|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
Výsledky medzinárodnej študentskej súťaže (na riešenie areálu Mohyly generála Štefánika na Bradle) Francúzi v SNP (nová kniha) Krman, Hurban a Štefánik v konfesionálnej, regionálnej a národnej tradícii Smutná správa z Paríža (spomienka na pani Eugeniu Musilovú-Fišerovú) Sebavedomie nemožno pestovať v lži (na okraj článku M. Novotu v Slovenských národných novinách) Milanov
najmladší brat Vzácna knižka (úryvok z knihy Štyria synovia Gemera) Život rebelky (2) (úryvok z knihy) Bol M. R. Štefánik naozaj podivný štátnik? (reakcia na článok v Lidových novinách z 25.10. 2004) Štepkov Štefánik (recenzia) Charakterizoval ho situačný humor (o Štefánikovi netradične) Vlastenec a antifašista (o Dr. Ivanovi Markovičovi)
Spomienka v kontexte so vstupom. V prvých májových dňoch už tradične prichádzajú k Mohyle generála doktora M. R. Štefánika stovky najvernejších, aby si uctili jeho príkladný život, dielo i nadčasový odkaz. Tohtoročná pietna spomienka, poriadaná pri príležitosti 85. výročia jeho tragickej smrti, konala sa na Bradle v nedeľu 2. mája 2004, kde členov vlády, NR SR, armády, cirkví a ďalších hostí privítal primátor Brezovej pod Bradlom I. Ďurkovič. Deň predtým sme sa stali súčasťou Európskej únie, vďaka čomu sa bradlianske zhromaždenie po prvý raz konalo v historicky nových geopolitických podmienkach obnovenej jednoty Východu a Západu. To jednoznačne ovplyvnilo jeho atmosféru i obsah. Nechýbala vojenská hudba, čestná jednotka, brezovský evanjelický spevokol mužov a recitátorka. Je priam symbolické, že dátum vstupu Slovenska do spoločenstva demokratických štátov úzko korešponduje s májovým časom, kedy si pripomíname muža, v predstavách ktorého sa vízia o spoločnej Európe zrodila už pred deväťdesiatimi rokmi. Štefánika zaslúžene považujeme za nášho prvého proeurópsky orientovaného politika so všetkým pozitívnym, čo z tohoto označenia vyplýva. Tak to odznelo aj v prejavoch slávnostných hostí – ministra obrany J. Lišku, francúzskeho veľvyslanca J. Fauré, prezidentovho kancelára J. Stanka, predsedu SZPB K. Vidu, prvého námestníka primátora Bratislavy B. Hochela, ale i v duchovnom príhovore biskupa VD ECAV I. Mišinu. Všetci dávali Štefánikov odkaz do kontextu s našim vstupom do Európskej únie. Košariský rodák už od útlej mladosti túžil sám rozhodovať o svojom živote či osude. Neváhal prekročiť hranice svojej krajiny za snami a túžbami, sám sa pričiniť o vlastnú slobodu, bezpečnosť, ľudské práva i prosperitu. Svojou prácou, mravnou hodnotou vytvoreného diela dosiahol všetko to, čo tvorí dnes základ spôsobu života tradične demokratických štátov. Vďaka tomu generál Milan Rastislav Štefánik v rokoch prvej svetovej vojny výrazným spôsobom ovplyvnil formovanie strednej Európy. Ako človek, ktorý svoj život zasvätil boju za slobodu Slovákov a Čechov, nedelil vo svojom myslení ľudí podľa národnosti, náboženstva či rasy, ale práve z tejto humanistickej zásady prišiel na myšlienku „novej Európy“, kde národy budú žiť v mieri a vzájomnej úcte. Keďže podobných menších štátov ako Československo vzniklo viac, prežíval otázku ich osudu veľmi intenzívne. Tušil, že ich bezpečná budúcnosť bude spočívať v úzkom spojenectve a všestrannej vzájomnej podpore. Ešte pred ukončením vojny dúfal, že si národy ťažko skúšanej Európy túto skutočnosť uvedomia, a po krutom poučení dospejú k potrebe vzájomného rešpektu a spolužitia. Túto historickú víziu zbližovania štátov a národov označil pojmom „europeizácia“. Konkretizoval ju ako „harmóniu národov slovanstva a obrodeného románstva, ktorá splynie v kult duše na základe kresťansko-humanistickom, prostredníctvom osvety“. Len málo jeho súputníkov – diplomatov, vojakov i štátnikov – rozmýšľalo podobne. Skôr neporozumeli predvídavosti Štefánikovho ducha a nadčasovosti jeho úvah. Pôvodné myšlienky o duchovných a kultúrnych koreňoch zjednotenej Európy začínajú obyčajne pri jej troch zakladateľských osobnostiach: Robertovi Schumanovi, Konrádovi Adenauerovi a Alcidovi Gasperim. Títo zaslúžilí politici, každý iným spôsobom, rozmýšľali ako predísť podobnej tragédii, spôsobenej druhou svetovou vojnou. Na rozdiel od Štefánika boli vo „výhode“, že mali za sebou skúsenosti nielen z prvej, ale i druhej svetovej vojny, vďaka ktorým dospeli k praktickému uvažovaniu ako podobným katastrofám predísť. Oni vypracovali projekt duchovnej, kultúrnej a mravnej Európy, ukázali ten správny smer cesty do Európskej únie. Aj Milan Rastislav Štefánik predvídal, že európske národy sa raz zjednotia na princípe kultúrneho odkazu. Podobne ako spomínaní kresťansko-demokratickí politici nestaval do popredia ekonomické ukazovatele zjednotenia, ale duchovné dedičstvo a kultúrne korene jednotlivých národov. Aj napriek terajšiemu hodnotovo nejasnému priestoru medzi názormi Štefánika, Schumana, Adenauera či Gasperiho a súčasných pragmatikov európskej politiky treba veriť, že by sa Štefánik zo vstupu rodného Slovenska do Európskej únie, pod jednu strechu opäť s Českom, určite potešil. Nám, ako jeho vyznávačom zostáva podporiť úsilie, aby sa Európska únia stala predovšetkým projektom duchovným a jedinečnou príležitosťou na renesanciu tradičných ľudských hodnôt. Vychádzajúc zo Štefánikovho odkazu chceme veriť, že nový celok sa na mape sveta nestane len konzumným produktom a priestorom pre mocných, že naša malá krajina nebude zbavená zodpovednosti za svoj vlastný osud, ale aj zodpovednosti za osud ostatných. Zdravé sily v našej krajine však čaká veľa práce. Medzi účastníkmi slávnosti na Bradle boli aj ľudia zo suterénu slovenskej reality a ostatným prítomným ukázali kadiaľ nevedie cesta medzi demokratické národy. V čiernom uniformovaní a navonok tichý „náckovia“ i podgurážení páni v skupine pod zástavou SNS (nadávajúci na kdekoho, hlavne však na Židov), neboli našťastie v oficiálnej časti programu pustení na mohylu. Zabránili im v tom príslušníci poľnej polície, ochraňujúci zahraničných diplomatov. Len škoda, že sa novinári v článkoch na druhý deň venovali viac prítomnosti policajtov na Bradle, ako odvahe a drzosti mladých slovenských nacistov verejne si „uctiť“ Štefánika. Aj to je obraz Slovenska v súčasných jeho historických chvíľach. Veduta krajiny, ktorej by sa náš slávny rodák určite nepotešil. Šimon Skala
V sobotu 1. mája 2004, po otvorení výstavy „Pamätníky M. R. Štefánika na Slovensku“, ktorú pripravilo Mestské kultúrne stredisko, konalo sa v Národnom dome Štefánikovom v Brezovej pod Bradlom 14. valné zhromaždenie SMRŠ. Jeho priebeh sledovalo viac ako sto členov nášho združenia, pozvaných hostí a sympatizantov. Program bol rozdelený do dvoch blokov. V úvodnej kultúrnej časti zarecitovala verše Martina Rázusa Smútočný odkaz do Paríža pani A. Valihorová, spieval evanjelický cirkevný spevokol mužov vedený V. Húskom a aktuálny príhovor na tému vstupu Slovenska do EÚ predniesol Doc. Dr. J. Danek, CSc. Pracovný program zhromaždenia moderovala A. Valihorová. Po voľbe a schválení členov návrhovej komisie (Dr. V. Kátlovský, Ing. S. Naďovič, J. Rusnák), predniesol správu o činnosti SMRŠ od 13. valného zhromaždenia predseda Ing. J. Tatara. Najprv privítal všetkých prítomných, zvlášť primátora mesta Brezová pod Bradlom I. Ďurkoviča, predsedu Nadácie MRŠ Prof. Ing. J. Fusku, Dr.Sc., podpredsedu tej istej základiny Prof. Ing. arch. Š. Šlachtu, PhD., predstaviteľov Asociace přátel národního dědictví v ČR, plukovníkov P. Filipa a B. Vlacha, ako aj plk. J. Lampa, predsedu územnej organizácie Vojenského združení rehabilitovaných v meste Příboř. Nato si auditórium uctilo pamiatku členov, ktorí zomreli od posledného valného zhromaždenia... V hlavnej časti prejavu zhodnotil predseda uplynulé ročné obdobie. Popri odpočte aktivít zhodnotil aj prácu výboru a spomenul úspechy jednotlivých klubov... Správu o hospodárení predniesla Viera Hegedušová. Konštatuje sa v nej, že kontrolou dokladov neboli zistené nedostatky porušenia zákona 563/1991 Zb. a hospodárenie je v súlade so Stanovami spoločnosti čl. 13 „Hospodárenie“. Mgr. J. Iždinský potom prečítal znenie navrhnutých zmien v stanovách. Slávnostnou chvíľou zhromaždenia bolo ocenenie niektorých osobností. Plukovníci P. Filip a B. Vlach odovzdali za svoju asociáciu Pamätný odznak na stuhe „Generál dr. M. R. Štefánik, spolutvurce samostatnosti“ najvyšším predstaviteľom Nadácie MRŠ profesorom J. Fuskovi a Š. Šlachtovi, ďalej dlhoročným aktívnym členom SMRŠ Ing. M. Babiakovi a Ing. B. Noskovi, ako aj predsedovi SZPB Dr. K. Vidovi a tajomníkovi SZPB Ing. J. Halapinovi. Potom zástupcovia Nadácie MRŠ odovzdali Pamätnú medailu M. R. Štefánika a L. Weisovej pánom P. Filipovi a B. Vlachovi. Nakoniec funkcionári SZPB pripli Medailu M. R. Štefánika II. stupňa členom výboru SMRŠ Ing. S. Naďovičovi, Mgr. P. Uhlíkovi a Mgr. J. Iždinskému, I. stupňa plukovníkovi P. Filipovi a B. Vlachovi. Predseda SMRŠ odovzdal certifikát o čestnom členstve“ Ing. F. Černákovi z Prahy. V nasledujúcej diskusii sa vystriedali Dr. I. Kudla, Ing. J. Fuska, Ing. D. Pevný, Ing. J. Tatara, Mgr. P. Uhlík, Mgr. J. Iždinský, Ing. S. Naďovič, plk. B. Vlach a Ing. F Černák. Hovorilo sa o poklese členskej základne, boli pripomienky k stanovám, reagovalo sa na hanlivý článok v Lidových novinách, príprave výletov a zájazdov. Po zhrnutí príspevkov a pripomienok dal predseda návrhovej komisie Dr. V. Kátlovský hlasovať o zmene stanov a o záverečnom uznesení, ktoré bolo prijaté. Na záver poďakoval predseda SMRŠ Ing. J. Tatara prítomným za účasť, poprial im dobré zdravie, úspechy v ďalšej práci a pozval ich na občerstvenie. Šimon Skala Uznesenie 14. valného zhromaždenia Valné zhromaždenie 1. Berie na vedomie: - správu o činnosti SMRŠ, ktorú predniesol predseda Ing. Ján Tatara - správu revíznej komisie, ktorú prečítala Viera Hegedušová. 2. Schvaľuje: - zmeny v stanovách - čestné členstvo Ing. F. Černákovi 3. ukladá Výboru SMRŠ: - reagovať na negatívne hodnotenia M. R. Štefánika primeraným spôsobom, prijať stanovisko k článku v Lidových novinách zo dňa 25. 10. 2003.
V Martinskej deklarácii slovenského národa, ktorá bola zverejnená dva dni po vzniku ČSR 30. októbra 1918, prihlásili sme sa do nového spoločného štátu Čechov a Slovákov. Za nadšenými slovami však vtedy nestála žiadna výkonná ani ozbrojená moc. V tom čase neexistovala, ba ani politici sa na Slovensko nehrnuli. Dr. Vavro Šrobár sa dostal ako minister pre Slovensko začiatkom novembra 1918 iba do Senice, šesťdesiat kilometrov od Bratislavy. V januári 1919 Bratislavu oslobodili útokom francúzski legionári, ktorých viedol generál Šnejdárek. Po páde Károlyiho vlády v Maďarsku boľševik Béla Kún prešiel v júni 1916 do útoku a prenikol hlboko do vnútrozemia Slovenska, až do Prešova. Ešte v roku 1989 lektorka okresného výboru KSS v Michalovciach písala v týždenníku Zemplínske noviny (13. 6.) oslavné ódy na vpád maďarských jednotiek na naše územie. Týmto vojskám sa postavilo na odpor 1018 československých legionárov, ktorí boli nasadení v priestore Turňa nad Bodvou, Medzev, Košická Belá, Kysak okamžite po návrate z ťažkého talianskeho frontu. V týchto bojoch ich 89 padlo. Sú pochovaní v medzevskom cintoríne. Dlhé roky boli ich hroby zabudnuté, aj keď v skutočnosti o nich jestvovali dobové dokumenty na rôznych miestach východoslovenského regiónu. Ich morálna a spoločenská rehabilitácia sa v plnom rozsahu dostavila až s príchodom nového režimu po roku 1989. Na počesť 89 padlých legionárov nedávno v Medzeve otvorili náučný turistický chodník, ktorý spája jednotlivé bojiská od Kysaku cez Jánošíkovu baštu, Vysoký vrch, Košickú Belú, chatu Lajoška, chatu Erika, Tri studne, Medzev, Jelení vrch, Hačavu a Turňu nad Bodvou. Veľký podiel na jeho vybudovaní má Regionálna organizácia Českého spolku na Slovensku v Košiciach, Mestský úrad v Medzeve a Obecné úrady v Košickej Belej, Kysaku a Turni nad Bodvou. Na slávnostnom otvorení bol prítomný generálny konzul Českej republiky Jozef Byrtus a starostovia obcí, ktorými chodník prechádza. Sú to autentické miesta, na ktorých bojovali československí legionári a československé vojská za vznik slobodného štátu – Československej republiky. Miroslav Krejčířik
( 12. 1. 1928 – 14. 12. 2003) V preplnenom brezovskom chráme Božom, za účasti predstaviteľov ECAV, kňazov a zástupcov samospráv, rozlúčili sme sa v piatok 2. januára 2004 s Mgr. Ladislavom Valáškom, v rokoch 1955–2002 evanjelickým farárom košarisko-priepasnianskym a v rokoch 1983-1994 seniorom myjavským. Kázňou slova Božieho poslúžil dp. biskup ZD Mgr. Ivan Osuský (Sk.20,32), životopis zosnulého prečítal senior Mgr. Samuel Mišiak, za žijúcich spolužiakov sa rozlúčil Dr. Miroslav Kýška, za Košariská-Priepasné oltárna nástupkyňa Mgr. Zuzana Durcová a za Brezovú pod Bradlom Mgr. Viera Mosná. Vybrané piesne z funebrála spieval domáci mužský spevokol, vedený Vladimírom Húskom. Počas svojej požehnanej duchovnej služby zostal Ladislav Valášek občiansky vždy verný životnému dielu a odkazu M. R. Štefánika. Jeho kázne na slávnostných službách Božích, prednášky, či len príhovory, zostávajú trvale vo vedomí nespočítateľného množstva poslucháčov. Patril k zakladajúcim členom Spoločnosti M. R. Štefánika. Jeho pamiatku si pripomeňme prepisom rozhovoru, ktorý v roku 2001 poskytol na vlnách Slovenského rozhlasu redaktorke Nade Lúčanskej. Bolo to pri príležitosti 50.výročia jeho ordinácie. N.L.: Rozprávajte mi o svojej ceste k viere i o svojom pôsobení v evanjelickej cirkvi. L.V.: Mal som v rodičovskom dome dobrú evanjelickú výchovu, a to bol jeden z hlavných dôvodov prečo som sa odhodlal na štúdium teológie. Som z tých dvanástich, ktorí boli 15. júla 1951 vysvätení za kňazov vo Veľkom chráme na Panenskej ulici v Bratislave... Po štúdiách som sa dostal za kaplána do myjavského cirkevného zboru. Mal som veľmi dobrého principála, brata farára Pavla Lacku, ktorý ma voviedol do celej cirkevnej problematiky. Nad všetko mi však ako pravoverný luterán ukazoval cestu lásky k našej cirkvi. Keď po dvoch rokoch môjho kaplánčenia odišiel do dôchodku, vyvolil si ma po zložení farárskej skúšky myjavský zbor na uprázdnenú kňazskú stanicu. Ale ako to už vtedy chodilo, ani po riadnej voľbe mi nebol pridelený štátny súhlas a ja som musel Myjavu opustiť. Na mesiac som bol preložený do Betliara, na ďalší do Poltára, odkiaľ som odišiel na dvojročnú vojenskú službu do Mikulova. Toto smutné obdobie mi pripomínajú odložené Cirkevné listy s nepravdivými argumentmi prečo mi v Myjave nebol vyslovený štátny súhlas a odloženú mám i zápisnicu z volebného konventu. Dobové dokumenty sú dôkazom, ako sa vtedy cirkevné zákony nedodržiavali aj s vedomím vedenia cirkvi... Po vojenskej službe som sa s nádejou vrátil do práce v mne drahej cirkvi. Na GBÚ mi ponúkli Roštár v okrese Rožňava, alebo zbor Košariská-Priepasné. Keďže som rodákom z neďalekého Krajného, kde pôsobil Štefánikov starý otec a kde Hurban priniesol ku krstu v roku 1844 jeho otca Pavla, prvého farára v Košariskách, rozhodol som sa pre tento cirkevný zbor. N.L.: Uplynulo už polstoročie od vašej ordinácie a väčšinu z tohoto času ste prežili práve tu. Aké sú vaše skúsenosti? L.V.: Za tých 46 rokov dobré i zlé. Klamal by som, keby som nepovedal, že som sa neusiloval o zmenu. Nebohý dôstojný brat biskup Samuel Osuský, ktorý nám na fakulte prednášal, z praxe nám radil, aby sme po desiatich rokoch odišli na iné miesto. Ja som túto šancu nedostal a neskoršie som sa o ňu nepokúšal, lebo manželka sa štúdiom vypracovala na vyhľadávanú ekonómku v slušnom postavení... Moja práca a služba za tie roky bola zložitá a namáhavá vzhľadom na diasporu, roztratenosť kopaničiarskeho zboru. Popri vlastnom duchovnom poslaní, venoval som sa rozvíjaniu štefánikovskej tradície. Určite aj preto, lebo generál dr. M.R. Štefánik uzrel svetlo sveta v starej košariskej fare, kde som sám s rodinou býval. Túto faru navštevoval aj bojmi vyčerpaný a neraz sklamaný dr. J.M. Hurban, oddychujúc tu v spoločnosti svojho krstného syna Pavla Štefánika. Ja som vo februári 1968 inicioval založenie Múzea M.R. Štefánika v tomto dome. Spojil som sa s ľuďmi, ktorí sa chopili mojej myšlienky a s nákladom milión korún sa múzeum realizovalo. Po nástupe normalizačného