|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
Oslavované
i zatracované (60. výročie SNP) Láska sa
nedá zakázať (Pôvodne
mali Štefánika pochovať v jeho rodnej obci v Košariskách
vedľa otca, ktorý zomrel ešte roku 1913. Jeho priateľ z detstva,
architekt Dušan Jurkovič, však zmýšľal inak. Navrhol ho
pochovať na neďaleký kopec Bradlo, kde Štefánik v mladých
rokoch veľmi rád chodieval a opájal sa pohľadom na malebné
okolie. Podarilo sa mu svojím návrhom presvedčiť i jeho najbližších,
ako aj najvyššie kompetentné miesta...) Slávnosť
v Košariskách (21.7.2004, pri príležitosti 124. výročia
narodenia M. R. Štefánika, za tónov vojenskej hudby a pred nastúpenou
vojenskou jednotkou, odovzdali zástupcovia armády Múzeu M. R. Štefánika
Preukaz vojnového veterána č. 1 generálovi doktorovi M. R. Štefánikovi
in memoriam...) Odhalili
spoločný pamätník (V predvečer
osláv 86. Výročia vzniku samostatného československého štátu
odhalil primátor Košíc Zdenko Trebuľa súsošie s podobizňami
T. G. Masaryka a M. R. Štefánika...) Pamätná
tabuľa MRŠ (odhalenie pamätnej tabule v Ríme) V monografii
„E. Beneš“ aj o Štefánikovi Československo dohasíná (...srozumitelný jazyk a společné vzpomínky začínají
být tím posledním, co nám z bývalého společného československého
státu zbývá. Význam Československa pre dnešok (1918-2004) (Sú míľniky, ktoré sú pre konkrétne spoločenstvo určujúce na mnohé desaťročia dopredu. Takýmto míľnikom je i vznik Československej republiky a jej prvých dvadsať rokov existencie...) Episoda ze života M. R. Štefánika v Praze
M. R. Štefánik a stredné
Slovensko Smrť
hrdinu (Heliodor Píka
patril medzi prvé obete komunistickej justície v Československu...) Spojenecká invaze v Normandii (Česká a slovenská veřejnost by si měla při 60. výročí zahájení operace OVERLORD uvědomit, že se jí zúčastnili i naši letci a vojáci – na co můžeme být právem hrdi...) Slováci vo Varšavskom povstaní Slávne
i menej slávne augusto K obecným a trvalým hodnotám odkazu SNP Javorina prijala rodáka (Pri Pamätníku česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti na Javorine – 25.7. 2004 – pamiatke nášho lubinského rodáka sa poklonili nielen desiatky Lubinanov, ale aj diplomatický a vojenský predstavitelia štyroch štátov, v ktorých G. Galko žil, vstúpil do čs. armády, bojoval či neskoršie úspešne pracoval...) Stretnutie po 60-tich rokoch (V septembri
minulého roku sa dostala čitateľom do rúk zaujímavá publikácia
Bohuslava Ferianca – MOSQUITO na Piešťanmi. Bola to nadmieru zaujímavá cesta (rozhovor s P. Uhlíkom o zájazde členov SMRŠ do Paríža) Z blízkej a ďalekej
Ukrajiny Poznávanie Ukrajiny Zážitky, na ktoré
nezabudneme Piaty ročník Veľkej
ceny Bradla 20. výročie nášho prvého
výstupu na Sagarmathu (8 848 m) (F. Kele o výstupe na najvyššiu
horu sveta) Dve
nové knihy a Štefánik Slávnosť k výročiu (spomienková slávnosť k 86. výročiu vzniku ČSR v Martine a uvedenie novej knihy) V EÚ sa oplatí vedieť po slovensky O dejinách nanečisto Poslal im Slovenský spevník Naše a cudzie
psie hlavy
Oslavované i zatracované (60. výročie SNP) Pri jubileách Slovenského národného povstania historikovi (a nie iba jemu!) vždy hrozí nebezpečenstvo opakovania známych vecí a skĺznutie do fráz, tak dôverne známych z početných oslavných kampaní, ktoré sa pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti opakujú a neraz prinášajú úplne opačný efekt, než od nich očakávajú ich organizátori či realizátori. Je pochopiteľné, že občania sú niekedy už priam alergickí na pravidelne sa opakujúce mentorské výklady a „poučenia z dejín“, ktoré sa na nich z každej strany hlučne a dotieravo hrnú pri jubilejných oslavách. Skepsou
poučený historik, ktorý trochu pozná nielen samotné fakty o
Slovenskom národnom povstaní, ale aj pohnuté peripetie jeho dejinného výkladu,
vždy s nedôverou a obavami sleduje, koľko nových samozvaných odborníkov,
najmä spomedzi publicistov a politikov, neraz i šarlatánov, bude znova
chcieť verejnosti so svätým zanietením zvestovať „konečné
pravdy“ o našich dejinách a odstraňovať z nich „biele
miesta“. K tomu sa spravidla pridružuje sebavedomé obchádzanie základných
faktov o danej udalosti a pohŕdavé ignorovanie výsledkov, ktoré k téme
priniesla domáca i zahraničná historická spisba. Okrem toho sa za ostatné pol druha desaťročie protifašistický odboj na Slovensku a Povstanie zvlášť stali objektom nevyberaných útokov tých síl, respektíve ich dedičov a apologétov, ktoré boli na jeseň 1944 politicky i morálne porazené. To sa neodpúšťa. Bolo treba preto nájsť vysvetlenie a ospravedlnenie vlastného zlyhania, porážky. Z týchto pozícií sa Povstanie hodnotí ako „neuveriteľné sprisahanie“ proti vlastnému štátu a národu, ako „čierne dni“ moderných slovenských dejín, ako „špinavá bratovražedná vojna“. Vyvolali ho vraj cudzie sily: sovieti, boľševici (židia sa zatiaľ z taktických príčin vynechávajú), Česi, čechoslováci a hŕstka domácich zradcov – najmä v slovenských ozbrojených silách. Pritom je prinajmenšom zvrátené obviňovať hlavnú ozbrojenú silu Povstania – slovenskú armádu, ktorá sa postavila na odpor proti okupačným nemeckým jednotkám – zo zrady a za hrdinov pasovať tých slovenských politikov, ktorí v záujme udržania svojich pozícií vpád cudzích vojsk zdôvodňovali, ospravedlňovali, vítali a nakoniec s nimi kolaborovali. Takisto je nezmyselné tvrdenie, že Slovenské národné povstanie bolo priamou cestou k pofebruárovej boľševizácii Slovenska, respektíve Československej republiky. Je príznačné, že všetky tieto argumenty sa až nápadne zhodujú s propagandistickou terminológiou jednak vládnucej politickej elity vojnového slovenského štátu v rokoch 1944 až 1945, jednak komunistickej štátostrany, ktorá pre seba uzurpovala historický výklad protifašistického odboja a celých moderných dejín. Triezvemu poznávaniu Povstania však škodí aj vytváranie stereotypov, jeho idealizácia či dodatočná umelá heroizácia. Ono to vôbec nepotrebuje. Slovenské národné povstanie malo svoje svetlé i temné stránky, svoje vzopnutia i pády, svoje úspechy i omyly, nedorozumenia. Pripravovali a uskutočňovali ho ľudia s rozdielnymi cieľmi a koncepciami. Ak však položíme jeho výsledky – so všetkými kladmi a nedostatkami – na pomyselnú váhu dejín, jednoznačne prevážia jeho morálne, politické a čiastočne i vojenské prínosy. Pravdaže, druhá svetová vojna by sa bola skončila s rovnakým výsledkom aj bez Povstania na Slovensku. Aj ono však malo svoj vojenský význam, keď v tyle z východu ustupujúcich nemeckých jednotiek na dva mesiace vytvorilo súvislý front, ktorý rešpektovali aj politické a vojenské miesta všetkých troch mocností protihitlerovskej koalície, keď na bojujúce Slovensko poslali svoje oficiálne vojenské misie a poskytli mu pomoc. Slovenské národné povstanie bolo však nielen vojenskou, ale aj politickou súčasťou celoeurópskeho zápasu s fašistickými silami. Na ideovej základni porážky týchto síl sa vyvíja už takmer šesťdesiat rokov Európa – aj vo svojej zjednocujúcej sa podobe. Povstanie bolo predovšetkým zápasom s fašistickou totalitou, nech už mala podobu nacistickej supremácie, respektíve priamej okupácie alebo domáceho totalitného režimu. