochádzali zo Starej Turej, bol dôstojníkom československej a rozporným generálom slovenskej armády. V prvej svetovej vojne ako príslušník čs. légií v Taliansku dosiahol hodnosť kapitána. Od decembra 1918 sa zúčastňoval na oslobodzovaní Slovenska a v roku 1919 i na boji proti maďarským boľševikom. Ako mjr. gšt. čs. armády napísal v tridsiatych rokoch minulého storočia spomienky na pôsobenie v légiách pod názvom Moja účasť v odboji. Prinášame časť z kapitoly o jeho pôsobení v Taliansku.

Okolo 19. mája 1918 bol náš 7. pracovný prápor sústredený v Legnagu juhovýchodne od Verony. Odtiaľ naša 1. rota odcestovala do Foligna, neďaleko Perugie, kam dorazila 22. mája. Ubytovaná bola v kasárni Emanuela, kde sa práve formoval II. prápor 33. pluku pod velením kpt. Dvořáka. Na našu žiadosť bola vytvorená čisto slovenská rota č. 7 na čele s nadporučíkom Františkom Krýsom. Veliteľmi čiat zostali: Jaroslav Rambousek, Gustáv Koštial (rodák zo St. Turej), Ján Imro a ja. Stav roty bol niečo cez 200 mužov. Po vyzbrojení a po defilé 2. júna pred generálom Grazianim, bol na druhý deň náš II./33 prápor odtransportovaný na front. Malá zastávka a prehliadka v Bologni 4. júna vyvolala obrovské nadšenie obyvateľstva. Ešte v ten deň sme dorazili do Vicenze a po dlhom pochode bol náš prápor ubytovaný v priestore Zovon, naša rota priamo v mieste. Než bol sformovaný celý pluk, zdržali sme sa tu dva týždne.

V polovici júna bola naša slovenská rota rozpustená a po čatách zadelená do jednotlivých práporov. Delenie pokračovalo až po jednotlivcov a nikdy som sa nedozvedel z akých dôvodov. Toto, v podstate nedôvodné rozhádzanie slovenskej jednotky, hlboko sa nás dotklo. Začal som skepticky hodnotiť náš bratský vzťah, lebo som mal pocit, že nás Slovákov považujú za menej spoľahlivých. Výhovorky, že nás chceli ušetriť pred veľkými stratami na fronte, zdali sa mi malicherné. Rota bola disciplinovaná a čo sa týka poslušnosti, ochoty a poriadku, bola vzorom ostatným. Naše mužstvo "nemudrovalo“, ale konalo svoju povinnosť s chuťou a bez reptania. Bolo by dobré, keby táto skutočnosť bola dostatočne vysvetlená a pravé príčiny nedôvery boli dodatočne vysvetlené.

Ja sám som bol s veliteľom roty Krýsom preložený k 9. rote 34. pluku. V tom čase práve z tejto roty dezertovali ôsmi vojaci, ktorých vzápätí popravili v Barbarane pri Vicenze. Boli sme do nej preložení s výslovným príkazom pozdvihnúť morálku mužstva. Ja som prevzal velenie nad čatou, z ktorej dezertéri pochádzali a zároveň som bol zástupcom veliteľa roty. Morálka v čate a rote však nebola až taká zlá a za krátky čas sme mohli súťažiť s hociktorou jednotkou pluku.

Na pochod k frontu sme sa vydali 18. júna 1918. Neskoršie ma poštípal škorpión a mesiac som sa liečil v poľnej nemocnici č. 029 v Peri, južne od Rovereta. Tu som nadviazal priateľstvo s nadporučíkom Dalí Orom, synovcom Cesare Battistiho (rakúsky politik, účastník bojov proti Rakúsko-Uhorsku, 1916 zajatý a za „zradu“ popravený, pozn. P. U.). V Peri som mal šťastie stretnúť sa s generálom M. R. Štefánikom. Bolo to 12. júla, stál som práve pred nemocnicou, keď sa viezol okolo s generálom Grazianim. Zastavil auto, pýtal sa kto a čo som, odkiaľ pochádzam, čo sa mi stalo? Mal veľkú radosť, že som z jeho rodného kraja. Keď sa mi predstavoval, povedal som mu, že ho poznám. Na otázku odkiaľ, odpovedal som, že z fotografií. Asi po piatich minútach pokračoval v ceste.