procesu však boli exponáty v roku 1970 z múzea odvezené. Až po dvoch desaťročiach ho za prítomnosti brata biskupa Rudolfa Koštiala otvoril pán Alexander Dubček... V tejto súvislosti chcem povedať, že za uplynulých 46 rokov som sa na Košariskách stretol s mnohými vynikajúcimi domácimi i zahraničnými osobnosťami. V súkromnej knihe návštev mám podpísaných pánov prezidentov Václava Havla, Michala Kováča, Rudolfa Schustera, ako predseda vlády tu bol Ján Čarnogurský a naposledy moju kanceláriu navštívil premiér Mikuláš Dzurinda. Keď mám byť úprimný, tak zo všetkých osobností, s ktorými som sa tu stretol, predsa len si najviac cením návštevu Štefánikovej snúbenky, markízy Giuliany Benzoni z Talianska. Privítal som ju ešte v starej fare 6.augusta 1968 ako 73 ročnú. Sprevádzala ju Hana Ponická, známa spisovateľka. Do spomínanej kroniky návštev napísala po francúzsky slová, ktorých voľný preklad znie takto: „Rada by som povedala na Košariskách dve veci: Po prvé to, že spoza oblokov fary Milan prvý raz pozoroval hviezdy a tu v ňom skrsla láska k jeho budúcemu povolaniu. Po druhé to, že zostal cudzincom vo svete akokoľvek v ňom dosiahol úspechy, že v ňom žila láska k rodnému domovu, ktorý navždy zostal jeho, hoci medzi jeho múrmi i hladoval“. A keď sme s markízou prišli k mohyle na Bradle, natiahla ruku smerom k tumbe a dojatým hlasom nám povedala: „Zostala som tomuto vášmu rodákovi verná“... Počas môjho pôsobenia sme v našom malom roztratenom zbore generálne opravili chrám zvonku i zvnútra, urobili sme elektrifikáciu zvonov, generálne opravili šaškovský pamätný organ a postavili novú farskú budovu. V roku 1996 sa uskutočnil môj sen, že okrem Štefánikovej mohyly a jeho rodného domu sa aj náš chrám Boží, kde bol pokrstený, stal kultúrnou pamiatkou. Tri vzácne stavby takto vytvárajú ucelený pamiatkový komplex. N.L.: Hovorili ste, čo všetko sa podarilo opraviť a vybudovať vo vašom cirkevnom zbore a spomenuli ste, že múzeum muselo byť dvadsať rokov zatvorené. Verili ste, že sa v tomto môže niečo zmeniť a ako ste túto zmenu v roku 1989 prijali vy? L.V.: Nežná revolúcia zasiahla nielen našu spoločnosť, ale svojim spôsobom aj cirkev. Naplnila nás radosťou i vďakou voči Pánu Bohu, že došlo k pozitívnej zmene. My, ktorí sme začínali v najťažších päťdesiatych rokoch, vieme najlepšie posúdiť, čo všetko sme museli prekonávať v osobnom ale i zborovom živote, keď sme chceli, aby naše spoločenstvo prežívalo a prijímalo tú Božiu milosť, ktorú nám dal Boh v Ježišovi Kristovi. Novembrovú zmenu sme pocítili v opätovnej ľudskej súdržnosti a v zvýšenej návštevnosti Štefánikovho rodného kraja. V našom 520 člennom zbore sa táto zmena prejavila v zvýšenom uvedomení si príslušnosti k evanjelickej cirkvi, ale aj k Božím veciam, a to je najväčší dôvod k tomu, aby sme boli za slobodu vďační. Nech sú naše podmienky akokoľvek skromné, chceme upevňovaním duchovného spoločenstva podieľať sa na zdravom vývoji našej spoločnosti. Náš podjavorinsko-podbradliansky kraj, známy luteránskou tradíciou, dal národu a cirkvi veľa významných osobností. Duch reformácie však stále žije aj v srdciach našich prostých ľudí... Rád by som chcel pripomenúť, že v súvislosti s udržiavaním štefánikovskej tradície som v roku 1990 dostal vyznamenanie od náčelníka generálneho štábu francúzskej armády Maurice Schmitta a v minulom roku od Nadácie Jána Papánka Zlatú medailu za dlhoročnú propagáciu osobnosti generála dr. M.R. Štefánika a šírenie poznatkov z národných dejín Slovenska (Rok po tomto rozhovore L. Valášek dostal pamätný odznak na stuhe „Generál Dr. M.R. Štefánik – spolutvorca samostatnosti“ od APND v ČR). Ocenenia ma potešili, ale ešte väčšiu radosť mám z toho, že naša prestárla obec so 480 obyvateľmi je hojne navštevovaná zájazdmi z celého Slovenska i zo zahraničia. Považujem ju za pútnické miesto národa, nášho evanjelického ľudu zvlášť... Na záver mojej spomienky na polstoročie duchovnej služby v našej drahej cirkvi, dovoľte mi citovať verš z nášho starého spevníka, ktorý som si veľmi obľúbil: „ I půjdeme jak Boží pútnici, věčně dále, až tam v měste Božím zložím hůl, ruce ustalé“. -pp-
Výsledky medzinárodnej študentskej súťaže. V Brezovej pod Bradlom bola 23. 9. 2003 vyhlásená Medzinárodná študentská krajinno-architektonická súťaž na riešenie areálu Mohyly generála Štefánika na Bradle (správa o tom bola uverejnená v Bradle č. 32/33). Iniciátorom akcie bola Nadácia M. R. Štefánika v spolupráci s Ústavom urbanizmu Fakulty architektúry STU v Bratislave. Záštitu nad projektom mal prezident SR Rudolf Schuster. Zo Slovenska sa do súťaže zapojila fakulta architektúry STU v Bratislave, ďalej katedry architektúry – Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, Fakulty umenia v Košiciach a Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva SPU v Nitre. Zo zahraničia to boli študenti Mendelovy zemědelské a lesnické univerzity v Brně, jej Ústavu zahradní a krajinářské architektury – Zahradnické fakulty v Lednici, Fakulty architektury Ústavu kreslení a modelování UT v Brně, ako aj Institutu d Urbanisme de Grenoble IUIG, University Pierre Mendes France – UPMF. Členmi hodnotiacej poroty boli: Ing. arch. Peter Brtko – predseda (zastupoval Spolok architektov Slovenska), Ivan Ďurkovič (primátor Brezovej pod Bradlom), Prof. Ing. Ján Fuska (predseda Nadácie MRŠ), Ing. arch. Ľubomír Mrňa (Spolok architektov Slovenska), Ing. arch. Branislav Somora (Slovenská komora architektov) a Ing. arch. Pavel Lichard – tajomník súťaže. Do 31. 1. 2004 prišlo sedemnásť návrhov, osemnásty bol posúdený mimo súťaž. Spôsob vyhodnotenia bol zameraný na dve kritériá: a) komplexnosť prístupu riešenia; b) prínos čiastkových riešení. O udelených cenách rozhodla porota na zasadnutí 11. 2. 2004. Verejná prezentácia zaujímavých študentských prác, spojených s ich vernisážou a odovzdaním cien, sa konala v Galérii architektúry SAS v Bratislave 18. 2. 2004. Okrem členov hodnotiacej poroty a ocenených autorov, zúčastnili sa na nej francúzsky veľvyslanec v SR Jacques Faure, v zastúpení prezidenta SR generál Mojmír Hergovič, dekan FA STU prof. Peter Gál, PhD., viceprezident DDM group Ing. František Klepetko, predseda Spoločnosti MRŠ Ing. Ján Tatara, podpredseda Nadácie MRŠ prof. Štefan Šlachta, riaditeľ SAS Ing. arch. František Kyselica a ďalšie osobnosti. Tajomník súťaže a kurátor výstavy P. Lichard predstavil zámer vypisovateľov a genézu myšlienky na architektonické dotvorenie okolia Mohyly generála M. R. Štefánika. Zdôraznil, že „študentom poskytla mimoriadnu príležitosť navrhnúť nové vybavenie celého areálu, ale aj ďalšie aktivity s priaznivým dopadom na celý kraj, s pomocou ktorých môže mesto Brezová pod Bradlom posilniť svoj štatút centra regionálneho významu, rozšíreného o obec Košariská – Štefánikovo rodisko.“ Predseda poroty P. Brtko pri hodnotení jednotlivých prác uviedol: „Všetky návrhy dokumentovali vysokú úroveň škôl, ktoré sa na súťaži zúčastnili a ponúkli varianty dotvorenia bradlianskeho areálu z hľadiska krajinárskeho, dopravného, urbanistického, architektonického a výtvarného, ktoré zohľadňujú očistenie okolia mohyly od náletových drevín, brániacich pohľadom na dielo z diaľky, dopravné spojenie s Košariskami, odstavné parkoviská, prvky drobnej architektúry, primerané rozšírenie jestvujúcej chaty, lyžiarskeho vleku, riešenie prístupových náučných chodníkov, cyklotrasy, ziskovosť areálu ekonomickými aktivitami...“ Výsledky súťaže: 1. cenu (Cenu prezidenta SR) získal návrh č. 17, ktorého autormi sú študenti z Grenoblu (Arnaud Boulay, Guillaume Foltz, Marie Gilles, Amanthé Kanghi, Nicolas Margerie a Jean-Francois Samson), z rúk M. Hergoviča prebral francúzsky veľvyslanec J. Fauré. Ďalšiu prvú cenu obdržal návrh č. 3 vypracovaný kolektívom z Ledníc (Jaroslava Macková, Gabriela Glocová, Kateřina Šmejkalová, Lucia Pražáková, Janka Ludviková). Dve druhé ceny dostali návrh č. 2 (Lenka Jurkovičová z VŠVU Bratislava) a návrh č. 9 (Eva Bučeková, Igor Solmoši z FA STU Bratislava). Finančné odmeny oceneným (SMRŠ prispela čiastkou 5000 Sk) odovzdali I. Ďurkovič, F. Klepetko a J. Fuska. Na záver ešte slová P. Licharda: „K víťaznému návrhu francúzskych priateľov, ale aj ďalším oceneným treba zablahoželať. Vítame základný princíp víťazov založený na harmonickom usporiadaní priestorových jednotiek areálu a ich sekvencií, ktoré korigujú monotónnosť pocitu súčasnej generácie a scénografie využívania areálu. Dovolím si osobne dodať, že celý areál, obklopujúci fenomén Jurkovičovho vrcholného diela, pôsobí v súčasnosti z hľadiska využívania tohoto národného symbolu I. rádu nedôstojným dojmom nielen voči slovenskej verejnosti, ale aj pre celosvetovú sociétu. O to cennejší je prínos víťazného návrhu i ďalších návrhov do súťaže. Podoba novonavrhnutých sekvencií, vyjadrených vlastnými priestorovými špecifikami a ovzduším, začleňuje tieto medzi tradičné hodnoty Jurkovičovho, teraz už uceleného a hierarchicky vyváženého celku. To umožňuje návštevníkovi areálu postupne objaviť dôstojne vyvážené priestory pre oddych, aktivity, kontempláciu, organizované rytmom prieluk a vedút na okolitú krajinu i jej panorámu. Štefánikove obľúbené vedecké aktivity, sústredené do „Pólu vedy“, prinášajú možnosť nového funkčného uzla, objaveného aj z druhého smeru – od Košarísk, umožňujúceho zhromažďovanie návštevníkov pri národných i občianskych podujatiach, ale aj pre každodenné stretnutia a získavanie inšpirácií a nových zdrojov hrdosti, hodných tohoto svetového velikána. Víťazný návrh predpokladá zachovať aj vhodné existujúce komplementy - tak napríklad už existujúca chata má byť komplexne reorganizovaná a ponúkať tak nové funkčné možnosti a posilnenú integráciu do okolitého prírodného prostredia. Jeden z najzávažnejších prínosov víťazného návrhu možno zhrnúť do konštatovania, že rozvoj areálu je možný len za predpokladu zmeny jeho imidžu. Táto zmena sa navrhuje realizovateľnými formami nových úprav a aktivít, regenerujúcich historické poslanie mohyly, ktoré môžu areálu prinavrátiť plnú mieru jeho vyžarovania ako kultúrneho monumentu národa.“ -R-
Máloktorý úsek moderných slovenských dejín je predmetom takých vášnivých diskusií a diametrálne rozdielneho hodnotenia ako obdobie Slovenskej republiky z rokov 1939-1945. Odlišné interpretácie vojnového slovenského štátu, jeho režimu a vedúcich reprezentantov sú spôsobené ani nie tak vlastným historickým výskumom ako politickými či ideologickými príčinami, osobnými skúsenosťami jeho prívržencov i odporcov. Takýto účelový alebo emocionálny prístup vždy vytvára ideálnu pôdu pre vznik najrôznejších mýtov a legiend. V marci pred 65. rokmi slovenský štát vznikol nie ako prirodzené vyústenie predchádzajúcich národnoemancipačných a štátoprávnych snáh slovenského národa či spoločnosti, ale ako vedľajší produkt nacistickej agresie voči Československu. Tento fakt poznamenal nielen charakter režimu štátu, jeho vnútornú a zahraničnú politiku, ale určil aj časové limity jeho existencie. Napriek eufórii v značnej časti spoločnosti nad získaním vlastnej štátnosti a napriek prejavom oficiálnych reprezentantov štátu o tom, že „štát sa zrodil z politickej vôle slovenského národa vládnuť sám nad sebou“, reálna situácia bola omnoho prozaickejšia. Jeden z poslancov Snemu Slovenskej krajiny, ktorý nový štát vyhlásil, Pavol Čarnogurský, dramatické udalosti zo 14. marca 1939 hodnotil takto: „Každý z nás vedel, že vyhlásením slovenskej samostatnosti sa staneme len nástrojom Hitlera, nie vyjadrovateľmi vôle národa.“ Napokon sám Jozef Tiso v roku 1942 konštatoval: „Za bývalej Československej republiky nikdy Slováci o štátnej samostatnosti nehovorili ani za ňu nebojovali... Nefalšujme históriu, pridržiavajme sa pravdy!“ Samostatnosť nového štátu bola od začiatku striktne obmedzená jeho závislosťou od hitlerovského Nemecka, ktoré si svoj satelit pripútalo tzv. ochrannou zmluvou a ďalšími pre Slovensko nevýhodnými právnymi záväzkami. Na druhej strane nacisti v rámci svojej veľmocenskej politiky v strednej a juhovýchodnej Európe pririekli Slovensku úlohu „vzorového štátu“, čo najmä spočiatku vyvolávalo ilúzie o štátnej nezávislosti a suverenite, posilňovalo národné a štátne sebavedomie obyvateľov. K tomu prispievala aj – v porovnaní s okolitými či priamo okupovanými krajinami – v celku stabilizovaná ekonomická a sociálna situácia (odstránenie nezamestnanosti, relatívne dobré zásobovanie, plynulý rozvoj kultúrneho a spoločenského života, atď.). Slovenské územie až do polovice roka 1944 nebolo priamo postihnuté vojnovými udalosťami. Vytváranie a šírenie legiend o slovenskej korune ako o stredoeurópskom dolári či o Slovensku ako stredoeurópskom Švajčiarsku, ostrove pokoja a blahobytu však nemá nijaké historické opodstatnenie. Slovensko muselo za svoju úlohu „vzorového satelitu“ stále viac a tvrdšie platiť po ekonomickej, politickej i vojenskej stránke. Slovenský štát bol postupne zatiahnutý ako spojenec Nemecka do vojny proti Poľsku, Sovietskemu zväzu a formálne vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Týmito aktmi, podobne ako násilným vyvezením a vyvraždením 70-tisíc svojich židovských občanov si Slovenská republika zahatala aj hypotetické možnosti prechodu do povojnovej Európy, nehľadiac na skutočnosť, že veľmoci antihitlerovskej koalície už v roku 1941 vyhlásili za jeden zo svojich vojnových cieľov aj obnovenie ČSR. Tragickým paradoxom je, že Nemecko – ako to dokumentujú dobové pramene nacistickej proveniencie – nielenže nerátalo po „víťaznej vojne“ s jestvovaním slovenského štátu, ale ani s existenciou slovenského národa. Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 patrí do moderných slovenských dejín, lebo v nich zanechala výraznú stopu, čo sa odráža aj vo vedomí slovenskej spoločnosti. Jej dejiny však treba v prvom rade racionálne poznávať, a nie ich politicky účelovo mytologizovať. Len tak sa zbavíme ich traumy. Ivan Kamenec
Zdanlivo uzavretá téma: dôstojný pomník francúzskym partizánom pri Strečne, pamätná tabuľa tým istým bojovníkom na Námestí M.R. Štefánika v Paríži, viacero kníh vedeckých i spomienkových, veľa príležitostných článkov a štúdií, každoročné návštevy veteránov a zdá sa, že ku kapitole o účasti Francúzov v SNP už niet čo iné povedať. A tu zrazu príde trojica autorov, historik Dušan Halaj, Ľubomír Moncoľ a ďalší historik Ján Stanislav, riaditeľ múzea SNP a početnému publiku vo Francúzskom inštitúte predstavia rozsiahlu knihu Francúzi v Slovenskom národnom povstaní (Grafické štúdio Ing. Petra Jurigu, Banská Bystrica 2003) doplnenú množstvom fotografií a faksimile originálov. Po 59. rokoch po tejto historickej udalosti ukázali, že francúzska účasť v nej nebola epizódou, ani margináliou. Autorská trojica – v knihe sa nerozlišuje, kto čo napísal, v tomto zmysle teda možno hovoriť o kolektívnom diele – veľmi svedomito poprehľadávala všetky príslušné archívy a kombinovala zapísané fakty s tzv. oral history, s rozprávaním účastníkov: takto vznikol kompletný obraz, ktorý sa začína príchodom francúzskych antifašistov na Slovensko. Už samotné tieto úteky predstavovali komplikované dobrodružstvá, no naši autori ich iba registrujú (podrobnejšie hovoria o nich utečenci v závere knihy), lebo ich zámerom bolo ukázať, ako sa títo jednotlivci alebo malé skupiny na Slovensku ukrývali, postupne organizovali do partizánskych útvarov, a potom sa zapájali do bojov proti Nemcom, ktorí po vypuknutí Povstania obsadzovali Slovensko. Zvlášť ťažké boje sa odohrali v okolí Strečna, na Vrútkach a v Priekope: autori s maximálnymi podrobnosťami opisujú hrdinský zápas Francúzov s nemeckou presilou, sledujú ich pohyb, spoluprácu s našimi partizánmi, veliteľmi a civilným obyvateľstvom. Dokonca vypátrali aj mená tlmočníkov a zaznamenali konflikt so sovietskym partizánskym veliteľom Veličkom, ktorý nesúhlasil s rozkazom ministra obrany čs. exilovej vlády v Londýne, aby francúzske jednotky prešli spod jeho velenia pod velenie generála Goliana. Kniha je zaujímavo koncipovaná, lebo pod súhrnným názvom História sa tu v ôsmich statiach analyzujú rozličné etapy, miesta a priebeh bojov, kde boli nasadení Francúzi. Autormi sú zrejme Dušan Halaj a Ján Stanislav, ktorých výhodou pred inými historikmi Povstania bolo, že okrem spomenutého konfliktu nemuseli miešať do svojich interpretácií politiku, ostávajú výlučne v oblasti vojenstva. Pozisťovali okrem iného aj mená príslušníkov partizánskeho zväzku Ján Žižka, v ktorom boli okrem Francúzov i Belgičania, Slováci, Česi a Juhoslovania. Samostatným súpisom francúzskych účastníkov SNP je časť Biografie: tento životopisný zoznam vznikol na základe dotazníkov. Neobyčajne dramatické sú spomienky účastníkov, ktoré získal v rokoch 1978-2003 Ľubomír Moncoľ priamou korešpondenciou s francúzskymi bojovníkmi v SNP. Sú to často napínavé príbehy, ktoré by sa nedali vymyslieť a v ktorých sympatickú úlohu pomocníkov a neraz i záchrancov zohrávajú okrem úradníkov aj prostí slovenskí občania. Jozef Bžoch