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že jedna jeho významná zložka – komunisti – sa o štyri roky neskôr zmocnili vlády, nastolili nový totalitný režim a pre seba celkom vyvlastnili dejiny i odkaz Povstania. Navyše, nová totalita vlastne poprela a na štyridsať rokov eliminovala dva základné ideové piliere Povstania: nastolenie demokratického systému a spravodlivé riešenie štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej Československej republike. Myslím, že práve táto tragická skutočnosť vytvorila priaznivé podmienky na tvorenie najrôznejších deformačných mýtov a antimýtov, na cyklické „prehodnocovanie“ dejín Povstania. Práve štátoprávny a nacionálny program Slovenského národného povstania vyvoláva aj v súčasnosti isté rozpaky, nedorozumenia, ale najmä nenávistné útoky a obvinenia voči vyvrcholeniu tunajšieho protifašistického odboja, ktorý vraj spôsobil zánik vtedajšieho slovenského štátu. Podobné argumenty však nemajú oporu v relevantných historických faktoch. Satelitný slovenský štát by bol určite zanikol aj bez odboja a Povstania. Jeho osud bol totiž určený už okolnosťami, v ktorých v roku 1939 vznikal, a najmä podmienkami, v akých sa vyvíjal. Reprezentanti totalitného režimu svojou vnútornou i zahraničnou politikou, svojou kolaboráciou, ale aj nerozhodnosťou a najmä neschopnosťou odpútať sa od tretej ríše sa už pred vypuknutím Povstania pričinili o zánik štátu, čo však nevedeli a dodnes to nechcú pochopiť ani ich apologéti. Protifašistickému odboju na Slovensku nešlo o likvidáciu myšlienky slovenskej štátnosti, ale o jej racionálne demokratické obrodenie na rovnoprávnych princípoch, v podmienkach s nádejami očakávanej obnovujúcej sa Československej republiky. Tento cieľ sa, žiaľ, nepodarilo po vojne uskutočniť, ale z toho nemožno viniť politický program Povstania. Práve naopak, šlo o jeho nenaplnenie. Slovenské národné povstanie stojí v našich, ale aj v európskych dejinách protifašistického odporu ako dôležitý, neprehliadnuteľný fakt. Jeho význam nemôžu spochybniť ohováračské a očierňujúce hodnotenia, takisto ako jeho úlohu nezväčší glorifikácia, mytologizácia či svojvoľné privlastňovanie si jeho zásluh, tradícií a odkazu. Povstanie znesie o sebe akúkoľvek pravdu bez toho, aby sa spochybnil jeho veľký historický i morálny význam. Povedané slovami Alexandra Matušku: „O Povstaní by sme mali hovoriť primerane – nie slová okrášľujúce, ani očierňujúce, nie slová velikášske, ani prikrčené. Mali by sme o ňom hovoriť hlasno, triezvo, jednako naplnení aj pohnutím a rozochvením.“ Ivan Kamenec
Láska sa nedá zakázať O životný osud Milana Rastislava Štefánika sa zaujímam, odkedy som v jeho rodnom kraji na Brezovej pod Bradlom pôsobil ako učiteľ (1949-1953), mal som možnosť vtedy sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sa s ním osobne poznali a zúčastnili sa i jeho pohrebu. V tých rokoch, keď som tam začal učiť, sa konali posledné a už dosť obmedzené štefánikovské spomienkové oslavy. Výnimku tvorili potom iba roky 1968 a 69, vďaka Dubčekovi... Materiál na spracovanie tohoto článku som čerpal najmä z miestnych zdrojov. Som totiž členom Spoločnosti M. R. Štefánika so sídlom v Brezovej pod Bradlom a odtiaľ dostávam bohatý historický materiál, ale i časopis Bradlo. Ako je známe, 4. mája 1919 dotĺklo srdce astronóma, vojenského letca, diplomata a spolutvorcu prvého československého štátu, Milana Rastislava Štefánika. Zahynul, keď sa vracal po ukončení svetovej vojny z Talianska do vlasti. Dvojplošné talianske lietadlo Caproni, ktorým cestoval, sa tesne pred pristátím neďaleko Ivánky pri Dunaji zrútilo. S ním vyhasli aj životy troch talianskych spoluletcov. Štefánika po tejto strašnej katastrofe našli ležať asi dvanásť krokov od lietadla, dvoch pilotov tesne pri a tretí zhorel v lietadle. Pôvodne mali Štefánika pochovať v jeho rodnej obci v Košariskách vedľa otca, ktorý zomrel ešte roku 1913. Jeho priateľ z detstva, architekt Dušan Jurkovič, však zmýšľal inak. Navrhol ho pochovať na neďaleký kopec Bradlo, kde Štefánik v mladých rokoch veľmi rád chodieval a opájal sa pohľadom na malebné okolie. Podarilo sa mu svojím návrhom presvedčiť i jeho najbližších, ako aj najvyššie kompetentné miesta. Prvá rozlúčka so zosnulými sa uskutočnila 10. mája na dvore posádkovej nemocnice v Bratislava. Tu sa s ním rozlúčili, okrem početnej verejnosti, aj zástupcovia Talianskeho kráľovstva, Francúzska a Anglicka, ako aj vysokí československé štátni činitelia. Po tomto akte ich rakvy naložili do smútočného vlaku a zaviezli na Brezovú (dnes Brezová pod Bradlom). Tu ich čakal mohutný zástup Štefánikových rodákov. Keď počas vykladania rakiev z vlaku brezovský spevokol zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí, nezostalo ani jedno oko suché... Veď čoskoro sa ho chystali jeho rodní privítať na tomto mieste ako národného hrdinu, ale živého. Rozlúčkové pobožnosti sa konali najprv v brezovských chrámoch, evanjelickom a rímskokatolíckom (v rímskokatolíckom s talianskymi pilotmi), a potom v evanjelickom kostole na Košariskách, kde Štefánikov otec pôsobil dlhé roky ako kazateľ. Tu sa s ním prišiel rozlúčiť vtedy už 70-ročný slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. A v evanjelickom kostole na Brezovej mu syn Andreja Sládkoviča Martin Braxatoris-Sládkovičov predniesol vlastnú báseň Na Bradle zádumčivom... Potom sa