Z nemocnice som 21. júla odcestoval do Ferrari di N. Baldo, kde táboril môj pluk. Pretože som na vlastnú žiadosť odišiel prv ako odporúčali lekári, zostal som na práporovom veliteľstve v rekonvalescencii. Tu ma poverili výcvikom spojovacej čaty. Nedali mi však k tomu žiaden materiál, ani predpis a sám som odborníkom nebol. Podľa toho aj výcvik vyzeral. Asi po desiatich dňoch som sa vrátil k rote. V tej dobe sa v pluku šírila duševná depresia, ktorá sa u inteligentov prejavila sebavraždami (Jurena, Krejca) a u mužstva nadmerným pitím alkoholu. Urobili sme ostré protiopatrenia. Pohreb sebavrahov bol bez vojenských pôct, opilcov sme nemilosrdne trestali, čo konečne urobilo prietrž týmto zjavom.

Po krátkej dobe som zistil, že ako voči mne i k veliteľovi roty Krýsovi bolo zo strany dôstojníkov práporu cítiť nepriateľstvo, ktoré trvalo po celú dobu môjho zaradenia v pluku. Príčinu som sa dozvedel až doma. Dôstojnícky zbor práporu ťažko niesol, že sme boli pridelení od iného pluku na pozdvihnutie bojového ducha roty.

Tu vo Ferrari som sa znovu stretol s Gustom Koštialom, ktorý bol veliteľom čaty zákopníkov v 33. pešom pluku. Imro sa v tom čase dostal k ardítom. 15. augusta 1918 odcestoval náš pluk na front a ešte v ten deň dorazil do Boita Grasso. Odtiaľ som bol vyslaný do prvých línií na prieskum a orientáciu úseku, do ktorého potom prišla naša rota.

O týždeň sme vystriedali 5. rotu 34. pluku a v zostave práporu obsadila 9. rota čiaru predných stráží, 10. rota čiaru hlavného odporu a 11. rota prešla do zálohy na kóte 940. So svojou čatou v počte 28 mužov som obsadil prednú stráž, tzv. piccolo posti č. 12 a 13, priestor široký vyše pol kilometra. Takto vpredu vysunutá konala moja čata šesť týždňov strážnu službu na severných svahoch Doss Alta. Skoro každú noc a často i vo dne som chodil až po rakúske zátarasy. Táto zodpovedná hliadková služba pre prápor zostala úplne na mojej čate. Mužstvo s tým nebolo spokojné a poukazovalo na to, že sa od neho veľa požaduje. Chlapov som upokojoval pripomínaním ideálu, za ktorý bojujeme. Pri prepade našich postov Rakúšanmi v noci z 28. na 29. augusta 1918, držala sa moja čata statočne. V smere piccola posto 12, kde bol prístup do našich línií najľahší, zabránila rakúskemu prieniku do pozícií nášho práporu.

(Z rukopisu pripravil P. Uhlík)

< späť na obsah

DRAHO ZAPLATENÁ SKÚSENOSŤ

V auguste uplynulo 35 rokov od začiatku okupácie Československa. Dňa 21. 8. 1968 nás prepadli vojská Varšavskej zmluvy. Nenásilný odpor a obdivuhodná súdržnosť nášho obyvateľstva sa nezmazateľne zapísali do dejín. Bola to poučná, hoci draho zaplatená skúsenosť. Môžeme byť na ňu právom hrdí, ba vo chvíľach beznádejnej ľahostajnosti čerpať z nej pozitívnu energiu i dnes.

„Pražskú jar“, potlačenú „internacionálnou pomocou“ spojencov ČSSR, hodnotí s odstupom rokov kdekto ako márny pokus komunistov o reformu nereformovateľného. „Socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý tak iritoval kremeľských vládcov, bol vraj utópiou. Možno … Ale tvrdiť (prečítal som si to v deň výročia v Prahe), že sláviť A. Dubčeka a mužov roka 1968 je to isté, ako sláviť atentátnikov na Hitlera z roku 1944 (lebo vraj títo nacisti, a aj reformní komunisti, chceli len vylepšiť vlastné totalitné režimy)“, je prinajmenšom cynické. Keďže A. Dubček, významná osobnosť spomínaného obdobia, prijal v roku 1990 čestné členstvo v Spoločnosti M. R. Štefánika, chcem k rôznym názorom pridať svoj. Je totožný so stanoviskom redakcie nášho občasníka.

Moja generácia dospievala v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Vie objektívne posúdiť, čo toto kruté obdobie zla a násilia v jej živote znamenalo. Napríklad v Brezovej pod Bradlom sa ešte v roku 1958 konal vykonštruovaný politický proces s dvoma bývalými podnikateľmi (M. Šurák a J. Bzdúšek). Ako „triednych nepriateľov“ ich komunistická moc poslala do jáchymovského lágra. Keď potom roky šesťdesiate priniesli nádej na obrodu spoločnosti, nezostali reformní komunisti osamote.