Krman, Hurban a Štefánik v konfesionálnej, regionálnej a národnej tradícii
Pri príležitosti odhaľovania Štefánikovho pomníka v Trnave roku 1924 slávnostný rečník okrem iného povedal zhromaždenému obecenstvu: „Veď každý národ má svojho bohatiera, svojho miláčka. Poliak velebí Kosciuska, Čech Žižku, Horvat Zrinského, Srb králeviča Marka, Američan Washingtona, Francúz Napoleona, Talian Garibaldiho, Angličan Nelsona, Maďar Kossutha, Švajčiar Tella, Turek Kemala, Ind Gándího (…) a my Slováci? Veľkými našimi bohatiermi boli Hurban a Štúr, no ľud v prevažnej väčšine ostal (…) národne neuvedomelým.” Rečník teda uviedol Štefánika do množiny, v ktorej dominujú svetské osobnosti, prevažne historické postavy ukotvené v 18.-20. storočí. Väčšina z nich stelesňuje novodobý boj za národnú slobodu alebo štátnu suverenitu. Pritom charakter ich činnosti a aktivít môžeme hodnotiť ako ofenzívny, ak nie vyslovene útočný či dobyvačný. Sú teda v istom zmysle protikladom k prototypu mučeníka či svätca. Defenzívny, teda obranný slovenský nacionalizmus, ktorý počas celého 19. storočia trpel nedostatkom ofenzívneho heroizmu, potreboval práve hrdinu-bojovníka, bojovného vodcu. Túto predstavu mohol v generácii synov a vnukov od konca 19. storočia spĺňať Hurban, ktorý stál počas revolúcie 1848 na čele prvého protimaďarského povstania, ako však všetci vieme, tento prvý národný odboj Slovákov skončil neúspešne. V plnej miere ju však naplnil práve generál Milan Rastislav Štefánik. Spĺňal nielen kritérium hrdinskosti, ale aj úspešného zavŕšenia svojho boja, svojho osloboditeľského diela. Prednedávnom zosnulý historik Ľubomír Lipták v tejto súvislosti zdôraznil, že veľký význam mala tá skutočnosť, že Štefánik stelesňoval heroickú a nie trpiteľskú stránku slovenských dejín. Jednoducho povedané, Štefánik ďaleko vybočil z rámca tradičných predstáv o slovenskom národovcovi, ktorý trpí za svoj národ, za slovenčinu, za hodnoty a ideály, ktoré vyznáva. Štefánik za ne bojuje v pravom slova zmysle. Symbolizuje tak dynamizmus, aktivizmus a ofenzívny charakter národného hnutia. A najmä jeho úspešné vyvrcholenie, zavŕšenie. Nemožno sa preto čudovať, že v rokoch druhej svetovej vojny sa stal symbolom protifašistického odboja. Evanjelický kňaz Jozef Juráš v publikácii Duchovné a mravné sily evanjelickej mládeže v odboji napísal: „Štefánik stal sa teda skutočne z milosti Božej symbolom hnutia odporu.” Jeden z prvých veľkých prejavov odporu proti ľudáckemu režimu bola tzv. ružomberská vzbura. V júni 1939 sa vzbúrilo okolo dvetisíc vojakov ružomberskej posádky a táto vzbura musela byť potlačená privolanými tankami z Martina, Žiliny a Dolného Kubína. Ružomberské kasárne, z ktorých vyšiel tento prvý impulz k hnutiu odporu na slovenskom území, sa volali príznačne – Štefánikove kasárne. Kto chce, môže v tom vidieť určitú symboliku, aj keď zástoj Štefánika ako mobilizačného prvku v motivácii jednotlivých aktérov uvedenej historickej epizódy nemožno preceňovať. Skúsme sa na chvíľu zastaviť pri vojenskej tradícii. Po roku 1919 nieslo na Slovensku Štefánikovo meno niekoľko vojenských jednotiek, napr. strelecký pluk v Komárne alebo letecký pluk v Piešťanoch. Jeho menom sa hrdili aj vojenské objekty, z toho osem kasární bolo do roku 1926 pomenovaných po Štefánikovi: v Trenčíne, Leviciach, Jelšave, Košiciach, Nitre, Bratislave, Ružomberku a Spišskej Novej Vsi. Ako poznamenáva vojenský historik Miloslav Čaplovič, velenie armády chcelo takýmto spôsobom pôsobiť na historické vedomie a vlastenecké cítenie vojakov i civilného obyvateľstva. Rovnako je známe, že v Bratislave existovali tzv. Hurbanove kasárne. Podobne možno v tejto súvislosti pripomenúť, že jeden z pancierových vlakov povstaleckej armády niesol meno Štefánik a druhý Hurban. V kontexte tohto príspevku sa však natíska otázka, ktorá sa niekomu môže zdať absurdná, nelogická či dokonca tak trochu provokatívna. Existovali napríklad kasárne, ktoré boli pomenované po Danielovi Krmanovi? Odpoveď na túto otázku by sme mali hľadať v kontexte skúmania Krmanovho miesta v našej tradícii, resp. v historickej pamäti. Ak by sme sledovali popularitu týchto troch historických postáv ako sa konkrétne odzrkadľuje na pomenúvaní nielen vojenských objektov, ale aj iných inštitúcií, škôl, spolkov, námestí a ulíc, dospeli by sme k zaujímavému výsledku. Na prvom mieste sa ocitne Štefánik, a to tak z hľadiska kvalitatívneho ako aj kvantitatívneho. Na druhom mieste, ale pomerne ďaleko za Štefánikom, bude nasledovať Hurban, a na treťom, teda poslednom mieste sa ocitne Krman. Po Štefánikovi bolo a aj v súčasnosti je pomenovaných nielen najviac inštitúcií, spolkov a korporácií, ktoré majú nadlokálnu, nadregionálnu, teda celoslovenskú platnosť či pôsobnosť. Spomeňme len letisko v Bratislave-Ivánke či pôvodný názov Slovenskej vysokej školy technickej. Azda najviac dokladuje primát Štefánika v kontexte nášho uvažovania bankovka s najvyššou nominálnou hodnotou – päťtisícovka. Reminiscencie na pôsobenie príslušníkov krmanovského rodu, najmä Daniela Krmana ml. boli v 19. a 20. storočí pochopiteľne najsilnejšie v myjavskom prostredí. Uchovali sa aj v ľudovej tradícii – napr. v existencii chotárnych názvov (Krmanov háj). V historickej pamäti myjavského obyvateľstva bol samozrejme s menom Daniela Krmana spojený v prvom rade pôvodný myjavský chrám, vybudovaný jeho zásluhou, ktorý bol evanjelikom definitívne odobratý roku 1731. Práve túto historickú epizódu zachytáva článok v Tranovskom evanjelickom kalendári z roku 1935. Autorka píše, že povesť podáva v takej podobe „ako (…) ju počula rozprávať od našich starých matiek. Je v nej mnoho obrazného, mnoho pridaného a vymysleného… ale rozprávka i takto nám je cenná. Dokazuje, že Krman i po stáročiach žije v pamäti nášho ľudu a stáva sa aj legendárnou postavou”. Napriek tomu, že v ľudovom podaní Krman takmer nadobúda status hrdinu, autorka ho charakterizuje predovšetkým ako evanjelického mučeníka. Iný autor, Ján Bradáč, nazýva Krmana nielen „našim cirkevným, ale aj národným bohatierom”, pričom zdôrazňuje, že „Krman, ktorý za pravdu Pánovu od svojho narodenia až po hrob trpel, preháňaný bol ako mučedlník pravdy Pánovej”. Teda v konečnom dôsledku aj u neho prevažuje vnímanie Krmana ako mučeníka, trpiteľa, obete. Azda najviac sa vzdialil jednostrannej predstave Krmana ako mučeníka, ako trpiaceho a neustále prenasledovaného človeka Július Bodnár. V zborníku, ktorý vydala TJ Sokol na Myjave pri príležitosti odhalenia Štefánikovho pomníka na Myjave roku 1921, napísal: „Krman vynikal v každom ohľade, nielen ako verný pastier svojho stádečka, ale aj ako národný vodca a borca (…)”. Tento Bodnárov pokus prezentovať Daniela Krmana ml. ako národného hrdinu vyslovene ofenzívneho charakteru, ako bojovníka-vodcu, nie je prvý ani posledný. Zdá sa však, že ho v tejto posmrtnej sociálnej úlohe definitívne „porazil” práve Štefánik, a to aj v myjavskom prostredí. J. Bodnár sa napríklad zmieňuje o predprevratovej iniciatíve Michala Šimonoviča: „Nebohý znamenitý (…) učiteľ myjavský, Michal Šimonovič, vždy zanášal sa myšlienkou, keby sa vypátral niekde Krmanov obraz, aby mu Myjava mohla postaviť pomník, ako svojmu hrdinovi. Hľa, obraz sa nenašiel, ale prišiel stúpenec jeho ducha [= Štefánik], ktorý odčinil tisícročnú krivdu národa a pomstil aj utrpenie Krmanovo zahnatím krvežížnivého rodu Habsburgského a tohoto pomník bude nahrádzať aj Krmanov pomník.” V slovenskom prostredí, ktoré charakterizuje konfesionálna dualita, je akceptácia tej alebo onej historickej postavy ako (celo)národného hrdinu výsledkom interkonfesionálneho konsenzu. Národný hrdina je teda spoločne zdieľanou predstavou, ktorá prestupuje konfesionálne hranice. V tomto ohľade však Krman nespĺňa uvedené kritérium, lebo katolícka zložka slovenskej populácie ho nepokladá a ani ho nikdy nepokladala za národného hrdinu. Je súčasťou luteránskej, teda konfesionálnej tradície. Najintenzívnejšie bola a je Krmanova pamiatka pestovaná v myjavskom regióne, prípadne v tých lokalitách, ktoré boli späté s jeho životnými osudmi. Nazdávam sa však, že za bránami evanjelických kostolov a jednotlivých cirkevných zborov jeho meno v radoch slovenského obyvateľstva príliš nerezonuje. Navyše je krmanovská tradícia v iných regiónoch, napríklad na východe Slovenska, aj v identickom konfesionálnom prostredí (teda medzi evanjelikmi) prekrytá, zatienená inou tradíciou, ktorá sa vníma ako domáca, vlastná: tu mám na mysli najmä regionálno-konfesionálny historizmus akcentujúci príbeh prešovskej jatky a jej obetí. Krman teda v historickej pamäti Slovákov nefiguruje ako (celo)národný hrdina. Naproti tomu Hurban bol pomerne frekventovanou hrdinskou figúrou najmä v medzivojnovom období. V oficiálnom historizme bol preferovaný z viacerých dôvodov: dôraz na jeho osobu (v protiklade so Štúrom) vyplýval práve zo snahy posilniť v obraze slovenských dejín národného hrdinu-bojovníka. Táto predstava našla odraz aj vo veľmi častej štylizácii medzivojnového obdobia, keď bol Hurban označovaný za prvého slovenského legionára. Prepojenie hurbanovskej a štefánikovskej tradície, ktoré malo koniec-koncov aj reálne korene, sa ukázalo ako jeden z nosných pilierov národného historizmu. Obraz Daniela Krmana, ktorý nespočíva na predstave hrdinu-bojovníka sa však do takéhoto schematického ponímania dejín príliš nehodil. Preto ako významný symbol fungoval a funguje Daniel Krman spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Milanom Rastislavom Štefánikom predovšetkým v myjavskom regióne, teda v kraji, v ktorom sa tieto osobnosti narodili, žili alebo pôsobili. Právom mohol teda myjavský týždenník Slobodný Slovák v roku 1920 napísať: „Myjavská študujúca mládež ustavične snažila sa kráčať v tom smere, ktorý jej ukázali slávni predkovia-rodáci: Krman, Hurban a Štefánik.” Nebuďme malicherní a odpustime autorovi menšie nepresnosti, ktorých sa v citovanom texte dopustil. Napokon, dnešná myjavská (a nielen tá) mládež má asi iných hrdinov. Ale to je už námet na iný článok. Peter Macho
O Štefánikovi toho bylo mnoho napsáno, hlavně o jeho vědecké, letecké, vojenské a politické činnosti. Jeho vědecké aktivity jako laik nedokážu posoudit, ale jeho vojenské jako voják ano. Jednu z nich bych vám nyní rád připomenul: Štefánik byl zakladatelem francouzské vojenské meteorologické služby. Tím nechci tvrdit, že by Francouzi meteorologii neznali a že ji v armádě nevyužívali, zvláště pak pro novou, bouřlivě se rozvíjející vzdušní zbraň, jakou bylo letectvo, které bylo přímo závislé na povětrnostních podmínkách. Avšak Štefánik – tento neznámý poručík, který byl v podstatě civilista ve vojenském stejnokroji, který neměl žádné průběžné vojenské vzdělání – dokonce ani důstojnickou školu, však uměl jako přírodovědec rozpoznat obrovský význam a důsledek znalosti povětrnostních podmínek na celkový průběh válečných operací a dokázal o tom přesvědčit i vojenské profesionály – tedy francouzskou generalitu. Štefánik navrhl, aby podél celé francouzsko-německé frontové linie byla vybudována hustá síť povětrnostních stanic, jejichž pozorování bude oznamováno především na jedno místo – Hlavnímu spojeneckému velitelství. Tam bude komplexně vyhodnoceno, čím se získá celkový přehled o vývoji počasí v této části Evropy. Teprve až na základě těchto znalostí se rozhodnou velitelé a štáby kde, jak a jakou silou zasáhnou proti nepříteli a jestli využijí příznivé povětrnostní podmínky, nebo i nepříznivé, kdy to nepřítel nebude očekávat. Kdyby Němci v té době měli podobně zorganizovanou povětrnostní službu – nebylo by došlo k jejich velkému debaklu u Ypres. Oni tehdy vyhodnotili pouze místní povětrnostní podmínky a když zjistili, že vzduchová vrstva se bude pohybovat směrem ke spojeneckým pozicím - vypustili proti nim bojové plyny. Stalo se však to s čím nepočítali. Celková povětrnostní situace v této části Evropy ovlivnila směr větru natolik, že i když došlo k částečnému zasažení spojenců – hlavní koncentrace plynu byla vržená zpět a zasáhla německé jednotky s katastrofálními následky. Od té doby všechny armády světa přistupují velmi zodpovědně k meteorologii, důsledně organizují povětrnostní službu a pečlivě vyhodnocují její pozorování. Bez nadsázky můžeme tvrdit, že Štefánik stál u zrodu takového pojetí meteorologie v armádě. Bohumil Vlach
Ako bolo uverejnené v predchádzajúcom dvojčísle Bradla, zomrela dňa 19. júla v Paríži po ťažkej chorobe pani Eugenia Musilová-Fišerová, ktorá bola, tak ako jej manžel prof. Jozef Fišera, členkou Štefánikovej spoločnosti a podporovateľkou jej aktivít. Narodila sa v roku 1926 v Prahe v pokrokovej českej rodine a už ako mladé dievča sa zoznámila s ľavicovo orientovaným kultúrnym prostredím, ku ktorému ju ťahalo jej sociálne cítenie a predovšetkým dobré srdce. Tak sa zoznámila so svojím prvým manželom, advokátom JUDr. Františkom Rozsypalom. Žiaľ, práve toto prostredie bolo jednou z prvých obetí komunistickej neznášanlivosti. Po februárovom prevrate v roku 1948 bol JUDr. Rozsypal uväznený pre svoju spoluprácu so Závišom Kalandrom. Záviš Kalandra bol v procese s Miladou Horákovou odsúdený na smrť a popravený, JUDr. Rozsypal len-len ušiel tomu istému osudu. V najhorších rokoch komunistického režimu sa dali zastrašiť mnohí, ale nie pani Eugenia. Obhajovala svojho manžela, hľadala všetky možné cesty za jeho oslobodenie, rehabilitáciu a vyzývala na to isté aj ženy ostatných odsúdených. Dokonca sa jej podarilo prijatie u prezidenta Zápotockého, ale JUDr. Rozsypal bol prepustený z väzenia a rehabilitovaný až v šesťdesiatych rokoch. Počas týchto rokov, a potom najmä „československej jari“ roku 1968 sa pani Eugenia angažovala v prospech demokracie a normálneho fungovania občianskych organizácii v našej republike. Zvlášť sa zamerala na obnovu nezávislosti odborového hnutia a na to, aby si odbory plnili svoju funkciu zástancu záujmov svojich členov. Po sovietskej intervencii bola preto ohrozená. Medzitým sa v Prahe zoznámila so svojím neskorším druhým manželom, prof. Jozefom Fišerom. Prof. Fišera, ako významný účastník druhého československého zahraničného odboja v okupovanom Francúzsku a po roku 1945 pracovník konzulátu v Paríži, podal po februári 1948 a smrti Jana Masaryka demisiu zo svojej funkcie a zostal v exile. V roku 1968 prišiel na návštevu do vlasti a ona za ním potom v roku 1969 odišla do Francúzska. Počas ďalších dvoch ťažkých desaťročí sa manželia Fišerovci angažovali v Paríži predovšetkým na pomoc Čechom a Slovákom, ktorí utekali z domova pred diktatúrou. Vidiecky dom Fišerovcov vo Wissous pri Paríži bol vždy otvorený najmä mladým, pre ktorých boli nové začiatky v cudzom prostredí ťažké. Okrem toho venovala pani Eugenia tisícky hodín bežnej práci sekretárky Združenia československých dobrovoľníkov prvého a druhého odboja vo Francúzsku, ktorého bol prof. Fišera predsedom, a jednak dokumentačnej práci venovanej padlým dobrovoľníkom. Usporiadala rozsiahlu, mnohozväzkovú dokumentáciu o nich pre archív francúzskej armády vo Vincennes a v spolupráci s týmto archívom aj pripravila súpis československých vojenských hrobov z prvej i druhej svetovej vojny na území Francúzska a Belgicka. (Po prevrate roku 1989 bol potom tento súpis vďaka podpore čs. úradov vydaný ako kniha.) Súčasťou práce venovanej pamiatke legionárov bola pre oboch manželov Fišerovcov aj práca a funkcie vo výbore Štefánikovej spoločnosti, ktorá pôsobila v Paríži ešte pred rokom 1989. V tejto súvislosti nadviazali Fišerovci po prevrate kontakty s Brezovou, čo potom vyvrcholilo ich menovaním čestnými členmi Štefánikovej spoločnosti založenej v Brezovej a návštevou mesta v roku 1993. Pani Eugenia sa tiež zasadila o uctenie pamiatky Karola Pajera, učiteľa z Klenovca a hrdinu francúzskeho odboja, ktorý padol 11. júna 1944 na Mont Mouchet v departemente Haute-Loire. Manželia Fišerovci boli v roku 2000 hosťami v Klenovci pri odhaľovaní pamätnej dosky tomuto hrdinovi. Obetavá dokumentačná a organizačná práca pani Eugenie vyvrcholila prípravou knihy Vzpomínky, svědectví a naděje Jozefa Fišeru, na ktorej je aj právom uvedená ako spoluautorka. Kniha je koncipovaná ako spomienky prof. Fišeru sústredené na jeho odbojovú a humanitárnu činnosť vo Francúzsku počas druhej svetovej vojny a nemeckej okupácie, ale pritom obsahuje množstvo fotografií, citovaných dokumentov a odkazov tak na archívne materiály ako na svedectvá účastníkov. Ide o statočné zasadenie skupiny československých občanov na záchranu židovských detí, ale aj zahraničných vojakov, ktorým sa nepodarilo premiestniť sa do Veľkej Británie. Organizácia vybudovaná pánom Fišerom a podporovaná najmä francúzskymi protestantmi, zhromažďovala týchto ľudí a odosielala do francúzskych partizánskych jednotiek. Hľadať po uplynutí mnohých rokov dokumenty o takejto činnosti, konanej v podmienkach ilegality a cudzej krajiny, bolo mimoriadne ťažkou prácou. Pani Eugenia venovala tejto práci, vzájomnému porovnávaniu a usporiadaniu spomienok a dokumentov celé roky svojho života. A ukázalo sa, že to boli roky posledné, v závere už poznamenané nevyliečiteľnou chorobou. Bolo jej dopriate, že mohla túto svoju poslednú prácu, ktorú si vzala za úlohu, vidieť úspešne dokončenú: kniha vyšla v Prahe necelý rok pred jej smrťou. Francúzskeho vydania, ktoré sa pripravuje, sa už nedočkala. Ďakujeme Štefánikovej spoločnosti a redakcii Bradla za uctenie pamiatky Eugenie Musilovej-Fišerovej, tejto skromnej a tichej, ale vždy statočnej a do konca obetavej pracovníčky za ideály, ktorými oduševňovala svoj život. Anna a Jan Tesařovci