pohol mohutný pohrebný sprievod strmým svahom peši na Bradlo, kde sa konala posledná rozlúčka so zosnulými. Ich rakvy naložené na lafety ťahali hore tri páry čiernych koní. Pochovali ich do spoločného hrobu, ale iba dočasného. Dnes tu stojí omnoho dôstojnejší stánok ich večného odpočinku – Mohyla Milana Rastislava Štefánika, postavená r. 1928. Veľkolepé to dielo národného umelca architekta Dušana Jurkoviča. Mohutnosťou, umeleckým stvárnením, nenásilne vkomponovaná do okolitej prírody, patrí k najkrajším pamätníkom tohto druhu v celej Európe. Štefánikova mohyla na Bradle sa čoskoro stala pútnickým miestom roduverných Slovákov a Čechov, ale aj mnohých jeho uctievateľov spoza hraníc. Začiatkom mája sa tu po dlhé roky konali mohutné celonárodné spomienkové oslavy, až kým ich vtedajší mocipáni nezakázali. Po celé roky sa nesmelo o ňom vyučovať v školách, búrali jeho sochy, premenúvali ulice, dokonca i najvyhľadávanejší minerálny prameň na Sliači, zvaný Štefánik, premenovali na Partizán. Dnes tomuto veľkému synovi nášho národa opäť venujeme zaslúženú pozornosť. Veď láska sa nedá zakázať. Národ si Štefánika vysoko váži a má ho rád. Štefan Hudák
Slávnosť v Košariskách Dopoludnia 21.7.2004, pri príležitosti 124. výročia narodenia M. R. Štefánika, za tónov vojenskej hudby a pred nastúpenou vojenskou jednotkou, odovzdali zástupcovia armády Múzeu M. R. Štefánika Preukaz vojnového veterána č. 1 generálovi doktorovi M. R. Štefánikovi in memoriam, ktorý podpísal minister obrany SR Juraj Liška. Prítomní boli i francúzsky veľvyslanec v SR Jacques Faure, predseda Branno-bezpečnostného výboru NR SR Róbert Kaliňák, generálny riaditeľ SNM Peter Maráky a ďalší hostia. Spoločnosť MRŠ, Spolok rodákov MRŠ a Nadácia MRŠ pri tejto príležitosti otvorili „Rok M. R. Štefánika“, v ktorom zintenzívnia svoje aktivity k nasledujúcemu 125. výročiu generálovho narodenia. Ešte do konca tohoto roka chce SMRŠ vyhlásiť verejnú literárnu súťaž so štefánikovskou tematikou a výsledky vyhlásiť 21. 7. 2005 na Košariskách. Jej pravidlá sa budú orientovať na pôvodné literárne diela v žánroch: próza (novela, poviedka, román), literárna a historická esej, literárny scenár (dokumentárny a hraný film), divadelná hra (rozhlasová i televízna). Súťaž bude verejná, neanonymná a môžu sa jej zúčastniť autori s pôvodnými, doteraz nepublikovanými rukopismi v slovenskom jazyku. Všetky podmienky budú dostupné v tlači i na internete. Pri tejto príležitosti sa konala slávnostná schôdza Výboru SMRŠ v penzióne U Juhása, na ktorej predseda Ing. Ján Tatara, okrem jeho členov, privítal aj predsedníčku Spolku rodákov MRŠ Dr. Oľgu Plačkovú, vysokoškolských pedagógov z Brna Dr. Bohumíra Blížkovského a Dr. Stanislavu Kučerovú. Košariská pri tejto príležitosti navštívili aj členovia Klubu priateľov TGM a MRŠ z Martina, na čele s predsedom Dr. Braňom Gerykom, ktorí sa vracali z Bradla. Ján Iždinský
Nehasnoucí tradice Dne 21. 7. 2004, ve výroční den Štefánikova narození, odevzdali v Muzeu M. R. Štefánika v Košariskách generálovi Dr. Milanovi Rastislavovi Štefánikovi in memoriam, Průkaz vojenského veterána č. 1. Před muzeem nástup čestné roty, kladení věnců (i od francouzského velvyslanectví), projev, hymna. Spolek rodáků MRŠ, Společnost MRŠ a Nadace MRŠ vyhlásili při této příležitosti literární soutěž pro školní mládež – Rok Milana Rastislava Štefánika. Spolek i Společnost vydávají velmi kvalitní občasník a iniciují aktivity významné i v česko-slovenském kontextu. Muzeum M. R. Štefánika v Košariskách připomíná slavného rodáka, vědce, politika a diplomata pečlivě uspořádanou sbírkou dokladů o jeho životě a díle. Sbírka je umístněna v prostorách bývalé evangelické fary, Štefánikově rodném domě. Stojí u kostela v sousedství nádherných staletých lip a poblíž pomníčku padlých z 1. světové války. Monumentální pomník, Štefánikova mohyla, se tyčí na nedalekém vrchu na Bradle. Mohyla byla postavena r. 1927-28 podle projektu národního umělce Dušana S. Jurkoviče. On sám, Štefánikův blízký krajan, starší vrstevník a národovec, o svém díle řekl: „Myšlenka vznikla v prvé chvíli velké bolesti nad tragickým osudem, ve chvíli, kdy ho, už jen mrtvého, objala osvobozená zem. Spojením rozměrných hmot spišského travertinu, drsně opracovaných tupým hranolem ocele, převážně bílé barvy, ostře zařezaných do prosté a jinak nedotčené přírody a místa, ať v namodralém oparu ranních mlh, ať na azurové klenbě dalekého horizontu rozjásaného sluncem, pokusil jsem se vytvořit dílo hodné legendárního života Štefánikova, plného souzvuku, hrdinství, harmonie a krásy.“ Mohyla na Bradle, odkud je čarokrásný výhled, představuje ojedinělou památku evropského formátu. Ztělesňuje symbol lásky a vděčnosti Slováků i Čechů k jednomu ze zakladatelů jejich společného státu Česko-Slovenska. Nádherné dílo je se svou tumbou s významnými nápisy a čtyřmi mohutnými obelisky na všech čtyřech světových stranách nejen projevem vděku a uznání hrdinovi, ale i apoteózou myšlenek, pro které žil a zápasil s výzvou příštím generacím, aby nepřestávali střežit tradice svých otců a dědů. Štefánikova mohyla na Bradle byla v r. 1968 prohlášena národní kulturní památkou připomínající osobnost předního představitele 1. zahraničního odboje za 1. světové války a spolutvůrce ČSR. Jeho jména nesla v době národně osvobozovacích bojů nejedna jednotka a pancéřový vlak. Nová pamětní tabule byla na Bradle odhalena 28. 10. 1988 u příležitosti 70. výročí samostatného čsl. státu. Ochrana proti přirozenému chátrání památky v přírodním prostředí a restaurace monumentálního díla, včetně výměny třetiny drahocenných travertinových bloků, probíhala v letech 1987-1996. M. R. Štefánik, až dosud generál francouzské armády, byl tedy s výhledem na 125. výročí svého narození nostrifikován slovenskou armádou. Neměla by totéž udělat i armáda česká? Nepatří osobnost Štefánikova oběma nástupnickým státům rovným dílem? Byl přece jedním z hlavních tvůrců jejich svobody a nadšeným zastáncem jejich jednoty. Myšlenka česko-slovenské vzájemnosti je u obyvatel obou břehů Moravy stále živá, stejně jako památka na společně prožitou minulost, na společné boje, společný stát a jeho zakladatele. Když nám před 12 lety společný stát dělili („bez referenda!“), slibovali nám, že prostý občan nic ani nepozná, slibovali nám, že budeme mít nadstandardní vztahy a že se v Evropské unii zase setkáme. Je na čase sliby plnit. Ústava EU dovoluje ustavovat v rámci integrace i užší skupiny zemí – jako je třeba Benelux nebo Severní rada. Je na čase zřídit v rámci EU i unii Čechů a Slováků. Stanislava Kučerová