Najmä po januári 1968, kedy definitívne odstúpil Novotný a v ÚV KSČ sa popri Dubčekovi zjavili aj ďalšie ľudské tváre, podporovali sme (až na malé výnimky) proces zmien všetci – mocní i bezmocní, komunisti i antikomunisti. Vzrušujúcu atmosféru slobody mohol ignorovať len málokto. Prepustení boli politickí väzni, tešili sme sa zo zrušenej cenzúry. Obnovili sa staré spolky, na verejnosti sa ukázali sokoli, skauti, legionári a antifašisti z východného i západného frontu. Až do onoho augustového dňa prežívali sme v krajine nielen symbolickú, ale skutočnú jar.

Aj brezovskí „dubčekovci“ sa činili. Nebol som nikdy členom komunistickej strany, ale ich osvietenú komunálnu politiku som aktívne podporoval. Spolu s ďalšími učiteľmi zapojil som sa do kultúrno-osvetovej činnosti a načas sa nám podarilo urobiť z Brezovej „pupok Slovenska“. Kľučky mestského národného výboru, Národného domu Štefánikovho, školy a fary si na jar 1968 podávali najvýznamnejšie osobnosti slovenského politického a kultúrneho života. V apríli sme privítali účastníkov celonárodných osláv 120. výročia vyhlásenia Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej. Historici, osvetári, učitelia a publicisti sa u nás stretli na vedeckej konferencii o živote a diele M. R. Štefánika. Po vyasfaltovaní cesty na Bradlo sa uskutočnili pri Štefánikovej mohyle 4. – 5. mája 1968 dve nezabudnuteľné pietne slávnosti za účasti viac ako stotisíc ľudí! Mladí, hlavne študenti, prišli pešo zblízka i zďaleka a symbolicky spálili Holotíkov hanopis na Štefánika. V auguste pricestovala v sprievode Hany Ponickej do snúbencovho rodného kraja markíza Giuliana Benzoni. Priamo na Bradlo jej predseda MsNV Pavel Blažek odovzdal doklad o udelení čestného občianstva Brezovej pod Bradlom. Bolo to už v čase napätých vzťahov medzi predstaviteľmi Československa a Sovietskeho zväzu. Po avíze z talianskeho veľvyslanectva šľachtičná predčasne odcestovala domov. O niekoľko dní sme už vedeli prečo.

V čase invázie sa niekoľko dní valili tanky, transportéry, autá i cez Brezovú. Vtedy sa na terajšom Námestí M. R. Štefánika kládla nová kamenná dlažba, budovalo sa sídlisko Záhumnie a k Národnému domu Štefánikovmu sa pristavovala Kaviareň. Stopy po ťažkých obrnených vozidlách pôsobili traumatizujúco. Pod jedným z ich pásov zahynul 75 ročný chemický inžinier Boris Zinoviev, ruský bielogvardejský emigrant. Pochovaný bol na brezovskom cintoríne a skutočnú pravdu o jeho smrti sa už nikdy nedozvieme. Dôstojný občiansky pohreb (pravoslávny nemal kto vystrojiť) zmenil sa vtedy na tichý odpor proti okupantom.

Žilo medzi nami len málo ľudí, ktorí príchod vojsk „brali“ ako internacionálnu či bratskú pomoc. O postoji ostatných najlepšie svedčí prijatie rezolúcie 24. augusta 1968, pod ktorou sa podpísala drvivá väčšina Brezovanov: „My, občania Brezovej pod Bradlom, jednoznačne vyjadrujeme svoju dôveru a podporu nášmu prezidentovi L. Svobodovi, našej legálnej vláde vedenej Ing. O. Černíkom, nášmu Národnému zhromaždeniu na čele so s. J. Smrkovským a ÚV KSČ vedenému s. A. Dubčekom. Rozhodne prehlasujeme, že nebudeme podporovať inú skupinu ľudí, ktorí by sa chceli samozvane vydávať za predstaviteľov národov Československa. Žiadame vlády ZSSR, PĽR, NDR a BĽR, aby okamžite odvolali svoje vojská z našej drahej vlasti. Prehlasujeme, že u nás nie je žiadna kontrarevolúcia, chceme pokojne žiť a budovať socializmus pri uplatňovaní slobody a demokracie“.

Bolo našou tragédiou, že nasledujúce poaugustové obdobie „normalizácie“ a márna Palachova i Zajícova sebaobeť boli už o inom. Hlavne však o lámaní charakterov novou mocou a účelovej zmene postojov jednotlivcov. Tí, ktorí brezovskú rezolúciu koncipovali a svoju tvár si zachovali (P. Blažek, Š. Mikulčík, J. Bučko), boli následne vylúčení z KSČ, zbavení politických funkcii a vedúcich postov v zamestnaní. Priniesli obeť za vnútorné stotožnenie sa s jej obsahom a neprijatie husákovsko-biľakovského „Poučenia z krízového vývoja“. Takýchto však nebolo veľa.

Peter Uhlík

< späť na obsah