Múzeum sa aj pri svojej zbierkotvornej činnosti zameriavalo a zameriava na zhromažďovanie fotografií, dokumentov, publikácií i trojrozmerných predmetov spätých so životným príbehom vedca, politika, diplomata a vysokého dôstojníka francúzskej armády gen. M. R. Štefánika, rodáka z blízkych Košarísk. V Bradle č. 32/33 bola zo zbierky nášho múzea uverejnená montáž mohyly a plagátu, ktorý bol vydaný Spolkom pre postavenie Mohyly gen. M. R. Štefánika pri príležitosti jej slávnostného odhalenia na Bradle 23. septembra 1928. Plagát je riešený veľmi jednoducho ale pôsobivo. Grafická úprava má tri horizontálne roviny. V hornej časti je nápis oznamujúci udalosť „Národe oznamujeme Ti, že mohyla generála M. R. Štefánika na Bradle je už hotová.“ V strednej časti sa nachádza Štefánikov portrét. Na jeho ľavom ramene je signatúra autora grafického návrhu plagátu, významného slovenského maliara a grafika Mikuláša Galandu. Autor využil na realizáciu návrhu techniku drevorezu a jednoduchými líniami vytvoril impozantný portrét generála, ktorý plagátu dominuje. V tretej – spodnej horizontálnej rovine je nápis: „Slávnosť odhalenia mohyly bude 23. septembra 1928.“ Ďalej text pokračuje menším písmom a oznamuje účastníkom že: „Účastníci slávnosti na požiadanie dostanú legitimácie, ktoré oprávňujú na 50 proc. sľavu na železniciach. Legitimácie možno žiadať listovne i osobne vo spolku (Bratislava, Ondrejská 11).“ V spodnej časti plagátu je i názov spolku organizujúceho slávnosť „Spolok pre postavenie mohyly gen. M. R. Štefánika v Bratislave“. Tlač plagátu realizovala Slovenská Grafia Bratislava, Lazaretská 4c. Plagát múzeu daroval obyvateľ Piešťan Milan Vančo, ktorý ho získal zvláštnym spôsobom. Niekto ho použil ako baliaci papier a zabalil doň balík časopisov. Tejto skutočnosti zodpovedal žiaľ i stav plagátu keď sme ho dostali. Bol špinavý, pokrčený, roztrhaný, pravý dolný okraj bol zničený pôsobením plesní. Preto sme museli dať plagát neodkladne reštaurovať. Vďaka podpore programu Pro Slovakia a Slovenských liečebných kúpeľov Piešťany, a. s. sme mohli reštaurovanie plagátu (spolu so súborom ďalších dvojrozmerných materiálov) zadať Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (VŠVU), ateliéru reštaurovania umeleckých diel na papierovej podložke. Vedúcim ateliéru je akademický maliar Boris Kvasnica a plagát reštauroval poslucháč VŠVU Mgr. art Július Karcol. Po reštaurátorskom prieskume a navrhnutí spôsobu a technológie reštaurovania bol plagát zreštaurovaný, papierová podložka vyčistená a chemicky ošetrená, chýbajúca papierová hmota doplnená a niektoré časti plagátu výtvarne scelené retušovaním. Vďaka zásahu reštaurátora bol plagát ako zbierkový predmet a grafické umelecké dielo zachránený, boli obnovené jeho umelecko-historické hodnoty a je pripravený na prezentáciu v expozícii Balneologického múzea. Plagát je pomerne vzácnym artefaktom. Svedčí o tom skutočnosť, že ho nepoznali ani tvorcovia a vydavatelia najnovšej reprezentačnej umeleckohistorickej publikácie o Mikulášovi Galandovi. Ak by sme ho získali skôr, pomohol by doplniť naše poznatky o Galandovej grafickej tvorbe prezentovanej v tejto knihe. Vladimír Krupa
Sebavedomie nemožno pestovať v lžI (na okraj článku M. Novotu v Slovenských národných novinách) Slovenská publicistika a historiografia by mala mať na začiatku 21. storočia už intenzívny záujem o solídne predstavovanie dávnej i nedávnej minulosti Slovenska a osobností, ktoré tu pôsobili. Žiaľ nie tomu tak. Postľudácki publicisti stále zotrvávajú na invektívach tradične odsudzovaných osobností ich ľudáckych až fašistických predchodcov, ktorým vadili osobitne niektorí Maďari, Židia, Česi. Je ich dosť. Vyrojili sa najmä po roku 1989 a vyvíjali osobitnú snahu o rehabilitáciu slovenského štátu a jeho predstaviteľov. Toto robia dodnes. Známi sú falšovatelia dejín M. S. Ďurica, F. Vnuk a iní. Majú priestor pri vydávaní svojich publikácii, ale tiež na stránkach niektorých časopisov a novín. Aj Slovenské národné noviny prinášajú príspevky extrémnych publicistov, píšucich so žlčou. Takýmto je aj Mikuláš Novota, ktorý sa v závere minulého roka prezentoval článkom O mrzačení sebavedomia Slovákov. Prekáža mu T. G. Masaryk v prezentácii Bohumili Ferenčuhovej. Na prívažok si zobral ešte aj Dušana Kováča. B. Ferenčuhová v článku O Masarykovi a Slovensku (Tvorba T 3-4, 2002), podľa nášho názoru, solídne zhrnula staršie i novšie poznatky o jeho vzťahu a konaní najmä v čase pred vznikom ČSR, keď chodil do Turca, jeho vzťah k udalostiam rozvíjajúceho sa česko-slovenského porozumenia, snahy nastúpiť na spoločnú cestu, riešiť aj konzervatívnosť martinského okruhu a neobjektívnosť S. H. Vajanského k pohľadu na mocného ruského brata i iné otázky aktuálnosti na konci 19. a začiatku 20. storočia. Všimla si aj vzťah k M. R. Štefánikovi. Je to zhrnujúci pohľad i pod vplyvom vydaných publikácii a štúdií od A. Gašparíkovej, J. Horákovej, J. Opata, R. Kvačeka, M. Tomčíka a iných. Vieme dobre, že o T. G. Masarykovi v Čechách vychádzajú solídne štúdie. Vieme, že táto osobnosť českých a československých dejín nie je nechávaná bokom ani u zahraničných autorov. Ale nielen príspevok B Ferenčuhovej, ale aj publikácie D. Kováča (Slováci a Česi, Štefánik a Janin a iné jeho práce) a iní ľudia vadia Mikulášovi Novotovi. T. G. Masaryka predstavuje ako Žida, nepriateľa M. R. Štefánika a Slovákov a všetkých, ktorí si vážia profesora a prvého prezidenta Československej republiky, hoci sú tiež Slováci, považuje za nepriateľov národa. Novota v spomínanom článku vypúšťa veľa jedovatých slín. Je tu množstvo klamstva ako napr. to, že Štefánik neobdivoval Masaryka, alebo že zbožným želaním D. Kováča je „zobrať“ M. R. Štefánika slovenskému národu a mnohé iné nehoráznosti a lži prechádzajúce z historických sfér do politických útokov. Z článku trčí nenávisť voči Židom, jasný antisemitizmus, nemorálny postoj k mnohým osobnostiam už nežijúcim i žijúcim, ktoré nestoja na ľudáckej či postľudáckej platforme. My predsa dobre vieme, že v arzenáli útokov voči T. G. Masarykovi bola aj „ bomba“, že bol položid, pretože sa to hodilo k lacnej propagande medzi obalamutenými ľuďmi konzervatívneho nazerania. Rovnako už v 20. rokoch 20. storočia boli v arzenáli ľudákov tvrdenia, že T. G. Masaryk odmietal a neuznával M. R. Štefánika. B. Ferenčuhová a iní autori predsa jasne konštatujú, že profesor a prezident T. G. Masaryk sa nedržal mýtov, legiend, ale snahy o objektivitu; kritičnosť mu bola vlastná aj do vlastných kruhov. Oproti zatvrdilým, namysleným a pýchou naplneným dávnejším i súdobým slovenským politikom, literátom, si vážim T. G. Masaryka nielen za jeho pretrvávajúce hodnotové prínosy, ale aj za také zdanlivo chvíľkové prejavy ako bola účasť pri spomienke na S. H. Vajanského pri jeho pomníku v areáli Matice Slovenskej. Nevidím vôbec dôvody, aby sme neprijímali T. G. Masarykove kritické slová keď sú opodstatnené. Bol kritický aj do českého prostredia, voči popredným osobnostiam. Novota ešte aj v 21. storočí varí príspevky z ľudáckych zdrojov, ide preto o nechutné a nestráviteľné produkty. Ak niekto mrzačí sám seba a dráždi svoje komplexy i komplexy podaktorých Slovákov, tak to určite nie je ani Ferenčuhová ani Kováč. Robiť dejiny národa a Slovákov v lepších parametroch akými ozaj boli, to je mrzačenie. Milan Gajdoš
Na Košariskej fare sa Štefánikovcom narodilo dvanásť detí, z ktorých Fedor Bohuslav (1884), Mojmír Alexander (1888) a Jaroslav Sergej zomreli v predškolskom veku. Rokov dospelosti sa dožili Ľudmila Želmíra (1872), Igor Branislav (1873), Oľga Ludevíta Emília (1875), Pavel Svätopluk (1877), Elena Antónia (1878), Milan Rastislav (1880), Mária Želmíra (1885), Ladislav Dušan (1886) a Kazimír Konštantín (1893). Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom dvojčísle, aktívny brezovský klub SMRŠ si koncom minulého roka pripomenul nedožité 130.výročie narodenia Igora a 110.výročie narodenia Kazimíra. O oboch rozprával Mgr. Peter Uhlík (život prvého je zachytený v Bradle č. 20/21) a v súvislosti s najmladším bratom generála Štefánika zmienil sa o nasledujúcom milom príbehu, ktorý sa zachoval z rozprávania nedávno zosnulého pána farára Ladislava Valáška: Po otcovej smrti presťahoval sa Kazimír Štefánik s matkou k bratovi Igorovi do Báčskej Palanky. Za prvej ČSR bol policajným kapitánom v Bratislave. Pred druhou svetovou vojnou odišiel do čs. diplomatických služieb v Argentíne a nikdy sa už domov nevrátil. Až v roku 1971 doručili na košariskú faru list od pastora v Saenz Peňa Chaco, že na miestnom cintoríne pochoval Kazimíra Štefánika, ktorý zomrel 11.februára. Keď pocítil blížiacu sa smrť, písal ďalej farár, tak prišiel ku mne a na stôl vyložil kožené vrecko s hlinou, ktoré celý život starostlivo opatroval. Povedal: „Keď zomriem, touto košariskou hlinou posypte moju rakvu, aby som aj v ďalekej Argentíne odpočíval pod rodnou slovenskou hrudou“. Keď tento dojímavý príbeh povedal Ladislav Valášek cestovateľovi Františkovi Kelemu, ten pri najbližšej ceste do Južnej Ameriky vyhľadal Kazimírov hrob a do Košarísk priniesol fotografiu pomníka s týmto textom: „Tu čakajú deň stvorenia telesné pozostatky evanjelického luteránskeho pútnika Kazimíra Konštantína Štefánika, brata generála M.R. Štefánika, slovenského národného hrdinu. 19.12.1893 – 11.2.1971“. Všetkých prítomných na klubovej schôdzi však prekvapila emeritná učiteľka Betka Závodná (86), najmladšia sestra Jána Závodného, producenta prvého slovenského filmu Jánošík (1921), keď prečítala list, ktorý 31.januára 1959 adresoval 66 ročný Kazimír rodine pána Kmosena v Kanade. Napísal ho v Bella Vista pri Buenos Aires: „ Drahí krajania moji! Keď Váš milý list čítam, tak mi to pripadá, ako keď sa jarabice po ich zlom dni poľovačky, ukrývajúce sa a rozptýlené po kraji, na podvečer jedna druhej ozývajú a zasa sa zvolávajú do kŕdľa. Tak i my Slováci, osudom, vojnou a lovcami neľudskými po svete rozohnaní, ťažkými začiatkami a všetkými možnými nesnádzami utrápení, na „podvečer“ života sa v cudzine jeden druhému ozývame, aby sme sa vzájomne posilnili, potešili. Tak nám to káže úprimné, dobré srdce rodinské, slovenské. Ďakujem Vám, drahí krajania moji, za prihlásenie sa ku mne a tiež Vám želám zo srdca ochranu a požehnanie Hospodina, spokojnosť a zdravie, čo je to najdôležitejšie. Rozmýšľal som nad tým, ako ste sa dozvedeli moju adresu. Prišiel som na to, že to bol tu z Argentíny zásah priateľov do USA, bez môjho vedomia a želania, v dôsledku čoho sa moje meno ocitlo u Vás v novinách vo forme, ako sa to stalo. Teda vec sa má takto: Bol som úradníkom čs. vyslanectva v Bs. Aires až do komunistického prevratu doma, kedy som sa okamžite vzdal služby. Som kresťanom a Písmo Sv. prikazuje: „Nemožno slúžiť razom dvom pánom... Nemožno slúžiť razom Bohu a Mamonu...“ No a majúc na mysli, čo sa po vojne stalo, odmietol som lákavé ponuky nových mocipánov a volil som si – starý, na penziu už veru dobre zralý, na srdce chorý od ciest po trópoch (Venezuela, Columbia, Ecuádor, Peru, Chile, Tierra de Fuego)- dobrovoľný boj o živobytie. Šlo mi to ťažko, bol som chorý a nakoniec ma mozgová mŕtvica vyradila vonkoncom z práce. Teraz žijem u krajanov v blízkosti hlavného mesta. Skromne, lebo v tejto strašnej drahote, ktorá denne stúpa, je bieda pre tunajších na dosah ruky. Zatiaľ si svoje platím, nie som hladným chleba a nikomu sa nesťažujem. Mám však len to, čo som po vystúpení zo služby očakával. No tunajší naši emigranti to mysleli inak a písali známym do USA. Z toho povstali zbierky, ktoré mi vyniesli na 140 dolárov. Ďakujem v srdci každému, čo na ne prispel. Ohľadom dotazu pani manželky je pravdou, že za bratom (už nebožtík, po celý život evanjelický kňaz v Báč Palánke a tam i zomrel) sa po smrti oteckovej s nami maminka presťahovala. Igorko mal za ženu Zuzanku (Zunku) Šustrovú z Pivnice. Jej starý otec Kotas bol z Petrovca, kde mala veľa rodiny...i Lehotských. Zo strany jej otca bolo nám rodinou pol Pivnice a so všetkými sme udržovali milé zväzky. Tam bola väčšia súdržnosť ako na Slovensku. Boli sme ostrovom medzi cudzími. No a Báčvani sú ľudia charakterní, rozumní a dobrí. Tak za česť si považujem, že sa Vaša panička ku mne hlási. Prosím, neberte toto moje ohlásenie sa, že niečo snáď potrebujem. To čo mám mi stačí. A svetské statky nezhromažďujem. Vyrástol som už z rokov, kedy ľudia užívajú pôžitky sveta. Jediné čo hľadám je pokoj a dobrých ľudí. Nuž ale práve ten pokoj je to, čo nám chýba. Máme tu stále stávky, nepokoje, bitky, kmínstvo, bandiststvo, a tak si človek musí pozor dať až vystrčí nohu z domu. No a ani v dome to nie je tak docela isté. Všemohúci ochraňuj nás! List posielam z dusného tepla a Vás zastihuje zasnežených v zime, túžobne očakávajúcich to Vaše krásne kanadské jaro (čítal som o ňom). Rád by som Vám poslal toho nášho letného tepla, aby nám trocha ubudlo z neho..., no keď to nie je možné, tak Vám posielam listom vrelý úprimný pozdrav rodinský. Čo srdce pojí, to more nerozdelí. Do ochrany Božej Vás porúčajúc, srdečne pozdravuje Váš Kazimír Štefánik.“ List určite nepotrebuje komentár. -pp-