Odhalili spoločný pamätník V predvečer osláv 86. Výročia vzniku samostatného československého štátu odhalil primátor Košíc Zdenko Trebuľa súsošie s podobizňami T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. Pamätník tvoria bronzové busty spojené svorníkom s bronzovou kyticou. Autorom je akademický sochár Josef Vajce. „Bola to myšlienka Českého spolku na Slovensku, ktorá vznikla už pred piatimi rokmi. Vedeli sme však, že to sami nezvládneme, a tak sme hľadali vhodného partnera, ktorý by nám ju pomohol zrealizovať. Našli sme ho v Československom ústave zahraničnom. Táto inštitúcia znášala väčšinu finančných nákladov celého projektu. Zorganizovali dokonca v Českej republike zbierku. Celé súsošie sme koncipovali ako symbol česko-slovenskej vzájomnosti. Symbolické je aj to, že sme ho umiestnili na priesečník Masarykovej a Štefánikovej ulice,“ prezradila predsedkyňa Českého spolku na Slovensku pani Dagmar Takacsová. Československý ústav zahraničný vznikol z podnetu prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka v roku 1928, teda v roku, keď si Československá republika pripomínala desať rokov existencie. Za túto vďačila práve krajanom, ktoré v rokoch 1. svetovej vojny podporili Masaryka v jeho úsilí o vznik samostatného československého štátu. Inštitúcia sa mala preto starať o kontakt mladej republiky s Čechmi a Slovákmi rozptýlenými po svete. Pri jeho zrode stáli vtedajšie najvýznamnejšie osobnosti ako Alois Jirásek, Tomáš Baťa, Milada Horáková, Jan Masaryk. Ako povedal v otváracom prejave generálny konzul ČR Vítězslav Pivoňka: „Tento akt odhalenia súsošia by nemal pripomínať iba spoločnú minulosť, ale mal by byť aj symbolom pre budúcnosť. Aby sme boli schopní vzájomnej úcty a na tomto základe mohli hľadať možnosti pre našu spoločnú budúcnosť v EÚ.“ Slávnostného aktu sa zúčastnil aj bývalý slovenský prezident Rudolf Schuster a množstvo iných osobností spoločenského a kultúrneho života. Pražský akademický sochár Josef Vajce predtým vytvoril nielen Masarykov pomník v Prahe na Hradčanoch a v mexickom hlavnom meste, ale i ďalšie dve plastiky v Užhorode a v Petrohrade. Ako tvrdí, študoval množstvo historických dokumentov a podobizní týchto dvoch osobností. „Snažil som sa o čosi viac ako o vystihnutie ich fyzickej podoby. Pracoval som so svojimi predstavami a snami. Ale predovšetkým som chcel vystihnúť ich odkaz, to podstatné, čo v nich vidím, symbol československej štátnosti. Preto som podobizne oboch prepojil symbolom slušnosti a dobra – kyticou,“ uviedol Josef Vajce. Ako doplnil, aj desať rokov po rozdelení sú naše vzťahy natoľko blízke, že ich administratíva nemôže rozdeliť. Slávnostným aktom odhalenia a koncertom Štátnej filharmónie Košice s vynikajúcou českou huslistkou Gabrielou Demeterovou vyvrcholili Dni českej kultúry, ktoré organizoval Generálny konzulát ČR v spolupráci s Českým spolkom na Slovensku. M. Hriadelová.
Pamätná tabuľa MRŠ M. R. Štefánik má v hlavnom meste Talianska pamätnú tabuľu. V predvečer 86. výročia Martinskej deklarácie ju slávnostne odhalil predseda vlády M. Dzurinda, za prítomnosti ministra zahraničných vecí E. Kukana a riaditeľa Slovenského inštitútu v Ríme. M. Musila. Za domácu stranu bol prítomný minister kultúry G. Urbani. Ako novinárka, sprevádzajúca premiéra na podpise euroústavy, mala som česť zúčastniť sa na tejto milej slávnosti, kde zdôraznil „Štefánik bol srdcom Slovák, myslením Európan“. Tabuľa je umiestnená na priečelí neobarokového paláca Assicurazione generali na Piazza Venezia, hneď vedľa Michelangelovej, ktorý tu kedysi býval. Ľubica Pilzová, Bratislava
V monografii „E. Beneš“, aj o Štefánikovi Slovenská historiografia sa ešte solídne nevysporiadala s mnohými témami, pohľadmi na domáce i zahraničné osobnosti, včítane tých, ktoré pomáhali rozvoju Slovenska a Slovákov. K takýmto podlžnostiam patrí aj objektívny portrét Dr. Edvarda Beneša. Žiaľ, bez poznania dokumentácie sa o ňom už kdekto vyjadril krajne nezodpovedne. Z E. Beneša urobili ľudáci i komunisti najväčšieho nepriateľa a škodcu Slovenska. Je to otrasná dezinterpretácia, ale stačí sa bližšie o túto osobnosť zaujímať a hneď pochopíme, že dezinterpretácie a trápne zjednodušenia nemajú v solídnej historiografii miesto To potvrdzuje Zbyněk Zeman v knihe Edvard Beneš – politický životopis. Autor, ktorý sa narodil v ČSR, žil väčšinou v zahraničí. Vydal celý rad zaujímavých historických prác, včítane o nacizme, druhej svetovej vojne, Leninovi a iných témach. Aj o E. Benešovi píše ako suverénny znalec doby, archívnych materiálov a literatúry. Naviac to urobil pútavým literárnym štýlom. Sleduje celý život politika, ktorý od roku 1914 mal dôležité miesto v českej, československej, v mnohom i európskej a svetovej politike. Je to solídne dielo, ktoré však nechceme celé analyzovať. Pristavíme sa len pri pohľade autora na M. R. Štefánika práve v kontexte s E. Benešom. Z. Zeman uvádza v knihe argumenty o viacerých vplyvoch Štefánika na Beneša. V Paríži, na začiatku pôsobenia v čs. zahraničnom odboji, doporučil mu prejsť od študentských návykov a žiť medzi Francúzmi voľnejším štýlom. Ďalej konštatuje, že Masarykova a Štefánikova individualita bola „vyššej kategórie“. Zdôrazňuje však, že táto trojica sa navzájom vhodne dopĺňala. Beneš sa pričinil o prijatie Štefánika za člena národnej rady. Odboj vyžadoval získavať kontakty, doplňovať sa, čo vedúca trojica vzorne vykonávala. Zeman nezabudol na význam M. R. Štefánika pri tvorbe čs. zahraničného vojska, konkrétne v Taliansku, skôr ako sa to podarilo E. Benešovi vo Francúzsku. Prirodzene, že venuje pozornosť Benešovmu úsiliu o uznanie čs. aktivít a konštatuje, že Beneš vyhral 9. augusta 1918 svoj veľký zápas, keď britská vláda uznala Čechoslovákov za „bojujúci spojenecký národ“. Tu poznamenávame, že je ťažko presne určiť zásluhu toho, alebo onoho, pretože išlo o zmysel odboja, ale jedno bolo isté, že obidvaja, Beneš i Štefánik, priznali