Nejen 10. března – každý rok – vzpomínáme na smutné období února 1948, kdy v tehdejší Československé republice znovu, po II. světové válce s obdobím nacistického násilí a teroru, zavládlo na dlouhé období nové násilí. Tentokrát komunistické. Vzpomínáme zvláště na ty vzácné a čestné lidi, kteří se již v roce 1948 dostali do soukolí komunismu, ničící a likvidující svobodu, demokratické prvky a s nimi i životy nebo osobní svobody. Mezi první oběti patřil i Jan Masaryk, syn prezidenta T. G. Masaryka, významný diplomat v době mezi válkami – tedy 1918 až 1938, ministr exilové československé vlády v Londýně od roku 1940, oblíbený propagátor a zastánce obnovení naší svobodné republiky ve válečných vysíláních rozhlasu z Londýna nebo z Ameriky – až posléze, po válce, ještě ministr zahraničních věcí – do 10. března 1948 – kdy, ráno, bylo jeho tělo nalezeno mrtvé pod okny služebního bytu v Černínském paláci. Jeho oběť – tehdy dobrovolná, měla upozornit na únorové násilí, na začátek procesu, který posléze vedl až ke zničení demokracie v naší zemi, k velkým politickým procesům s asi 300 popravenými, 8000 zabitými, na 300 tisíci uvězněnými občany – ženami i muži, kteří se postavili proti komunismu – a dalšími statisíci členy jejich rodin a občany, vystavenými soustavné perzekuci. Snad ani nelze všechny vyjmenovat – ale jména Milady Horákové, Viliama Žingora, Heliodora Píky, popravených hrdinů, zůstávají v historii naších zemí. Naše předválečná Československá republika vznikala již za první světové války, především uskutečňováním vize o svobodné vlasti, kterou předkládali a dovedli mezi Spojenci obhájit prof. T. G. Masaryk, generál Milan Rastislav Štefánik a dr. Edvard Beneš za účinné podpory krajanů v Americe – Čechů, Slováků a i Rusínů. Tento, tehdy nový stát, se přes válečné obtíže dostal brzo mezi slušné a hospodářsky výkonné evropské země a za pomoci Ameriky, Anglie a Francie rozvíjel seriozní hospodářskou politiku, která dovedla postavit Slováky na čelná a odpovědná místa nového státu. Jak to bylo významné, dokázala i druhá světová válka a úloha, kterou měl v tomto těžkém období Jan Masaryk, aby v zahraničí i směrem domů po rozhlasových vlnách – zajistil podporu po válce. A to se jemu i našim zahraničním vojskům a politikům plně podařilo. Sehráli zde nemalou úlohu i osobní vlastnosti Jana Masaryka – tehdy především jeho lidskost, slušnost, čestné jednání, dodržování slibů i ochota přiznat chybu a omluvit se za ni. To, co snad bylo na něm nejkrásnější a nejcennější, byl právě jeho lidský vztah k bližním, přátelství a porozumění. A to zdůrazňoval zvláště také pro mezinárodní vztahy v Evropě i ve světě. Není proto ani příliš podivné, že po tolika letech (56) od jeho úmrtí se na něj vzpomíná, váží se jeho činy, jeho život, jeho odkaz. Zde, myslím, je právě ten pro nás všechny cenný přínos: je to Evropa. V té viděl Jan Masaryk vždy místo ČSR, nyní by to jistě byly obě země, Slovenská republika i Česká republika. V evropské rodině jsme bývali již od dob Velké Moravy, a tam po návratu do „Atlantického paktu“ (a tento pakt - sám o sobě, vznikl v dubnu 1949, také jako jeden z důsledků oběti Jana Masaryka z 10. 3. 1948, za spolupůsobení tak významných přátel Jana Masaryka, jakými byli Winston Churchill a George Marshall) se nám i dalším přátelům otevřela brána do Evropské unie, kde se Slovenská republika i Česká republika znovu sblíží, stejně jako další země, se západními demokraciemi. Toho si musíme nejen vážit, ale snažit se úpřimně a účinně, abychom se stali hodnotnými i uznávanými členy tohoto rodinného svazku – a zůstávali po boku Ameriky ve společném boji proti zlu a teroru. Rád bych u těchto několika vzpomínek k současnému příkladu Jana Masaryka pro naši dobu připomenul i celé Masarykově rodině blízký vztah ke Slovensku – snad ještě dávno před I. světovou, pak úzkou spolupráci T. G. Masaryka s M. R. Štefánikem a dalšími slovenskými osobnostmi a také i jejich oblíbené rodinné sídlo v Topolčiankách: tam se všichni „masarykovci“ cítili doma. To, myslím, bychom měli mýt v š i ch n i za svůj cíl, abychom spolu dovedli slušně a čestně žít, vycházet jako bratři a sestry – členové j e d n é rodiny! Antonín Sum, předseda Společnosti Jana Masaryka
Ivan Miroslav Viest a Zora Viestová sú autormi dielka „Štyria synovia Gemera“ (K. Viest, I.G. Viest, J. Botto, R.M. Viest), ktoré vydalo Mestské kultúrne stredisko v Revúcej (2003). Editor Dušan Dubovský daroval SMRŠ jeden exemplár tejto vzácnej práce, z ktorej uvádzame časť z kapitoly o Rudolfovi Michalovi Viestovi, „strednom z troch synov sviečkara Gustáva Viesta a Žanety, rodenej Grnáčovej, ktorý sa narodil 24.septembra 1890 v Revúcej“. Jedná sa o bývalého čs. legionára v Rusku a čs. generála, v roku 1944 veliteľa slovenskej povstaleckej armády. Vybrali sme obdobie Viestovho pôsobenia počas1. svetovej vojny: „...Už 1. augusta 1914, po vyhlásení všeobecnej mobilizácie, nastúpil do vojenskej služby v 5. pešom pluku rakúsko-uhorskej armády a bol nasadený do boja na východnom fronte ako veliteľ čaty. Práporčík Rudolf Viest sa zúčastnil vojenských operácií pri Krakove, kde sa dostal do zajatia 24. novembra 1914. Na skúsenosti zo zajatia a začiatky československej armády v Rusku sa rozpomínal v prednáške koncom tridsiatych rokov 20. storočia: Po deväťdňovom pochode nastúpili sme dlhú, plné tri týždne trvajúcu cestu vlakom. Krajina sama neposkytovala nič nezvyčajne zaujímavého, vyjmúc ovšem Uralu, kde sme so zvláštnym pocitom prekročili hranicu medzi Európou a Áziou. Čím sme boli prekvapení, to bola veľkorysosť, veľká rozloha všetkých nádraží a staníc, hojnosť potravín a ich nízke ceny. Naše dlhé putovanie sa skončilo práve na Štedrý večer. Na začiatku války ruské úrady preukazovali veľké pochopenie pre národnostné pomery Rakúsko-Uhorska a podľa toho tiež prevádzali triedenie zajatcov. Slovanským, rumunským a talianskym zajatcom poskytovali niektoré výhody. Bol som v zime 1914/15 v malej dedine na západnej Sibíri, kde bolo asi 150 Slovákov. Bol to síce hodne jednotvárny a prostý život, ale ničím neobmedzovaný, úplne voľný. Život bol tam spokojný, nedošlo ani k najmenším výtržnostiam. Bohužiaľ, to netrvalo dlho. Za Slovanov sa prihlásili mnohí iní a títo sa pokúšali o zbehnutie alebo začínali medzi ruským ľudom agitovať proti štátu. Dôsledkom toho v máji 1915 boli dôstojníci skoncentrovaní do väčších táborov. Každý z nich sa stal malým Rakúsko-Uhorskom so všetkými národnostnými trenicami. V omskom tábore nás bolo okolo 600 dôstojníkov rôznych národností. Slovák som bol len ja, Čechov bolo asi 80. V lete 1915 sme sa dozvedeli, že do srbskej armády boli prijímaní dobrovoľníci zo všetkých slovanských národov. Napísali sme žiadosť srbskému vyslancovi v Petrohrade. Začiatkom roku 1916 začalo srbské velenie formovať v Odesse dobrovoľnícke pluky zo zajatcov. Zo západosibírskeho mesta Tjumen vypravili sa nás dva veľké transporty. Srbské velenie nás ochotne prijímalo, vzhľadom k značnému nedostatku vlastných dôstojníkov zaplnili sme im citeľnú medzeru. Srbská dobrovoľnícka divízia bojovala na rumunskej pôde spolu s rumunskou armádou. Nedostatočne vystrojená a ešte horšie vyzbrojená, s ohromnými stratami čestne splnila svoj úkol pri Dobruži. Po skončení bojových akcií srbskej armády a vzhľadom k začínajúcemu sa rozšíreniu československej armády väčšina Čechoslovákov vystúpila zo srbskej armády a dala sa k dispozícii nášmu vedeniu. Rok 1916 bol v československom tábore rokom konfliktov a nejednotnosti vo vedení. Dr. Štefánikovi, vtedy majorovi, ktorý sa kratší čas zdržoval v Rusku, sa síce podarilo dať do poriadku niektoré otázky, ale úplný obrat priniesol až rok 1917. Na zjazde v Kijeve bol spor vo vedení definitívne vybavený. K tomu treba pridať slávne víťazstvo československej brigády u Zborova. Potom široko založeným, dobre organizovaným náborom medzi zajatcami československej národnosti tvorenie nových plukov rýchlo pokračovalo. Na jeseň 1917 stáli už dve divízie našej armády s celkovým počtom okolo 35 000 mužov. Bohužiaľ, radosť z týchto úspechov bola kalená vzrastajúcim chaosom v Rusku. Len vďaka predvídavému vedeniu nášho odboja profesorom Masarykom náš armádny zbor, ktorý bol vtedy čiastkou ruskej armády, mal určitú mieru samostatnosti a bolo vyhlásené, že sa smie použiť len proti vonkajšiemu nepriateľovi. V týchto nekľudných dobách prežilo naše vojsko celú zimu 1917/18. Bolo to obdobie dokončovania organizácie jednotiek a starostí o materiálne vybavenie a zásobovanie. Vzdor rôznym nedostatkom morálka vojska bola neotrasená. Keď boľševická vláda zahájila mierové vyjednávania s Nemeckom, bol československý armádny zbor prehlásený za súčasť československej armády vo Francúzsku. Plánovaný prevoz nášho vojska z Ruska do Francúzska sa začal vo februári 1918 odchodom zboru na východ...“ -puk-
Taký je názov knihy Štefánikovej snúbenice G. Benzoni. V minulom dvojčísle sme publikovali úryvok z kapitoly Moja súkromná vojna, časť Láska. Dnes prinášame časť Jeden hrdina, jeden národ. Na svete žijú zázrační ľudia, ba priam magickí. Majú dar od Boha meniť skutočnosť na krásny sen a naopak, sen na nekonečnú reťaz čarovných príhod. Samozrejme, najskôr ich treba stretnúť, aby človek mohol s nimi sám prežívať, ako rozdávajú dary: takýto typ ľudí vie reagovať extrémne rýchlo na všetky situácie, a pritom majú jemnosť podobnú vánku. Ich rozum a duševná vyrovnanosť je na úrovni hráča, ktorého bozkala Šťastena s extázou svätca, spojená s nástojčivou istotou dobrodruha a precíznosťou mravca. Sú to ľudia rýchli, prudkí, nástojčiví, trpezliví, tolerantní, no najmä precízni. Milan bol presne taký. Ľuďom, ktorí sa venujú astrológii, sprostredkúvajú hviezdne stretnutia jedinečné situácie. Bez toho, aby človek veril týmto bozkom Šťasteny, aj istým poverám, nemožno dostatočne pochopiť charakteristické črty môjho druha: bola to najzvláštnejšia a nevyspytateľná osoba, plná protikladov. Jeho precitnutia a intuícia, ktoré niekedy vyzerali nemožne, sa menili na extrémne zaujímavé výsledky; v kritických momentoch sa prejavoval jeho charakter severana, ale v správaní využíval aj náhlu nástojčivosť. V tých šťastnejších okamihoch mal veľmi jemné spôsoby. Milan bol krehká osobnosť so silou športovca, ktorý hádže kladivom a celé umenie jeho správania stálo na správnom pomere fyzickej sily a intuície. Na jeseň roku 1915 prišiel do Talianska do Valony v ponorke. V Albánsku dobre dopadol po leteckej havárii. Môj hrdina, ktorý sa podobal na sťahovavého vtáka, a ktorý poznal všetky najnovšie technické dopravné objavy čo sa dali použiť na cestovanie, bez problémov vstupoval do brucha lodí i ponoriek. Potom ho zase letiská vypľúvali ako Giona zo žalúdka veľryby; tancoval na nebi s padákom ako na bielych kvetoch, ako keď sa dieťa hojdá na konári mandľovníka. Hneď po jeho príchode do Talianska znamenala pre neho vierohodnosť aj postavenie mojej rodiny zázemie a bola mu na osoh. Zaprisahala som roztopašnú diktátorku mojich infantilných rokov – tetu Venosu, aby môjmu hrdinovi pomohla v jeho poslaní založiť vlastný štát. Moja výzva padla na úrodnú pôdu a teta Milanovi pomohla najmä na kráľovskom dvore, kde mala povesť ceremoniárky. Zaobstarala Milanovi pozvánku na dvor ku kráľovnej matke, ktorá si ešte stále namýšľala, že má vplyv na dianie v svetovej politike, ba aj to, že sa podieľa na jej zmenách. Silou-mocou chcela dať dohromady všetky diktátorské osobnosti, na ktoré mala jej kráľovská koruna vplyv a z ktorých dnes nezostali ani črepiny. Margherita sa tak trošku vyťahovala v literatúre, lebo prežila všetkých literátov vo svojom období oslavujúcich jej krásu, ako napríklad básnika Carducciho, ktorý prešiel od republikánov k monarchistom, keď si všimol taký estetický, fascinujúci ideál, akým bola Margherita. Lenže z tých veľkolepých spevov a osláv nezostalo nič... Milan, vďaka tete Venose, vstúpil do rodinného kruhu kráľovnej matky ako exotické ovocie. Staršie dámy oblečené v čiernom obkolesovali kráľovnú matku, dýchal sa tam provinciálny vzduch, ale napriek poklesu vplyvu kráľovnej matky býval vždy v strehu a stredobodom tohto spoločenstva. Môj agent (myslí sa Štefánik, pozn. prekladateľky) sa vrúcne a so zápalom usiloval obhajovať práva svojho národa. Raz, keď dámy čakali na kráľovnú matku – to mi rozprávala moja teta – zaujala jedna dáma z vyššej spoločnosti pomerne pohŕdavý postoj k tomuto malému národu. Milan si ihneď zobral slovo v diskusii a so zápalom patriota opísal hodnoty slovenského národa, dalo by sa povedať, že predniesol dámam politicko-historicko-zemepisnú lekciu. Tým, že si mladý dôstojník dovolil dáme protirečiť, oponovať, vyvolal škandál, lebo šľachtičná sa zvrtla na päte, obrátila sa chrbtom a odišla. Bez štipky ľútosti mi Milan povedal: „Ak sa má pripraviť národná revolúcia, hoci aj s pomocou starých, zaprášených papagájskych parochní, tak ich treba aspoň poučiť.“ Jeho prostredníctvom som sa naučila milovať zlatú Prahu, jej lesk aj dvojzmyselný šarm. Naučila som sa milovať hektáre lesov, ktoré obkolesujú jeho slovenské rodisko Košariská, ale aj exotické krajiny, ktoré navštívil. Keď som sa s Milanom stretla, bolo to vždy akoby sa človek objímal s niekým, kto sa vracia z ďalekej krajiny, aj keď naše posledné stretnutie bolo iba pred pár minútami. A keď som ho znovu uvidela po niekoľkých mesiacoch, zdalo sa mi, akoby sme sa len pred chvíľou rozišli. Mal zvláštnu schopnosť predlžovať čas do nekonečna. Predstavujem si, že takto to robili stredovekí mystici, ktorí sa rozplynuli v božskej extáze. A naopak, tak zasa vedel čas nahustiť, akoby prešiel iba okamih od nášho posledného stretnutia. Bol to podobný pocit, ako keď jete ovocie a ešte vám jeho chuť ostala v ústach. Od Milana som sa naučila, že čas, platí to však len v niektorých prípadoch lásky, je hmatateľná skutočnosť. Preložila Eva Kraváriková
Skutočnosť, že v súvislosti s T.G. Masarykom nie je v Bratislave pomenovaný nijaký významný verejný objekt, väzí aj v živenom klamstve, nenávistných a zlovoľných fám o ňom. Dnes sa dokonca stretávame aj s názormi, že prezident bol strojcom tragickej havárie Štefánikovho lietadla v roku 1919. Obsahu tejto fámy uniká, že zahynul vlastne francúzsky generál a štátny občan a členovia posádky, tiež cudzinci. Mysliteľ a filozof T.G.M., ktorý mal otca Slováka a po slovensky hovoril od detstva, M.R. Štefánika nikdy nepoprel. Od mladosti bol humanista, odmietanie rasovej či národnostnej nenávisti mu bolo vlastné. Bol veriaci, no polemizoval s organizovanými inštitúciami cirkví. Opúšťal v nich členstvo, ale nie vieru v Prozreteľnosť! Pokladám za aktuálne sústavne propagovať historické a faktické okolnosti súvisiace s leteckou haváriou M.R. Štefánika, ale aj s dlhodobými vzťahmi tohto hrdinu k T.G. Masarykovi. Vyzývam preto kompetentných odborníkov, aby prispeli verejnosti potrebnou emancipáciou vedomia. Slobodu informácii máme, ale nové poznatky a teda i argumenty sú zrejme málo popularizované. Zaujímavý je výklad situácie pred odletom M.R.Š. na Slovensko. Dobré rady odzneli: cestovať radšej vlakom. Štefánik teda riskoval, k letu ho nik nenabádal. Taktiež treba zdôrazniť, že letecké kolízie neobišli Štefánika ani predtým. Čítal som opis príletu, ktorý podala sledujúca motorizovaná jednotka ako prvá, čo mala pri pristátí uvítať významnú osobnosť so sprievodcom. Toto kontaktné vojenské vozidlo s posádkou sledujúcou prílet muselo nielen ďalekohľadom, ale aj sluchom kontrolovať okolie a teda aj možnú paľbu. Veď vojská boli v pohotovosti. Počas jazdy k cieľu pristátia evidovalo všetko, čo bolo na dosah. Teda aj veľký vietor, ktorý odklonil smer lietadla od predpokladanej línie. Správa konštatuje nízky let a nasledovný pád. Explózia za letu vo vzduchu sa nespomína. Aj stopy po použití nástražného systému sa v spravodajských údajoch neobjavujú. Ostatne – príprava atentátu pre dve alternatívne spôsoby cesty je nepravdepodobná a skôr by bola vystavená odhaleniu. Treba si položiť otázku: Bola by aj cesta vlakom skončila tragicky? Plánovanou teroristickou akciou? Podozrenia kolujúce v časti verejnosti sa potvrdzujú zvlášť z okolitých obcí miesta havárie. Zjednodušene sa prenáša dedičné tvrdenie, že úkladné odstránenie Štefánika zosnoval T.G. Masaryk. O srdečnom vzťahu oboch, o spolupráci v zahraničí a o politických ašpiráciách M.R. Štefánika sa vie veľmi málo. Politické poslanie bolo v jeho plánoch krátkodobé. Túžil po vedeckej činnosti, s tým, samozrejme, súvisel aj častý pobyt v zahraničí, najčastejšie na Tahiti, kam sa aj mienil vrátiť. Bol občanom celého sveta. Isté podozrenie, že M.R.Š. bol zámerne odstránený, vzniklo v súvislosti s obsadením funkcie ministra obrany. To miesto obsadil iný muž. Štefánik sa ako brigádny generál stal ministrom vojny. Pýtam sa: Kde je tu motív pre úkladnú vraždu? Dušan Valocký