vodcovský primát T. G. Masarykovi. Jednanie v Ženeve s delegáciou, ktorú viedol K. Kramář, spresnilo pozície v moci nového štátu pri ponechaní postu E. Beneša sko ministra zahraničia a Štefánika ministra vojny. Autor upozorňuje potom na trecie plochy, ktoré boli medzi Benešom a Štefánikom. Citujeme: „Benešov postup (ide o jednanie s Francúzmi, keď už mal s nimi rozpracované postupy aj M. R. Štefánik, pozn. M. G.) značne zhoršil už tak neutešené vzťahy medzi ním a slovenským vodcom zahraničného odboja. Štefánik podozrieval Beneša, že dal podnet na zriadenie ministerstva národnej obrany, ktoré vzniklo popri Štefánikom riadenom ministerstve vojny. Nové ministerstvo malo po podpísaní mierových zmlúv prevziať všetky funkcie Štefánikovho rezortu. Keď sa Štefánik vrátil v apríli 1919 z Ruska do Paríža, naviac v zlom zdravotnom stave, naliehal, aby sa ČSR spojila podobne úzko ako s Francúzskom tiež s Talianskom. Beneš sa obával Štefánikovho živelného konzervativizmu sprevádzaného túžbou „za každú cenu hrať rozhodujúcu úlohu... pri usporiadávaní našich vecí“. Zeman tiež píše, že Beneš bol kritický k Štefánikovmu súkromnému životu a to aj vo vzťahu k Talianke Giuliane Benzoniovej. Zeman píše: „Trval na tom, že Štefánik nemôže byť členom československej vlády, pretože sa nevzdal francúzskeho občianstva.“ Kritizoval Štefánika, že je príliš spojený s Talianmi. Zeman uvádza aj list Beneša Masarykovi z 5. apríla 1919, kde uvádza, že Štefánik „prišiel zo Sibíra fyzicky i duševne takmer zlomený“. Tvrdí, že Francúzi sú proti nemu a že usudzujú, že jeho spoločenský a politický koniec už nastal. Uvádza tvrdé odsúdenie, že i jeho priatelia vidia: „Koniec génia, kus tragického pádu“. Beneš opisuje aj posledné vzájomné stretnutie, ktoré „skončilo prudkou scénou a nadávkami, v prítomnosti iných ľudí, že som nečestný človek. Nemohol som to zniesť a je medzi nami koniec!“ Podľa Zemana otvorený konflikt odstránila osudová náhoda, a to pád Štefánika 4. mája 1919 pri Bratislave. Nepochybne by mal E. Beneš v M. R. Štefánikovi i v ministerskom predsedovi K. Kramářovi silných konkurentov. Spomínané rozpornosti v novej ČSR však mohli nadobudnúť ťažko predvídateľné rozmery. Z. Zeman súhrnne hodnotí zakladateľskú prácu trojice. „Masarykova znalosť sveta a jeho dôraznosť, Štefánikova fantázia a jeho kontakty vo francúzskej spoločnosti a Benešova politická pružnost a organizačné schopnosti, výrazne za prvej svetovej vojny prispeli k vzniku nového štátu“. Zdôrazňuje, že bez tohto obrovského úsilia by Československo nevzniklo. Podľa neho „pre Masaryka a Štefánika bola československá idea samozrejmosťou. Nepokladali český a slovenský prvok za tak odlišný, aby nemohli v novom štáte vytvoriť novú národnosť. Ich pôvod a charaktery mali viac spoločných rysov, ako oboch spájalo s Benešom“. Sme presvedčení, že M. R. Štefánik by sa bol v prípade životného behu za medzivojnovej republiky dostal do sporu nielen s Benešom, ale ešte viacej s Hlinkom a ľudákmi. Ťažko je si tiež domyslieť, ako by prežíval diplomatické a iné kontakty Sovietskeho zväzu a ČSR pred vojnou a za druhej svetovej vojny, keď protifašistický odboj bez boľševikov bol nemysliteľný. E. Beneša a M. R. Štefánika veľa spájalo i oddeľovalo. Obidvaja odišli zo života v maximálnom vyčerpaní, obidvaja však zanechali dielo, ktoré je súčasťou českých a slovenských i československých dejín. Zbyněk Zeman v politickom životopise Edvard Beneš ukázal, že druhý čs. prezident bol a zostal veľkou osobnosťou. Milan Gajdoš
Československo dohasíná „Povídali jsme si každá svým jazykem a nepotřebovali
jsme žádného tlumočníka, to je přece úžasné a když nic jiného,
tak jen to může být základem pro to, aby naše vztahy byly výjimečné“,
vyprávěla s nadšením v očích o svém setkání s Dagmar
Havlovou první dáma Polska Jolanta Kwasniewská. Tato věta se nabízela
k odcitování, kdy do
Prahy přijel na symbolicky první zahraniční návštěvu nový
slovenský prezident Ivan Gašparovič. Protože srozumitelný jazyk a
společné vzpomínky začínají být tím posledním, co nám z bývalého
společného československého státu zbývá. A to ještě kdo ví jestli. Jazyk je totiž
srozumitelný jen napůl. Zatímco česky rozumí a umí mluvit valná
část Slováků, mezi Čechy jsou schopny slovensky promluvit
jen výjimky. Také se srozumitelností slovenštiny začíná být v
Česku problém, zvláště pro generaci, která se narodila po roce
1990 a se slovenštinou se kromě několika písniček a výletu
do Tater nikdy v životě nepotkala. Pro tyto děti, jež už dnes
začínají chodit na střední školy, je tak slovenština stejně
cizím jazykem jako polština, ruština, nebo chorvatština, s tím rozdílem,
že v Chorvatsku u moře už byli pětkrát, kdežto na Slovensku
tak nanejvýš jednou. A společné vzpomínky, to je také zvláštní
věc. Ty měla generace našich pradědů s Rakušany, Italy
z Terstu nebo Poláky z Krakova na monarchii. Generace dědů zase
společně se třemi miliony sudetských Němců nebo několika
sty tisíci Rusínů prožila první republiku. Podobně jako oni po
první a po druhé světové válce mají i dnešní generace od třicátníků
výše společný československý komunistický prožitek, který v
čase svobody naštěstí od obou předchozích případů
nevyvrcholil krvavým dramatem, ale jen špatně vysvětlitelným
bleskovým rozvodem. Tuto vzpomínku už polistopadová generace mít nebude
a nebude cítit žádnou přirozenou československou sounáležitost,
podobně jako dnešní Češi necítí nic podobného k bývalým
spolupoddaným v monarchii nebo sudetským spoluobčanům z první
republiky. Václav Klaus a Ivan Gašparovič, kterého
prezident ocenil jako znalce českého prostředí, jsou typickými
představiteli oné odcházející generace, která skoro celý život
prožila ve společném státě, aby ho potom společně
rozdělila. Každá další mladší politická elita už bude mít méně
a méně společného. Vstup do Evropské unie vymazal nebo brzy vymaže
i poslední citelné stopy společného státu, kterými byla až donedávna
celní unie nebo výlučné právo přecházet hranice kdekoli a na
pouhý občanský průkaz. Na občanku už je možné cestovat i
na Maltu a dokonce i do Chorvatska. A zelenou hranici zruší buď
Stanislav Gross a jeho nástupci, nebo se stane po vstupu České
republiky a Slovenska do schengenského prostoru normální evropskou hranicí.