Bol M. R. Štefánik naozaj podivný štátnik? Zaujímavý článok „Štefánik, obtížný zakladatel“, uverejnili Lidové noviny (25. 10. 2003) pri príležitosti 85. výročia vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky z pera historika a publicistu Pavla Kosatíka. Že ho Lidové noviny uverejnili ma neprekvapilo. Kvalitu článku netreba komentovať. Účel svätí prostriedky. Keby bol taký článok uverejnil denník typu The Times alebo The Washington post, mohlo by to čosi znamenať. Článok je špatná myšlienková kópia z pozostalosti F. Peroutku, ktorý často publikoval svoje názory. Aj keď boli mylné, boli aspoň pôvodné. Je zrejmé, že ide o článok načasovaný, ktorý mal niekomu posvätiť cieľ. Možno mal vyvolať trápnu situáciu pre ministerského predsedu Českej vlády pána V. Špidlu, ktorý po stretnutí s premiérom slovenskej vlády zhodne vyhlásili, že vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi sú nadštandartné. Kedysi články toho typu otravovali ovzdušie medzi našimi dvoma národmi a plnili určitú nečestnú úlohu. Je dosť primitívne písať takýto článok pár mesiacov pred tým, keď sa obidva národy stanú členmi Európskej únie. Je to zbytočné. Nepoškodil ani českej vláde, ani Slovensku, možno to pomôže k popularite niektorej politickej strany. Článok v tejto forme má iba cenu „honoráru“. Konečne, v každom národe sú „černí“ ako to konštatoval P. Kosatík. Aj tentokrát myslím, že je to tak. Koľko ľudí poznalo M. R. Štefánika? Kosatík na to nie je povolaný odpovedať. Predovšetkým to boli tisícky čsl. legionárov a ich blízkych. Žiadnej osobnosti nepostavili v ČSR toľko pomníkov ako Štefánikovi. O určitých veciach sa v súvislosti s ním počas prvej ČSR hovorilo málo, ale myslím si, že dnes už je príčina jasná a historici sa už touto otázkou nezaoberajú. Vznik a význam ČSR pre oba národy aj pre Európu a EÚ, aj význam a prínos osobností, ktorí ju utvorili, už zhodnotili historici, aj českí, a potvrdil čas. To, čo prináša autor, je nedbalo napísaná domáca úloha – bez originality. Napriek tomu, oživenie niektorých udalostí aj takýmto spôsobom môže byť prospešné. O tom, že známi L. Bílé o ňom „nudně brblali“, že chodí za „našú děvčicu“, evokujú teenagerske roky pána autora. J. Vochala, Štefánikov priateľ a jednateľ Československej jednoty v Prahe, si na neho spomínal takto: „Jeho (M.R.Š.) hĺbavá povaha si dokázala vyberať osobnosti, od ktorých rozumovo získaval. Preto sa často zoznamoval s význačnými činiteľmi. Chodil do rodín J. Vrchlického, Frant. Bíleho, ktorého manželka, rodená Moravanka, si zvlášť s obľubou so Štefánikom porozprávala...“ (možno aj o ich děvčici). Dr. A. Lukl o Štefánikovi hovoril: „Na technike sa spriatelil s veľmi známym prof. Zengrom, stal sa jeho súkromným asistentom“. O Štefánikovi píše vo svojich zápiskoch aj prof. A. Vávra (v jeho rodine sa Štefánik často pohyboval), nasledovne: „Mal vzácny dar prítuľnosti k ľuďom. Vžil sa do našej rodiny.“ K rozhodnutiu študovať hvezdárstvo mu prof. Vávra radil: „Česká hvezdáreň nie je, na nemeckú sa v Prahe nedostanete. Ostáva vám iba Francúzsko.“ Zaujímavý pohľad má autor na Štefánikov odborný rast. „V honbě za pozorovatelskými zážitky pak procestoval svět: budoval observatoře a meteorologické stanice a při tom všem za peníze francouzské vlády“. Je to naivita a nevedomosť. Bolo dobre známe, že Štefánik ako cudzinec nemohol získať peniaze od francúzskej vlády. Autor ani nezistil, že Štefánik vybudované observatórium v hodnote takmer milióna frankov daroval francúzskej vláde! Predstava, že plnil úlohy „špionážneho charakteru“ je prevzatá zo socialistickej literatúry (nič originálne), ktorá Štefánika vykreslila ako „imperialistického agenta“. Ak by plnil tieto úlohy, iste by ho bola preferovala francúzska vláda. Autor „patrně“ píše o Štefánikovi podľa vlastných predstáv, literatúru faktu ako žurnalista nepovažuje za potrebnú. Zaujímavé je zistenie autora, že astronomické spoločnosti boli také naivné a ocenili jeho práce len preto, že bol cudzinec. Práce, ktoré predkladal Štefánik na publikovanie, boli najskôr čítané vo Francúzskej akadémii. Publikovať práce v Comptes Rendus, prináležajúcej Francúzskej akadémii v 24 rokoch života, je prestížna vec ešte aj dnes pre domácich a nie pre cudzinca. Zrejme je autorovi exaktná práca vzdialená, a preto je jeho hodnotenie také ako prezentuje. Veda má iné pravidlá ako žurnalistika. Cena Wildeho, Cena Jansena, členstvo v Nemeckej astronomickej spoločnosti, ocenenie prác Halleom atď., zrejme autorovi nič nehovoria. V odborných kruhoch je známe, že najväčšiu odvahu majú ľudia, ktorí hovoria o veciach, ktorým nerozumejú. „Podle všeho pro něj bylo těžké vytvářet si vztahy jako rovný s rovným“. Takto to videl Kosatík. Aj vtedy boli ľudia opatrní. Autor sa mohol dočítať, keby bol chcel aj to, že Štefánik bol priateľom Flammariona, Jansena, Tufiňa, Ganského, Poincarého a celého radu hvezdárov. Bol známy svojimi úzkymi vzťahmi s českou maliarskou špičkou v tom čase v Paríži (Španiel, Šimon, Boetinger, Kafka, Strimpl), bol častým hosťom sochára Rodina (kto vie prečo?). Styky s umelcami Štefánikovi umožnili objaviť originálne diela P. Gaugina. V tomto smere autor je poplatný svojej neschopnosti či záludnosti. Štefánik bol známy tým, že bez problémov nadväzoval kontakty s panovníkmi, umelcami a vedcami, nehovoriac už o jeho obľúbenosti u vojenských veliteľov. Myslím, že tým trpel viacej E. Beneš. Ale aj keby bol mal s tým problémy to nič nemenilo na výsledkoch, ktoré dosiahol. Mimochodom, T. G. Masaryka charakterizoval Francúz Dr. R. Blondel takto: „Masaryk bol urastený starec so šedivou, takmer bielou bradou... nosil silné okuliare. Držal sa vážne, ba chladno. Bol úplný kontrast Štefánika, ktorý hovoril veľa a dobre. Masaryk mal neciteľnosť sochy, hľadel uprene spoza skiel svojich okuliarov. Štefánik mi to vysvetľoval tak, že má ženu a deti v rakúskom väzení...“ Nuž, nie vždy má človek úsmev na tvári, akoby si to autor želal u Štefánika. V českej literatúre je veľmi podrobná charakteristika i E. Beneša. Keby si to bol autor preštudoval, zistil by, že v tom čase nebolo ani jednému z trojky do úsmevu. Je urážkou, ak človek o generácie mladší, odchovaný komunistickou ideológiou, kritizuje tých, ktorým bol boj za slobodu iných zmyslom života, a ktorých on ťažko môže pochopiť. V roku 1916 dohodol Štefánik , „ten černý vzadu“, stretnutie Masaryka s Briandom a tak „Masaryk koněčne mohl vysvětlit významnému představiteli Dohody svou vizi centrální Evropy bez Rakousko-Uherska“. Blondel tvrdí, že Masaryk nevedel slova po francúzsky a Štefánik nutne musel byť tlmočníkom. Možno by to bola závada, keby sa jednalo o Štefánika. Chcem zdôrazniť úprimný vzťah Štefánika k Masarykovi a záujem o spoločnú vec. Nakoniec Štefánik dohodol stretnutie s redaktorom Le Matinu (Sauerweinom), aby bolo resumé z debaty uverejnené. Takáto krásna vzájomná dôvera a spolupráca panovala medzi vedúcimi odboja. V roku 1915 sa stretol Štefánik s Benešom a neskôr s Masarykom. A teraz niečo o tom čo priniesol „ten černý vzadu“ do organizácie odboja. Lev Borský, pracujúci v NR ČS v Paríži, napísal bez závisti: „Až potom, keď koncom roka 1915 vstúpil do zahraničnej akcie na západe Milan R. Štefánik so svojimi vysokými cieľmi a vysokými stykmi, dostala akcia charakter politického vedenia...“ Až po Štefánikovom príchode sa dostávali postupne členovia Národnej rady do styku s vplyvnými politikmi, do parížskych salónov s ich vplyvom politickým i vojenským, na rozdiel od predchádzajúceho jednoduchého písania článkov a lokálok. Politická akcia vplyvom a schopnosťami Štefánikovými sa dostávala do vládnych kruhov a pomaly sa od nich učila robiť zaharničnú politiku.“ Autor sa “patrne“ až potiaľ nedostal. Havlasa i Šimon uvádzajú, že Štefánik o pripravovanej vojne hovoril už v r. 1906 a určite v r. 1910. Bolo to možné vzhľadom na vysokú spoločnosť, s ktorou sa stýkal u sochára Rodina. „Štefánik vedel o francúzskej a európskej politike viac ako jeho českí priatelia“. Nemôžem si odoprieť poznámku, že si autor bojových letcov vo vojne predstavoval ako „Hurvínek válku“, čo vyplýva z jeho nasledujúceho názoru: (Štefánik) „rozhadzoval nad nepřátelskými liniemi letáky a když měl pocit, že to nestačí, občas shodil na nepřítele i granát“. A ja dodávam, že pritom, len tak mimochodom, spozoroval na talianskom fronte v Hornej Adiži sústredenie vojsk, ktoré neobjavili talianski letci asi preto, že sa báli pozrieť dolu. Je to cynizmus, ktorý nemožno nijako ospravedlniť. Je to urážka pre tisíce vojakov, ktorí padli v nezmyselnej vojne, aby vytvorili štát, v ktorom ani po 85 rokoch publicista a historik P. Kosatík si neuvedomil o čom a o kom píše. Tak môže hovoriť človek, ktorý o zmysluplnosti života nikdy neuvažoval, nepozná bolesť a utrpenie a ani si neprečítal nič, aby sa dozvedel od A. Einsteina, že „len život, ktorý žijeme pre iných stojí za to“. O veľkosti myšlienky zorganizovať légie autor sotva môže mať predstavu, čo vyplýva z jeho úvah. Vytvoriť v priebehu dvoch rokov armádu o sile takmer 120 tisíc mužov, zaistiť organizáciu v štyroch od seba vzdialených štátoch (Sibír, Taliansko, Francúzsko, USA) a pritom neexistujúceho štátu, by bol aj pri moderných súčasných prostriedkoch mimoriadny výkon. Pre každú túto akciu dosiahnuť súhlas na organizovanie, zaistiť súčinnosť, to nevychádzajú z údivu ani súčasní predstavitelia armád, diplomati a politici. A naviac, ako prízvukoval Štefánik, len ak budeme mať armádu nemôžu nás pri konečných jednaniach vynechať. A pred Versailskou konferenciou konštatoval, že „sme“ mali viacej priateľov kým sa bojovalo, ako po dosiahnutí víťazstva. O tom, či bude nový štát monarchia alebo republika má autor veľmi zjednodušené predstavy. Každá z bojujúcich strán v rámci Dohody sledovala hlavne svoje ciele. V Rusku, Taliansku, Srbsku, Rumunsku, Belgicku a v Anglicku bolo monarchistické usporiadanie, vo Francúzsku republika a prezidentský systém vládnutia v USA. Všetky kalkulácie boli aktuálne pre Masaryka i Štefánika. Ešte v roku 1918 ani USA nepočítali s rozdelením Rakúsko-Uhorska. Rátali stále s jeho zachovaním. Rozhodovania a výpočty v čase vojny a delenia sveta boli spoločenskými udalosťami s nedoziernymi dôsledkami. Na začiatku vojny ešte ani Masaryk nebol presvedčený o nutnosti rozpadu monarchie. Bola Federácia podunajských štátov (národných), ktorú v tom čase predostrel Milan Hodža utópiou? Až rozhodnutia štátov Dohody určovali v skutočnosti nové formy zriadenia. Neuveriteľnú, takmer morbidnú fantáziu má autor, keď píše: „ve chvíli, kdy se sám ocitl na vrcholu, se stát, pro kteřý poslední tři roky pracoval, vymkl jeho představám. Vymyslel si, jak své postavení upevní: odjede znovu k ruským legiím, kreré byli na pdzim 1918 už v nové situaci, v jejich čele Rusko osvobodí, svrhne Lenina a pak se vrátí domů. Typická Štefánikova vize“. Tu už nezmyselná interpretácia histórie autorom dosahuje vrchol! Je na zamyslenie, či je jeho zámerom provokácia alebo...? Štefánik nešiel na Sibír len tak, odišiel tam po dohode s Masarykom (v USA), aby zachránil 70 tisíc československých legionárov. Je veľmi pravdepodobné, že ak by nebol odišiel na Sibír, bol by sa do Prahy vrátil na čele legionárov z Talianska on a nie Beneš. O vzťahu legionárov k Štefánikovi nemá autor ani poňatia. Možno by si predsa mal aspoň dodatočne prečítať literatúru z toho obdobia. Štefánik svoj odchod na Sibír odôvodnil, že oslavovania bolo dosť. On nemohol sedieť v Prahe, keď tisíce vojakov bojovalo na Sibíri o život. Neskôr Masaryk vyhlásil, že je pyšný na legionárov a ich vysokú morálku. Jeden z vedúcich predstaviteľov v légiách na Sibíri B. Pavlů to komentoval veľmi stručne: „ Bolo šťastím, že Štefánik mal odvahu v pravej chvíli vydať nepopulárny rozkaz. Zachránil armádu. Neboli by ste mali možnosť pochváliť sa legionármi“. Dohody o nasadení légií v Rusku nepodpisoval ani nedojednával Štefánik, ale niekto iný. Keď bol pražskou vládou Kramář navrhnutý ako druhý člen delegácie na mierovú konferenciu, Beneš chcel uprednostniť Štefánika. Bolo to z pohľadu Beneša logické. Kramář nemal žiadne kontakty. Hlavné slovo na konferencii patrilo víťazným štátom, v ktorých mal Štefánik vplyvné známosti. Nakoniec je známy výrok, že hranice Československa pôjdu po čiare, ktorú nakreslí maršal Foch, osobný priateľ Štefánikov, a tak sa aj stalo. O prevzatí velenia nad novou československou armádou vznikli dohady. Fakt je, že veľká časť legionárov, ktorí boli okamžite nasadení do bojov o hranice ČSR (hlavne na juhu a východe) prišla z Talianska. Bolo logické, že ich veliteľom môže byť gen. Picione, veliteľ čsl. légií v Taliansku. Problém s velením sa vyostril (v neprítomnosti Štefánika), ale Beneš nebol schopný toto riešiť. Preto žiadal Masaryka, aby povolal Štefánika zo Sibíre. Aj túto roztržku vyriešil Štefánik, ako všetky nepríjemnosti, ktoré nikto nechcel riešiť – menovite z hľadiska diplomatického. Štefánik presvedčil talianske velenie, aby z ČSR odišlo, a potom velenie prevzala francúzska generalita (mimochodom priatelia Štefánika). Je logické, že tieto vzťahy boli v kompetencii zahraničnej politiky a nie v kompetencii ministra vojny. „Čo s ním ďalej nevieme“. Nechajme hovoriť povolaných. Beneš charakterizoval Štefánika takto: „Dal prvé základy našej diplomatickej činnosti a bol prvým a najlepším diplomatom“ a pokračuje: „Niet pochybností, že v jeho osobe bolo mnoho geniálnosti a že bol jeden z najlepších ľudí akých sme mali“. T. G. Masaryk: „ Stratili sme nielen jedného z tvorcov našej slobody, ale i vzácneho človeka a vedca.“ A na záver slová maršala F. Focha, azda najpovolanejšieho muža, ktorý videl utrpenie, bolesť a potoky krvi, ktoré podmienili aj vznik ČSR: „Bolo to vzácne srdce, šľachetná duša, výnimočný duch, ktorý sa obetoval bez výhrad pre našu vec zakaždým, keď to okolnosti vyžadovali. Zaslúži si vďačnosť celého ľudstva. Jeho prítomnosť nám bude chýbať. Je to jeden z najskvelejších vojakov, ktorých som v tejto vojne poznal“. Prv ako uvedieme slová samotného Štefánika, unaveného politikou, prácou, aj intrigami, čítajme slová talianskeho ministerského predsedu V. Orlanda: „...jeho pevná viera, ktorá nikdy nepoznala nerozhodnosť v dobách neistoty alebo skleslosť pri neúspechu, bola absolútne čistá nielen v poňatí, ale aj v prostriedkoch“. Tak to videli tí, čo s ním žili. O koľkých to možno povedať? Nuž čo s ním...? Na záver slová Štefánika: „Len čo bude skončená riadna organizácia štátu, vyžiadam si iba jedinú vec – hvezdáreň. Generálske hviezdy veľmi rád obetujem skutočnému svetu hviezd.“ Štefánik bol vedec a politiku robil z nutnosti a kvôli iným, ale videl aj svoju budúcnosť. Bola to „vyššia moc“, čo rozhodla o jeho smrti, napísal autor. Skutočne? Človek môže byť múdry i menej múdry, ale nemal by byť nešľachetný a zámerne ubližujúci iným. Komu prospel článok? Čechom, Slovákom, politikom? Komu bol adresovaný – historikom, vojakom, filozofom, starým či mladým? Nech si súdny človek odpovie sám. Z ľudskej nenávisti a lži sa zrodili fašizmus i komunizmus, v rámci ktorých vyrástli aj „noví“ ľudia. Aj to sú možnosti skutočnej demokracie, ale beda ak sú zneužité. Ján Fuska
Štefánik žil zmysluplne a nepatril medzi tých, ktorí sa rýchlo vzdávajú, strácajú vieru a podliehajú iným. Upúšťajú od svojich zásad kvôli osobnému prospechu. On svoje heslo „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“, v ktorom je cítiť silu rozhodnutia aj vieru v človeka, nikdy nezradil. Jeho pevná viera nepoznala nerozhodnosť v dobách neistoty alebo skleslosť pri neúspechu, bola „absolútne čistá nielen v poňatí, ale aj v prostriedkoch“ – povedal o ňom Vitorio Orlando, taliansky ministerský predseda. Ako ďaleko sme my v súčasnosti, v čase demokracie od takýchto zásad? Zdá sa nám nemožné niečo také požadovať od ľudí aj v najváženejších povolaniach, ako sú politici, sudcovia ba aj duchovní vodcovia. Ďalším
vnútorným kritériom jeho osobnosti bola česť. Štefánik bol
neobyčajne čestným človekom v každej situácii. Nikdy
sa nesťažoval, nikdy nikoho neodsúdil pre jeho politické, či náboženské
presvedčenie, nikdy sa pravde nespreneveril. Náboženskú i politickú
perzekúciu pokladal za necnosť a nezmysel. Bol oddaný svojmu národu,
ale vážil si príslušníkov iného národa. Dokázal povedať pravdu
neúprosne do očí. My
sme však na neho zabudli a jeho odkaz nám uniká. Zabúdame i na
jeho Mohylu, ktorá je symbolom slobody, pravdy a národnej jednoty.