Protože v EU jsou normální hranice zelené, přesněji žádné. Jak už tak bývají dějiny plné paradoxů,
je to tak i mezi Čechy a Slováky. Zatímco rozpad Československa
byl výsledkem slovenského tlaku a snahy o vytvoření vlastního státního
útvaru, dnes jsou to Slováci, pro které Praha zůstává nejbližším
hlavním městem a Česko výjimečně blízkou zemí. Proud
umělců, studentů, ale i kvalifikovaných lidí je mezi Prahou
a Bratislavou takřka jednosměrný. Směrem na západ. Zdá se to být přirozené, ale není. Stačí
vzpomenout roky první republiky. Ale to byl zase zcela jiný stát než dnešní
Česká republika, a Češi jiný národ, ještě naučený
Rakousko-Uherskem, že životní obzor nekončí Krkonošemi, Šumavou a
Beskydy. Pro současnost a blízkou budoucnost každopádně
platí, že vzdálenost mezi Bratislavou a Prahou se bude dál zvětšovat.
Už tím, že místo bývalého hlavního města Prahy má i Slovensko
nové hlavní město v Bruselu. A dva postupem času slábnoucí národní
státy se budou stávat součástí tak velkého celku, že v něm
nebude lehké být na prvním místě Čechem a Slovákem. Ale možná
to ani nebude nutné. Československo dohasíná. Nebo se dva národy možná jen vracejí tam, kde byli před sto, dvěma sty lety. V době, kdy jen ty největší snílky napadlo vytvořit někdy v budoucnu něco jako společný stát. Už to, že teprve teď a celkem úctyhodně dohasíná, se dá z jistého úhlu pohledu brát jako společný česko-slovenský dějinný úspěch. Luboš Palata
Význam Československa pre dnešok (1918-2004) Sú míľniky, ktoré sú pre konkrétne spoločenstvo určujúce na mnohé desaťročia dopredu. Takýmto míľnikom je i vznik Československej republiky a jej prvých dvadsať rokov existencie. Ale prečo sa táto udalosť stala pre ľudí, obývajúcich Čechy, Moravu, Sliezsko, Slovensko, a napokon i Podkarpatskú Rus, dovtedy občanov Rakúsko-Uhorskej monarchie, historickým predelom? Prečo poznačila svojím významom i generácie, ktoré prvých dvadsať rokov Československa nielenže nezažili, no rodinné spomienky na toto obdobie v priebehu posledných skoro päťdesiatich rokov, nielenže z hláv vymývané, ale doslova bolo do nich vtĺkané – že história národa slovenského začína 14. marcom 1939, zrod Československa sa datoval buď od októbrovej revolúcie v Rusku, alebo až od 25. februára 1948? Dôvod, pre ktorý bola v konkrétnych obdobiach história Československa revidovaná, bol veľmi jednoduchý. Bolo to preto, že východiskovým bodom novovznikajúceho štátu v roku 1918 bolo budovanie demokracie a občianskej spoločnosti. A táto idea bola pre nedemokratické politické reprezentácie – či už vojnového slovenského štátu, protektorátu alebo pofebruárového Československa – zásadne neprijateľná. Československo si naviac aj svojou zahraničnou politikou od svojho vzniku, až do hanebnej zrady predstaviteľov Veľkej Británie a Francúzska v Mníchove, vybudovalo v Európe vysoký kredit. Skutočnosť, že občania vnímali Československo ako svoju vlasť, sa prejavila pri mobilizácii v roku 1938, pri sformovaní československých vojenských jednotiek v zahraničí po vypuknutí II. svetovej vojny i v Slovenskom národnom povstaní. Za Československo sa bojovalo v leteckých bitkách o Britániu, v afrických pieskoch i na ruských a ukrajinských stepiach. Bezmenné hrdinky a hrdinovia politicky, rasovo i inak prenasledovaných ukrývali, kŕmili, zháňali im dokumenty, prevádzali cez hranice, riskovali svoje životy i životy celých svojich rodín. Po desaťročia sme sa nesmeli dozvedieť o tom, ako naši československí vojaci bojovali na frontoch I. a II. svetovej vojny. A čo je pre nás ešte ponižujúcejšie, tá vládnúca pofebruárová moc ich za toto československé vlastenectvo zatvárala, mučila a popravovala. Takéto však neboli iba osudy vojakov II. svetovej vojny zo západného frontu. Vieme niečo bližšie, okrem niekoľkých propagačných fráz o osudoch tých československých vojakov, ktorí sa dostali do ZSSR po svojom úteku v roku 1939 cez Poľsko, pri pokuse dostať sa do Francúzska? Čítal už niekto niečo o ich živote v sovietskych koncentračných táboroch, kam sa dostali? Tí ľudia umierali s obrovským zámkom na ústach – ak chceli prežiť; hrozí, že sa o tom možno ani nič nedozvieme. Dosť často možno počuť, že sme národ bez hrdinov. Sme? A čo Otto Smik či Jožko Gabčík, generáli Golian a Viest, to nie sú naši hrdinovia? Čo Mirko Nešpor, ktorého meno slúžilo pred osemdesiatym deviatym iba sporadicky ako vzor odboja, a bol vtedy spomínaný asi tak často ako Jan Opletal. Teraz zasa pre zmenu niekomu nevonia jeho ľavicové a i protifašistické zmýšľanie. Hovoria vám niečo mená Andrej Šimek zo Žarnovice, Andrej Šándor z Košíc, Andrej Šabík z Verešváru, Ján Šimko z Moravského Lieskového, Július Šofránko zo Štiavnika? Nie? To je iba niekoľko mien z abecedného zoznamu československých letcov, ktorí na svojej ceste k oslobodenému Československu nedoleteli. Je zaujímavé, všímať si, ako sú tí ľudia, ktorí bojovali za Československo v I. a II. svetovej vojne, alebo preň niečo vykonali a znamenali, úmyselne i dnešnými politikmi sústavne vytesňovaní z povedomia spoločnosti. Ale tu nejde iba o jednotlivcov. Tu v súčasnosti ide o vytesňovanie samotného Československa z povedomia ľudí. A pritom, bez sústavného zdôrazňovania kontinuity Slovenskej a Českej republiky s Československom vyvstávajú, a budú vyvstávať, obrovské problémy. Uvediem jeden závažný príklad. Na prezentácii publikácie Slovensko v šedej zóne sa zúčastnil americký politológ John Clark z Hudsonovho inštitútu. Okrem iného uviedol, že Západom je Slovensko na základe postojov niektorých politických špičiek vnímané tak, že preň mala Mníchovská dohoda pozitívny význam, pretože umožnila vznik vojnového Slovenského štátu – a teda žiadna krivda sa mu nestala. Všetko je ale naopak! Zo strachu, že by nás mohol nebodaj niekto obviniť, že nariekame za Československom, sme všetci – i napriek štátnemu sviatku 29. augusta – v zahraničí vnímaní ako pohrobkovia slovenského štátu! Nám teda zlyhanie Veľkej Británie a Francúzska pomohlo k tomu, aby náš slovenský štát, podľa fabulátora prof. Ďuricu druhý po Veľkoslovenskej ríši, vytvorený len vďaka Hitlerovmu záujmu zlikvidovať Československo, mohol hrdo bojovať po boku wehrmachtu proti Poľsku a proti ZSSR? Je v štátnom záujme Slovenska, aby sa kontinuita s Československom, dovolávanie sa jeho demokratických tradícií, ich hlavného konštruktéra T. G. Masaryka a celej plejády demokratických osobností ako Edvarda Beneša, Milana R. Štefánika, Ivana Dérera, Štefana Osuského, Vavra Šrobára, Ivana Markoviča, Jána Papánka, Vladimíra Fajnora, Juraja Slávika, Karola Medveckého a mnohých, mnohých ďalších stalo zásadnou politickou povinnosťou každej vládnej garnitúry na Slovensku. Nech budúce generácie vedia, že ich mená, mená demokratov, miznú z učebníc vtedy, keď mizne demokracia. Katarína Zavacká