Chodíme na Bradlo nie z úcty k jeho dielu, nie preto, aby sme si
pripomenuli jeho mravný odkaz, ale skôr zo zvyku, či z vypočítavosti
pre vlastný prospech. Nevieme
sa vzdať ničoho a kráčame tak ako to vyhovuje iba nám.
Žijeme prízemne a egoisticky. Nikto nie je prorokom doma vo svojej
vlasti a nebol ním ani Štefánik. Nevieme doceniť, čo pre nás
urobil a čo nám zanechal. Keby sme chápali jeho mravný odkaz,
nebolo by v nás toľko marazmu, závisti a nenávisti. Roky
nie sme schopný ani len obnoviť jeho pomník v našom hlavnom
meste, v blízkosti ktorého nešťastne zahynul. V jeho
tragickej smrti hľadáme viac prvky vzájomnej nenávisti, zabúdame na
jeho odkaz lásky a vzájomnej jednoty. Ján Fuska Dr.
Milan Rastislav Štefánik – jedna z najvýznamnejších osobností
slovenského národa v novodobých dejinách, minister prvej Československej
republiky, o vznik ktorej sa podstatnou mierou zaslúžil. Pred
85. rokmi náhle odišiel len ako 39-ročný na prahu novej éry národnej
histórie, ktorú sám pripravoval, a ktorá jeho odkaz mohla naplniť
až o niekoľko desaťročí. Jeho životné krédo –
VERIŤ, MILOVAŤ, PRACOVAŤ – zostalo tak nielen jeho vyznaním,
ale pre nás aj naliehavou výzvou a trvalým mementom – ak chceme nájsť
dôstojné miesto v novom
spoločenstve európskych národov aj v tomto treťom tisícročí. Milan
Rastislav Štefánik, ako skutočný Európan, ale predovšetkým syn
svojho národa, najmä našej mladej generácii my mal byť a trvale
zostať tým najjasnejším vzorom. Nie cigarety, nie drogy, nie
alkohol, nie násilie či vandalské výčiny, nie primitívna
erotika, nie lajdáctvo, nie hrubosť a prisprosté hulákanie po
uliciach, nie... A tak by sme mohli vyratúvať ešte všeličo.
Lebo k tomu nie sú potrebné vysoké bankové kontá, či v rôznych
lákavých lotériách ľahko získané tisíce a hádam aj milióny,
ale práca na sebe, na dvíhaní svojej morálnej i vzdelanostnej úrovne,
na občianskej statočnosti a ľudskosti. Áno, ísť
do Európy, ale nie ako naparádení primitívi v nablýskaných limuzínach,
no s vygumovanými mozgami, či dokonca s podlými úmyslami. A tak
sa vráťme ku nášmu Milanovi Štefánikovi, chlapcovi z podbradlianskych
Košarísk, ktorí kedysi nielen vstúpil z neznámeho Slovenska do Európy,
ale s touto Európou aj svojim nemalým podielom v rokoch 1.
svetovej vojny zatriasol. Teda – nezabudnime! M. Gažík
Priezvisko Hurban sa v dejinách Slovenska objavuje viackrát. Predovšetkým sú to známi Jozef Miloslav Hurban a Svetozár Hurban Vajanský. Nami opisovaný V.L. Hurban je vnukom prvého a synom druhého Hurbana. Narodil sa 4. apríla 1883 v Turčianskom Svätom Martine, v uznávanej rodine Svetozára Hurbana Vajanského, výraznej autority Slovákov. Mal ešte štyroch súrodencov a z nich Viera, vydatá za Markoviča, bola známa spisovateľka. Ľudovú školu navštevoval v rodnom mestečku. Potom nasledovalo štúdium na lýceu v Bratislave (1893-1897), na reálnom gymnáziu v Hodoníne (1897-1902), ďalej na technike vo Viedni (1902-1906) a v Brne (1906-1907). Kariéru začal ako novinár vo Viedni, nasledovala Budapešť a Turčiansky Sv. Martin. Neskôr pôsobenie vo vojenskom ústave a ďalej tlmočnícky post u ruskej armády vo Varšave. Svoje slovanské a rusofilské presvedčenie dal najavo už pred rokom 1914. Bol ostro proti maďarskej šovinistickej oficiálnej politike. Za vojny sa stal horlivým prívržencom čs. politiky a zaradil sa tak k Vavrovi Šrobárovi, Antonovi Štefánkovi, Pavlovi Blahovi. Na Rusov ako aj na iné problémy tej doby sa díval inak ako jeho otec. Veľa poznal ako dobrovoľník v ruskej armáde a potom ako príslušník čs. légií. Priklonil sa jasne k T. G. Masarykovi, u ktorého postrehol nielen opodstatnenosť kritiky slovenskej konzervatívnej politiky, ale vôbec progresívnosť myslenia a činu. Stal sa Masarykov vojenský poradca v USA. Hurban sa zaslúžil o to, že čs. legionári počas anabázy cez Sibír, dostali pomoc od USA vo forme 23 lietadiel. Tieto štartovali a pristávali z ľadu vo Vladivostockej zátoke. Vznik Československej republiky otvoril aj pre neho obrovský priestor možností. Treba zdôrazniť, že v novom štáte nebolo veľa vzdelaných a najmä jazykovo pripravených Slovákov, Hurban bol skôr výnimkou. K prospechu mu bola aj dovtedajšia politická, literárna a prekladateľská činnosť. Mal už za sebou mnohé články, ale aj publikácie Výlet do poľských Tatier, Černovský proces, štúdiu o veľkom nórskom zástancovi Slovákov Björnstjerne Björnsonovi, prekladal z nemčiny a švédštiny. Keď nastúpil na púť kariérneho diplomata, v tejto profesii vydržal až do roku 1947. Najskôr to bolo miesto vojenského atašé na čs. ambasáde v USA, nasledoval post vyslanca v Káhire (1924-1930), vo Švédsku bol veľvyslancom v rokoch 1930-1936 (tiež pre Nórsko a Litvu), nakoniec v USA v rokoch 1937 až 1946. Za túto činnosť sa mu dostalo uznanie vo forme veľkokríža egyptského Radu Nílu a litovského Radu Gediminia. Veľmi si ale vážil priateľský vzťah prezidenta USA F. D. Roosevelta. Človek takýchto skúseností a zásad obstál aj v rokoch druhej svetovej vojny so cťou. V diplomatickej službe zotrvával verný ideám T. G. Masaryka i druhého prezidenta E. Beneša. Nedal sa obalamutiť nacionalizmom ľudákov. Najmä od leta 1938 ťažko znášal rozvratnú a agresívnu politiku niektorých slovenských politikov. Bohuš Beneš v knihe Věrni zůstaneme, ktorá vyšla v Chicagu v roku 1939, uvádza statočné konanie V. L. Hurbana v rámci zápasu Československa o právnu existenciu, najmä v krízových marcových dňoch roku 1939. Na výzvu nemeckého diplomata, aby Hurban odovzdal svoje čs. vyslanectvo Nemecku, tento odpovedal: „Rozhodne tak neurobím“. Ďalej zdôraznil: „Neprijímam žiadne rozkazy od vašej vlády“. Odmietol aj rozkaz ministra zahraničných vecí z Prahy, keď tento žiadal: „Podriaďte sa ! Dajte k dispozícii všetky spisy a plňte presne príkazy nemeckej diplomatickej misie“. Do Prahy V. L. Hurban poslal 17. marca 1939 depešu, kde uviedol, že kapituláciu prezidenta Háchu neuznáva, pretože je neústavná. Zdôraznil rázne: „Vyslanectvo Nemcom neodovzdám“. Takéto bolo kategoricky rázne a jednoznačné čs. vlastenectvo a antinacistický postoj V. L. Hurbana. Jeho americké pôsobenie v rokoch 1939-1945 malo množstvo konkrétnych zásahov v prospech demokratického čs. štátu. Pričinil sa o dokončenie čs. pavilónu na svetovej výstave v New Yorku. Spolu s E. Benešom a ďalšími čs. exulantmi sa zúčastnil na jeho otvorení. Hurban podporoval Jana Masaryka počas jeho prednáškového turné v roku 1939 v USA, potom ako prestal byť oficiálne čs. vyslanec vo V. Británii. Usilovne s ním spolupracoval, keď tento pôsobil ako minister zahraničných vecí čs. exilovej vlády v Londýne a viackrát bol v USA. J. Masaryk bol Američanmi prijímaný zvlášť úprimne a srdečne, a to s prihliadnutím na tradíciu vzťahov k otcovi T.G. Masarykovi a matke Charlote, ktorá bola Američanka. Čs. diplomatický úrad v USA teda ostal cez celú druhú svetovú vojnu k dispozícii čs. protinacistickému zahraničnému odboju. Hurban i napriek tomu, že bol Slovák, ostal verný čs. myšlienke, plnil príkazy prezidenta E. Beneša, čs. vlády a štátnej rady pôsobiacich v Londýne. Nepodľahol ani frakcionárstvu slovenských činiteľov v odboji. Patril k tým politikom, diplomatom a dôstojníkom ako boli J. Slávik, J. Papánek, gen. R. Viest, ktorí zachovávali jednotu konania línie od roku 1918. Mal nemalé problémy s niektorými slovenskými krajanskými spolkami, keď tieto sa nechali obalamutiť pojmom „samostatný Slovenský štát“, čo bola ilúzia, pretože prakticky vznikol a existoval len ako nutný satelit nacistického Nemecka. Presviedčal slovenských vysťahovalcov v USA, aby zostali verní čs. myšlienke, pretože terajší režim na Slovensku bude len dočasný, čo sa aj stalo. V. L. Hurban mal účasť aj na zabezpečení a dobrom vyznení cesty prezidenta E. Beneša do USA v máji 1943. Vtedy došlo k zvlášť významnej udalosti pre čs. odboj, keď 22. a 23. mája prijal prezident USA F.D. Roosevelt E. Beneša. Čs. prezident mal prejav v Kongrese a stretol sa tiež s ďalšími osobnosťami. V. L. Hurban sledoval vývoj doma a Slovenské národné povstanie privítal s nadšením. Po vojne pracoval ešte v USA a v rokoch 1946-1947 na Ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Februárový prevrat v roku 1948 ho prinútil odísť z politiky. Ťažko znášal, čo sa doma dialo. Chorého ho doopatrovala manželka Oľga, rodená Boorová. Zomrel pred 55. rokmi 26. 10. 1949 v Prahe a pochovaný je v Martine. O veľkosti jeho osobnosti svedčia udalosti životného deja, ale aj archívne fondy, literárne dielo (bibliografia). V Národnom archíve v Bratislave je jeho korešpondencia a v literárnom archíve Matice slovenskej zas literárna pozostalosť, veľa jej je v archíve Ministerstva zahraničných vecí ČSR v Prahe, ale aj v iných fondoch cudzej proviniencie. Žiada sa aj na tomto mieste upozorniť, že slovenská historiografia je veľa dlžná V. L. Hurbanovi a je prekvapujúce, že slovenskí publicisti a vydavateľstvá dávajú skôr prednosť ľudáckym predstaviteľom, ako demokratickým štátnikom a diplomatom, ako napríklad aj tomuto vzácnemu človeku. Pôsobenie V. L. Hurbana ako vyslanca čs. vlády v USA, ktorá bojovala s nacizmom a fašizmom, treba vnímať v kontexte zásadnej línie demokratického vývoja USA, ktoré spolu s Ruskom rozhodli o výsledku poslednej svetovej vojny. Ak sa má dnes slovenský štát o čo opierať z tradície a na aké osobnosti z minulosti nadväzovať, tak je to činnosť, práca a zameranie diplomata Vladimíra L. Hurbana. Bol vždy prospešnejší Slovákom ako tí, ktorí sa národom pri každej príležitosti len oháňali. Milan Gajdoš
10. výročie expedície Tahiti ´94 Myšlienka uskutočniť cestu do Polynézie vznikla v roku 1992 pri zostupe z Mont Blancu. V tom roku sa výprava Spoločnosti Milana R. Štefánika vybrala po jeho stopách na vrchol Európy a odhalila pamätnú dosku na budove astronomického observatória v Chamonix. Dovtedy Štefánikovi pod Mont Blancom nikto nevzdal poctu. Ani vlády zainteresovaných krajín (dokonca ani Francúzsko), ani medzinárodné diplomatické ustanovizne (napr. UNESCO), ani krajania žijúci v blízkych oblastiach. Nespravilo tak ani Československo, ktoré si to po roku 1989 mohlo dovoliť. Historický dlh v súvislosti s významným Štefánikovým pôsobením na Mont Blancu splatila až Spoločnosť Milana R. Štefánika. Výpravy, ktorú som viedol, zúčastnili sa J. Danek, D. Pusztay, S. Michálek, M. Greguš (autor pamätnej dosky), J. Husár, T. Vasilko, V. Launer a M. Antal. Keď sme zostupovali z Mont Blancu, získali sme sebavedomie a azda sme aj podľahli eufórii z výstupu. Vtedy ma napadlo, v súvislosti so Štefánikovým odkazom, upriamiť sa na Polynéziu. Cesta na Tahiti a na Vavau sa uskutočnila v jeseni roku 1994. Organizátorom výpravy bolo Združenie AntArktis pod duchovnou záštitou Spoločnosti Milana R. Štefánika. Z montblanského tímu sa výpravy zúčastnili F. Kele (vedúci), J. Husár, ďalej jeho syn Juraj a M. Musil. Hlavným cieľom výpravy bolo upevnenie pamätných dosák na vršku Faiere nad Papeete a na vršku nad Neiafu (ostrov Vavau). Vďaka diplomatickým aktivitám M. Musila bola naša misia do Papeete na Tahiti dobre pripravená. Miestne autority nám ponúkli výstavbu podstavca, na ktorý by sa dala pripevniť pamätná doska o pôsobení Štefánika v Papeete. Navrhli sme, aby podstavec vybudovaný z morských valúnov, mal tvar obelisku z Mohyly na Bradle. Slávnostné odhalenie pamätnej dosky sa uskutočnilo 28. októbra 1994 za účasti zástupcov prezidenta Francúzskej Polynézie Gatona Flossa, admirality, Vysokého komisára Francúzskej republiky a potomkov krajanov. Zišli sa tu manželky, deti a vnuci Klímovcov, Očenáškovcov, Prokopovcov... Do Kráľovstva Tonga na Vavau sme prišli do väčšieho neznáma. Vďaka dôkladnej teoretickej príprave J. Husára sme však rýchlo našli lokalitu, kde mal Štefánik v roku 1911 pozorovacie stanovište. Za dramatických okolností sme našli aj zbytky Štefánikovho betónového „statívu“. Práve ten sa stal podkladom na umiestnenie druhej pamätnej dosky. Naše pôsobenie na Vavau prebiehalo vďaka M. Musilovi pod dohľadom kráľovskej rodiny a na slávnostnom odhalení pamätnej dosky sa zúčastnil aj guvernér súostrovia Vavau a vicekráľ Kráľovstva Tongy jeho excelencia Tuiafitu. Za roky jestvovania pamätníkov v Neiafu a v Papeete sme zaznamenali niekoľko ohlasov. Najzaujímavejšia bola správa Ivana Gašparíka, rodáka z Marikovej. Jeho trvalým domovom sa stala vlastnoručne postavená jachta, na ktorej zavítal aj na Vavau. Spomína, že návšteva pamätníka – citujem z jeho listu: „ ... mňa ako rodeného Slováka veľmi dojala a opäť oživila zaspaný patriotizmus“. Pred nedávnom ma oslovil Igor Adamovič, ktorý „objavil“ pamätník na Faire a vynakladá úsilie, aby tento nezapadol po rokoch do zabudnutia. Ale o tom zrejme bude písať a hovoriť on sám. Podrobnosti o oboch expedíciách sú uvedené v publikácii autorov F. Kele – M. Musil, „Návraty do Polynézie“, podtitul – po Štefánikových stopách (vydavateľstvo Print – Servis 1996). Text dopĺňa bohatá, zväčša farebná fotodokumentácia. František Kele