Episoda ze života M. R. Štefánika v Praze Když jsem před léty, a to je již hodně dávno, cestoval po slovenských archivech, abych objasnil souvislost mezi mým rodem a zemanským rodem Bada z Bodovic, dostal se mně do rukou výtisk časopisu Slovenka. Jako „roduvěrného“ Žižkováka upoutal mne článek „Nenaplnená láska M. R. Štefánika“. Dověděl jsem se v něm, že Štefánik v době svých pražských studií, seznámil se s dcerou ředitele žižkovské reálky Františka Bílého (1854-1920). Po návratu do Prahy začal jsem shánět prameny k této životní episodě spoluzakladatele samostatného Československa. V Památníku národního písemnictví, kde je archivováno 48 kartonů pozůstalosti Františka Bílého, který v odborných kruzích je znám především jako literární historik a byl ve styku s předními spisovateli, vydal i řadu vlastních publikací, zejména učebnic. Rodem z Moravy, byl nejdříve profesorem na české reálce v Přerově, potom na reálce v Ječné v Praze a od roku 1898 prvním ředitelem žižkovské reálky na Sladkovského náměstí, která se v té době dostavovala. Působil zde až do roku 1910, pak byl jmenován zemským školním inspektorem. Zároveň se stal rytířem řádu „Železné koruny“. Jak už to v českých Lhotách bývá, byl po převratu obviněn „hurá vlastenci“ z kolaborace a přisluhování rakousko-uherskému režimu. Krátce před smrtí byl rehabilitován a udělen mu titul „ministerský rada“. Zemřel 17. října 1920 v Praze a svůj věčný sen dříme na olšanském hřbitově. Jeho jméno je uvedeno zlatým písmem ve vestibulu reálky, jako prvního ředitele této školy. František Bílý byl obdařen 3 dcerami; Boženou (1882-1959), provdanou za jazykovědce Václava Ertla (1857-1929), profesora v Náchodě, později na reálce v Praze II; oba jsou pochováni v hrobě svých rodičů. Dále Ludmilu (1884), hrdinku příběhu Štefánikovy lásky a Marii (1887), provdanou za Ing. Jaroslava Holna. Ve zmíněné pozůstalosti je také Bílého 15 stránkový rukopis formátu A5 „Z mých styků se Štefánikem“. K seznámení s ním došlo v roce 1902, kdy Štefánik studoval na pražské technice a spolu s krajany navštěvovali restauraci „U Čížků“ v Ječné ulici, kde se pořádaly schůzky a zábavy jejich spolku. Bílý, jako předseda spolku Moravanů býval také zván na jejich akce. Jemu i jeho dceři Ludmile padl do oka mladík modrooký, útlé postavy, tichý, který byl bílou vránou mezi temperamentními kolegy. Mladí našli v sobě zalíbení a brzy byl mladý Štefánik zván do rodiny – do služebního bytu v nové reálce, za kostelem sv. Prokopa. Zvláštní oblibu získal u manželky ředitele Bílého – Aloisií, rozenou Chomečkovou (+1913), která dychtivě naslouchala jeho vyprávění o astronomii; vypůjčila si od něho i spisy Flamariona. O vztahu Ludmily k Štefánikovi dočítáme se také ve vzpomínkách, které napsala Lída, tehdy již provdaná za akademického malíře pražských motivů – Jaroslava Šetelíka. V útlé knížce s názvem „E MORTO – paměti lásky Štefánikovy“ (vydal Ludvík Bradáč v roce 1920 na Král. Vinohradech) – nostalgicky vzpomíná na svoji první lásku. Knížku připisuje svému synkovi – Mítěnkovi a v úvodu píše „…nejsem spisovatelka a píši tyto vzpomínky jen tak prostě, jak mi v mysli vyvstávají. S radostí a potěšením proto, že při nich zalétá má duše do oněch pěkných chvil milého blouznění a laškování, na něž se nikdy nezapomíná. Mně při vzpomínce na Štefánika se v mysli vybavuje množství příhod a episod, jež částečně osvětlují jeho život a doplňují vzpomínky na život učence a vojáka…“ V době svých studií bydlel Štefánek v Klicperově (dnes Záhřebské) ulici. Tam se nikdy nezapomněl podívat při svých pražských návštěvách; později bydlel v Korunní třídě 25. I taková drobná episoda představuje nám Štefánika jako člověka přemýšlivého s lidským cítěním. „… Kdykoli jsem šel do techniky a viděl na Karlově náměstí, v zimě nebo v dešti, vyhýbkáře, zimou zkřehlého nebo deštěm promoklého, přemýšlel jsem, jakým způsobem by bylo možno tuto nepříjemnou práci odstranit; výsledek se dostavil vynálezem samočinné vyhybky…“ Štefánik si chtěl tuto věc dát patentovat; proč se tak nestalo, není známo. Své vyznání Lídě učinil Štefánik při procházce Městským sadem (dnes je tam stanice Metra – Hlavní nádraží) u rybníčku. Krátce nato v roce 1904 pozval Štefánik rodinu Bílých na svou promoci, když ukončil studia astronomie. Při této příležitosti seznámila se také rodina Bílých se Štefánikovým otcem Pavlem (1844-1913), evangelickým farářem v Košariskách. Získal okamžitě oblibu celé rodiny a Ludmila přiznává, že se jí tento krásný, urostlý člověk líbil více než jeho syn. Ředitel Bílý vzpomíná, jak ho Štefánik brzy po promoci navštívil a dotazoval se, zda by mohl být suplentem na žižkovské reálce, podobně jako jeho přítel Bohumil Haluzický (1879-1957). Byli proto všichni překvapeni, když se dověděli, že chce do světa – do Paříže. Žádal rodiče Ludmily, aby s ním mohla odjet, ale přísná matka, ač Štefánika milovala a nedala na něj dopustit, to nedovolila. Bůh ví, jak by se život obou vyvíjel, kdyby tato prosba – dnes běžná – byla vyslyšena. Na podzim 1904 Štefánik skutečně odjel do Paříže – za hvězdami. Na cestu si vypůjčil a později ještě několikrát – od ředitele Bílého menší částku na ošacení a běžná vydání. Dluh však vždy čestně vrátil. V roce 1905 se stal členem skupiny, kterou francouzská vláda