(premiéra 5. 3. 2004) Milan Rastislav bol – nedá sa prehliadnuť – „malý“. Na fotkách so svojou milovanou radšej sedí. Napriek tomu, či práve preto mal veľké detské sny o svojich rodných Košariskách i košiaroch, že raz budeme takí samostatní, neutláčaní, schopní a dobrí, ako sme dnes. „Mám vlasť. Aká radosť, aká tesknota,“ napísal s vedomím ťaživej minulosti i v tušení neľahkej budúcnosti. Nebolo to vôbec tak dávno, keď naše encyklopédie uvádzali, že buržoázna historiografia vytvorila okolo postavy nepravdivú legendu vynikajúceho diplomata a jedného z tvorcov našej štátnosti. Radošinci si našťastie už dnes mohli dovoliť k legendárnej Štefánikovej fotke v uniforme francúzskeho legionára dokresliť nedokonalé telo i meniace sa krajinky na pozadie. V divadle niekedy stačí vyrobiť krídla zo stoličiek, k stolu pripevniť drevenú vrtuľu a môže sa lietať od Prahy cez Paríž až do Ameriky. I hviezdy, ktoré náš vedec s takou vášňou pozoroval, dostali trochu oblejšie tvary. U dramatika Stanislava Štepku človek neočakáva radikálnu interpretáciu dejín či hĺbkové rozkrytie charakterov, dočká sa však milo absurdných situácií a príjemných pesničiek, ktoré sú trochu k veci a trochu okolo nej. Z existujúcich verzií osudného pádu lietadla si Štepka vybral zmýlenie si talianskeho lietadla s maďarským. Politológovia si nezgustnú na analýze dejinných súvislostí, historici sa možno aj pousmejú, diváci si však svojho snivého Generála môžu vychutnať. Osvedčený sendvič: scénka, pesnička, scénka – pripravený režisérom Ondrejom Spišákom, je totiž dostatočne šťavnatý a drží si kompaktný divadelný tvar. Kostýmy Petra Čaneckého sú vzácne čisté, známe maľovačky Fera Liptáka navodzujú hravú atmosféru. Farebná hudba Jána Melkoviča dodáva predstaveniu dostatočne rozlíšené atmosféry i rytmus (pri písaní týchto riadkov so smútkom dodávam, že umelec krátko po premiére zomrel). Kamil Mikulčík viedol Štefánika skôr v romantickej rovine, v kontraste s ním mohol teda Stanislav Štepka vyťažiť maximum komiky v úlohách prísneho otca Pavla Štefánika, Masaryka či misionára na Tahiti. Hlavným hrdinom dielka je však – ako to u Štepku býva – Slovák, zvláštny druh človeka, ktorému je škoda portské rozlievať. Vynikajúce exempláre Slovákov a Neslovákov vytvoril rodený komik Csongor Kassai. Celkom nádejne sa v úlohe Štefánikovej priateľky Giuliany Benzoniovej predstavila Lívia Sabolová, ktorá alternovala skúsenejšiu Soňu Norisovú. „Motor hučí. Treba ísť. Ísť, ustavične ísť.“ Napísal v liste Giuliane pred svojím posledným letom. Keby si náš hrdina doprial trochu lenivosti a veril kruhom, ktoré sa mu robili pred očami – nemusela sa jeho cesta skončiť pri Vajnoroch. Generál z Radošinského naivného divadla však svoju púť v Bratislave istotne neskončí. Zuzana Uličianska
Charakterizoval ho situačný humor Bratislavčania majú možnosť vidieť v Radošinskom naivnom divadle hru Stanislava Štepku Generál. Podľa samotného autora je to hra, ktorá ukazuje M. R. Štefánika ako človeka žartovného, ľudského a nie zidealizovaného hrdinu. Mnohé dokumenty i svedectvá pamätníkov hovoria, že Štefánikovi nebol vtipný pohľad na svet, na seba, na svoje problémy vôbec cudzí. V rozhlase jeho synovec Pavel Štefánik spomínal tradovanú historku z rodinnej poľovačky, na ktorej prázdninujúcemu Milanovi dali na starosť fľašu kopaničiarskej slivovice. Tomu sa ju ku škode všetkým podarilo rozbiť. Dokázal sa však vynájsť, keď spoločníkom zahlásil, že on prvý už niečo zabil. Pohotovo využil fakt, že v domácom nárečí má slovo zabiť aj význam rozbiť. V Archíve literatúry a umenia Matice slovenskej (ALU MS) v Martine možno nájsť viacero písomností, ktoré dokumentujú mladého Milana Štefánika ako vtipného a veselého človeka. V nedostatku, ktorý ako študent a mladý vedec prežíval, nič iné mu ani neostávalo. Večným problémom chudobného študenta a vedca Štefánika bol prázdny vačok, ale aj túto skutočnosť bral s nadhľadom. Zachraňoval ho aj otec, ktorý vždy na konci veľkých prázdnin chytil pero a napísal listy o niečo bohatším známym s prosbou o požičanie peňazí na štúdium synov. I keď Milan nemal peniaze, v liste českému profesorovi r. 1904 zhovievavo sám k sebe píše: „Trochu ma znepokojuje, že nemám ešte groše.“ Z tohto hľadiska je však najzaujímavejší list, ktorý napísal Milan z Paríža Jánovi Bottovi, študentovi chémie v Prahe (ide o neskoršieho básnika Ivana Krasku). List sa nachádza v spomínanom ALU MS. Citujem z neho: „Vo vačku mám už len pár frankov a tu mi nikto nezverí (rozumej nedá na dlh) ani žemľu. Nuž nechcete li, bych nejedl, nepil a třetího dne pošel (podčiarkol MRŠ), musíte mi pomôcť... Od nejakej doby už jem len raz do dňa, chudnem a hromujem na takýto poriadok sveta. No cítim sa spokojným, vedel som, že mi nebude na ružiach ustlané. Sem chlapci, obratom pošty tie peniaze, lebo mám mizerný pocit v žalúdku.“ A teraz to najkrajšie: „Zdeľte mi, koho ste orabovali (podčiarkol M.M.). O dva týždne ich vrátim, že sa na to môžete spoľahnúť, snáď ani nemusím dokladať.“ Pravdou asi bude to, že o dva týždne možno pýtal nové peniaze na splatenie dlhov. Podčiarknutá myšlienka „koho ste orabovali“ je naozaj krásna a hovorí výrečne o vtipnosti a duchaplnosti mladého Štefánika. Dakedy však veci berie i vážnejšie, lebo v liste profesorovi Maliakovi (tiež je v ALU) píše: „Škoda, preškoda, že som sa nenarodil bohatším. Peniaze sú veľkým pokladom, keď vieme s nimi manipulovať. No vďačný som osudu, že mi dal aspoň dobrých priateľov, ktorí mi pomohli v najkritickejších chvíľach môjho života.“ Vidíme teda, že nášho velikána kvárili úplne bežné ľudské problémy. Vedel ich však prekonávať s vtipom, nadhľadom a vytrvalosťou. V tomto by mal byť vzorom i pre nás. Ešte pre dnešných mladých ľudí, žiakov a študentov bude vhodné z Milanovej vtipnosti odcitovať z pohľadnice (za sprostredkovanie všetkých týchto dokumentov ďakujem svojmu synovi Martinovi), ktorú napísal Ivanovi Kraskovi zo Štrasburgu v r. 1904. Je na nej fotografia pomníka so sochou Guttenberga, vynálezcu kníhtlače. Štefánik na ňu napísal: „Tento pán to zapríčinil, že je na svete toľko zbytočných kníh, z ktorých musíme drieť!“ To akoby mladý Štefánik hovoril z duše dnešných študentov. Aj on mal svoje problémy, statočne ich prekonával a aj preto by si ho mala mládež vážiť a vidieť v ňom svoj vzor. Martin Michálek
Dosah dezinterpretácie politických, národných a iných zásluh z čias prvého odboja, existencie ČSR, ako i druhého, protifašistického odboja zastihol aj dr. IVANA MARKOVIČA. S jeho menom sa verejnosť po r. 1948 zriedka stretávala a keď, tak v dezinterpretácii. Ani vo fundovaných publikáciách o odboji a Povstaní ich autori nepokladali za vhodné o ňom písať. Hoci sa Povstania nezúčastnil a v odboji pôsobil len krátko, patrí sa práve pri 60. výročí Markovičovej smrti v koncentračnom tábore pripomenúť jeho život, dielo a aspoň čiastočne oživiť záujem o tohoto statočného antifašistu. Narodil sa 3. 6. 1888 na Myjave ako jedno z troch detí Júliusa Markoviča a Ľudmily Markovičovej – Boorovej. Otec pochádzal z Hrachova, malej gemerskej dedinky, z národno uvedomelej rodiny. Pôsobil ako lekár na Myjave a v Novom Meste n/Váhom, pričom sa výrazne angažoval v slovenskom politickom a kultúrnom dianí. Aj matka sa zapísala do slovenského snaženia tých čias, a tak Ivan veľa získal už v domácom prostredí, ako i na štúdiách v Českom Těšíne, Rimavskej Sobote, Bratislave. Národne a panslavisticky sa angažoval už ako gymnazista, v dôsledku čoho ho vyhodili zo štúdií. Našlo sa však riešenie, štúdium práva predsa len ukončil a v r. 1911 získal titul JUDr. Už na univerzite patril k vedúcim osobnostiam mladej slovenskej generácie. Zaradil sa medzi kritikov martinských konzervativistov. Ako hlasista a prúdista (podľa progresívnych časopisov Hlas a Prúdy) zaujímal stanovisko k novým otázkam slovenskej spoločnosti. Bol česko-slovenskej orientácie, blízki mu boli V. Šrobár a M. R. Štefánik. V r. 1913 sa zúčastnil na slovanskom zjazde v Sofii. Svetová vojna, ktorá zasiahla aj do Markovičovho života, otvorila mu nový priestor. Už v r. 1914 sa dostal do zajatia v Rusku, a tam ako čs. legionár rozvinul svoje schopnosti. Nachádzame ho medzi členmi čs. zahraničného odboja po boku Slovákov ako boli J. Jesenský, J. Gregor – Tajovský, J. Országh a ďalší. Zahraničná akcia, na čele ktorej boli T. G. Masaryk, E. Beneš a M. R. Štefánik, kládla dôraz na vojenskú stránku a v nej I. Markovič veľa vykonal. V r. 1915 bol členom Čs. družiny v Rusku, pracoval aj ako redaktor časopisu Čechoslovák, v Moskve, Petrohrade, Kyjeve a inde pôsobil ako organizátor. Od mája 1917 bol tajomníkom odbočky Čs. národnej rady v Rusku. Boľševická revolúcia veľmi skomplikovala život a cestu čs. legionárov. Ešte horšie to bolo po rusko-nemeckom prímerí. I. Markovič vyjednával s ruskými politikmi a vysokými vojenskými veliteľmi s cieľom uľahčiť prechod čs. légie do vlasti. Od leta 1918 pôsobil v Paríži, kde zastával post tajomníka Čs. národnej rady (NRČS). Na jeseň toho istého roku sa stal šéfredaktorom odbojového časopisu La Nation Tcheque a tiež Čs. samostatnosť. Zúčastnil sa na dôležitých rokovaniach v októbri 1918 v Ženeve s predstaviteľmi odboja v Česku a na Morave. Po návrate do vlasti začal I. Markovič pôsobiť v politike i v štátnej službe. Priklonil sa k Čs. soc.–dem. strane. Spolu s I. Dérerom patril k jej najvýznamnejším predstaviteľom. Keď v r. 1918 vzniklo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, pracoval tam ako referent pre veci politicko-právne. V r. 1920 krátko bol ministrom národnej obrany. Potom v rokoch 1922-1925 bol menovaný do funkcie ministra pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, zároveň v rokoch 1924-1925 aj ako správca Ministerstva školstva a národnej osvety. V rokoch 1919–1925, a potom 1929-1938 bol poslancom parlamentu. V tomto najvyššom zákonodarnom orgáne bol v rokoch 1935-1938 aj prvým podpredsedom poslaneckej snemovne. V Čs. obci legionárskej bol viac rokov podpredsedom a vo Zväze čs. dôstojníkov predsedom. Realizoval sa aj ako prednášateľ a publicista. V r. 1923 mu v Prahe vyšla brožúra „Slováci v zahraničnom odboji“ a v r. 1924 v Bratislave dielo „Slováci pred prevratom“. V reprezentačnej knihe „Zlatá kniha Slovenska 1918-1928“ (vyšla pri príležitosti 10. výročia vzniku ČSR) mal publikovaný článok „Slovenská otázka v zahraničí“. V týchto aj v iných prácach a prednáškach načrtol kontinuitu česko-slovenského vývoja od 18. storočia. Načrtol aj rozdielnosti medzi Slovenskom, Českom a Moravou. Vyjadruje súhlas s americkým Slovákom Gettingenom, že Slováci sa v politike len začali pohybovať, priúčať a že by sa bez Čechov prevrat na Slovensku nebol uskutočnil. Aj dnes, keď podrobnejšie preskúmame dejiny tohto obdobia, musíme I. Markovičovi dať za pravdu. V tomto smere by mal byť u nás 28. október 1918 pamätným i v tradičnom prejave a reálnom vyznení. Legionár, politik, štátnik a publicista I. Markovič, pretože miloval ČSR a Slovensko, nemohol súhlasiť s politikou Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, fašizmom a nacizmom i všetkým, čo tento štát oslabovalo. Slovenskú autonómiu v podaní ľudákov a nimi riadený režim na Slovensku od marca 1939 odmietol ako prívesok nacistického Nemecka, ako zradu na dejinách a nešťastie pre Slovákov. V tom sa opäť nemýlil. Zostal pôsobiť v Prahe po 14.-15. marci 1939 v predstave, že tu bude Slovensku najužitočnejší. V odboji ho nacistické bezpečnostné orgány sledovali a bolo len otázkou času, kedy proti nemu zasiahnu. Stalo sa – v septembri 1939 I. Markoviča zaistili. Najskôr ho väznili na Pankráci, potom nasledovali koncentračné tábory Dachau a Buchenwald. Bola len veľmi malá nádej, že v tamojších strašných podmienkach prežije. Ako dátum jeho smrti sa uvádza 16. február 1944. Nedožil sa teda 56 rokov, z ktorých štyri a pol strávil v koncentračnom tábore. Po vojne prišli správy o jeho smrti, niektoré noviny (Pravda, Hlas oslobodených) priniesli nekrológy. Zaspomínali si aj jeho priatelia. Dr. Janko Jesenský napísal báseň „Za mŕtvym priateľom“ a dr. Ivan Dérer v článku „Legionár Ivan Markovič“ zaraďuje ho medzi osobnosti prvého a druhého čs. odboja. Zároveň naznačuje, čo I. Markovič znamená pre čs. politiku i po r. 1945. Zaraďuje ho k T. G. Masarykovi, M. R. Štefánikovi, R. Viestovi, J. Golianovi a ďalším. Konštatuje, že boj slovenských povstalcov bol pokračovaním boja legionárov, že Viest, Golian i Markovič zomreli za tú istú vec. Markovičov obetavý boj však po r. 1948 nebol primerane uznávaný, ba v mnohom bol dehonestovaný, znevažovaný. Aj po r. 1989 sa medzi inými osobnosťami prvého a druhého odboja na neho zabudlo. Je trápne, že časť slovenskej verejnosti a publicistiky uprednostňovala (a dosiaľ uprednostňuje) prívržencov nacistov, ktorí I. Markoviča zavraždili. Domnievame sa, že v I. Markovičovi má Slovensko v kontexte významných zmien na prahu 21. storočia vzor právnika, politika, štátnika a demokrata. Ako nositeľ viacerých čs. a zahraničných vyznamenaní a medailí, o. i. aj Čs. vojnového kríža 1919 a francúzskeho Radu čestnej légie, ostal verný princípom pravých ľudských hodnôt v celom svojom životnom oblúku, ohraničenom Myjavou a Buchenwaldom, rokmi 1888 – 1944. Milan
Gajdoš
|
Balneologické
múzeum v Piešťanoch má stálu expozíciu venovanú osobnosti a dielu
generála M. R. Štefánika. Prvá expozícia s touto tematikou bola v múzeu
sprístupnená už v roku 1933 pod názvom „Kúpele Piešťany
pamiatke bohatiera generála M. R. Štefánika“. Túto expozíciu v roku
1938 navštívila aj markíza Benzoni v sprievode Alice Masarykovej.
Zakladateľ múzea a predseda Piešťanskej muzeálnej spoločnosti
Imrich Winter sa snažil prezentovať nielen múzeum, ale aj túto expozíciu
v rôznych domácich i zahraničných periodikách a v roku
1938 o nej dokonca vysielali aj rozhlasovú reláciu.