vyslala na Mont Blanc. Korespondence mezi Prahou a Paříží pokračovala, ale pomalu ustávala. Štefánik byl zaneprázdněn svou vědeckou prací. Teprve když byl existenčně zabezpečen jmenováním ředitelem observatoře na Mont Blancu, vypravil se do Prahy, aby požádal o Lidinou ruku. Mezitím, zřejmě se ředitel Bílý domluvil se svým kolegou Antonínem Šetelíkem, který zastával obdobnou funkci na žižkovském gymnasiu – tehdy ještě ve Štítného ulici, kde je dnes Divadlo Járy Cimrmana, na sňatku svých dětí Jaroslava Šetelíka (1881-1953), mladého akademického malíře, který také nebyl lhostejný Lidmile. Začátkem dubna 1905 se obě rodiny sešly, aby oslavily zasnoubení svých dětí. Štefánik, který nikdy předem neohlašoval svůj příchod, zaklepal – ale zůstal stát ve dveřích bledý, zaražený. Zamlklý brzy odešel. Manželka ředitele Bílého ho doprovodila na chodbu. Plakali tam oba. Štefánik svůj osud označil za nemilosrdný. „Místo růží – všude trní, místo naděje – zklamání. Lída se mi líbila, ale netroufal jsem požádat o její ruku, dokud nebudu existenčně zabezpečen.“ Na tento smutný okamžik nebylo lze zapomenout. Ale Štefánik, ani po této tragické životní episodě nezatrpkl. Stále si dopisoval s rodinou Bílých i dcerou Ludmilou, již provdanou Šetelíkovou. Poslední návštěva v rodině Bílých byla na jaře 1913; tehdy Lidina matka byla již velmi těžce nemocná – zemřela v červnu téhož roku. Štefánik usedl u jejího lůžka a vyprávěl o svých cestách světem, o hvězdách. O rok později vypukla světová válka do níž se Štefánik okamžitě zapojil po boku Masaryka a Beneše. Prospěl jim svými známostmi mezi francouzskými politiky, které zde za několikaletého pobytu získal, k úspěchu jejich práce i uznání Československa jako samostatného státu. Prostý vojín se vyšvihl na francouzského generála a pro věc své vlasti vykonal velkou službu v mnoha částech světa. Jakkoli byl jedinečný jeho život, tak byla zvláštní jeho smrt. Lidmila uzavírá své vzpomínky „…Poslední list, který jsem mu 5 dní před jeho smrtí do Košarisek poslala, přišel po měsíci zpátky s poznámkou „zomrel – späť“... Josef Bada
Astronóm Štefánik v Meudone. Jedným z vrcholov nášho zájazdu do Francúzska začiatkom septembra t. r. bola návšteva Astronomického observatória v Meudone, jedného z najväčších v Európe, kde M. R. Štefánik pôsobil v rokoch 1905 až 1911. Vždy som vnímal M. R. Štefánika najmä ako štátnika a vojaka, ale o jeho odbornej astronomickej činnosti som toho vedel len málo. Veľmi rád som si preto vypočul fundovaný výklad o jeho tamojšom pôsobení, ktorý nám láskavo poskytol bývalý riaditeľ observatória Dr. A. Dollfus, zasvätený znalec Štefánikových prác z toho obdobia, priamo v hlavnej kupoli observatória a pri aparáte, s ktorým náš rodák kedysi pracoval a ktorý je doteraz funkčný. Keď nás informoval, že Štefánik sa zaoberal okrem iného aj spektroskopickým skúmaním hviezd, ako fyzikálneho chemika ma to prekvapilo. Laikovi táto informácia nepovie veľa, ale spektroskopia ako analytická metóda bola vtedy ešte relatívne mladé vedné odvetvie. Používala sa – a používa dodnes – okrem iného na „pozemské“ účely, napr. na stanovenie zloženia rúd, nerastov, zliatin a podobných materiálov. Spočíva v tom, že svetlo, vysielané rozžeravenou alebo horiacou vzorkou skúmaného materiálu, rozložíme vhodným hranolom na jeho spektrálne zložky a z podoby spektra určujeme, z ktorých prvkov a v akom ich pomere je skúmaná látka zložená a akú má teplotu. Každý prvok totižto má v spektre svoje „pevné miesto“, jeden vysiela žlté svetlo, iný červené a podobne. Ľahko sa o tom môžeme sami presvedčiť, keď do plameňa plynového horáka vhodíme napr. štipku soli: plameň sa zafarbí pekne na žlto, lebo soľ obsahuje sodík, ktorý vykazuje v spektre charakteristické žlté čiary. Astronómovia rýchlo pochopili, aké možnosti im spektroskopia poskytuje a začali ju intenzívne využívať. S jej pomocou boli napr. objavené dovtedy na Zemi neznáme prvky selén (podľa gréckeho Seléné – bohyňa Mesiaca) a hélium (podľa gréckeho názvu Heliós – boh Slnka). Spektroskopia okrem iného priniesla aj veľmi dôležitý dôkaz, že mimozemské telesá (Slnko, Mesiac, planéty, hviezdy) sa skladajú z tých istých prvkov, ako ich poznáme na Zemi, čo vonkoncom nebolo samozrejmé. Vedomosti o hviezdach boli vtedy veľmi obmedzené, jediný známy zdroj informácií o nich bolo vtedy vlastne len ich svetlo, ktoré k nám doletelo, jedny boli biele, iné žlté, červené, niektoré namodralé... Pre efektívne využitie spektroskopie bolo treba prekonať značné prekážky, vyvinúť mimoriadne citlivé aparáty a pracovné postupy, ale toto všetko sa s postupom času zvládlo a vďaka tomu pokročili naše znalosti o teplotách a zložení jednotlivých hviezd o obrovský krok dopredu. Získané poznatky položili základ nášmu pochopeniu štruktúry a vývojových štádií hviezd a významne prehĺbili náš pohľad na vesmír. A Štefánik bol jedným z tých, ktorí k týmto poznatkom aj svojím podielom prispeli. Naša návšteva v Meudone nám znova ukázala, akou komplexnou osobnosťou bezosporu bol. Ladislav Koudelka
M. R. Štefánik a stredné Slovensko V medzivojnovom období 20. storočia (1918-1939) sa v Československu intenzívne rozvíjal aj regionalizmus. Jeho snahou bolo, aby za pomoci zdrojov a intenzity v jednotlivých krajoch sa vylepšovala všeobecná situácia v spoločnosti, značne narušená jednak dôsledkami prvej svetovej vojny, tiež svetovou hospodárskou krízou, ale aj istými problémovými postupmi centralizmu. Regionalizmus sa usiloval aby čo možno najviac z vlastných zdrojov dochádzalo k ekonomickému a kultúrnemu rozvoju. Demokratický systém republiky umožňoval aktivity, aké v ére monarchie neboli. Regionalizmus sa slušne rozbiehal aj na Slovensku. Mal svoj politický podtón, išlo o to, aby aj Slovensko a v ňom jednotlivé kraje sa lepšie a rýchlejšie rozvíjali. Bolo príznačné, že medzi zakladateľmi a činovníkmi tohto regionalizmu boli aj Česi, ktorí sa na Slovensku udomácnili a chápali, že pevnosť štátu záleží nielen od pozícií v strede Čiech, ale aj v okrajových krajoch a na Slovensku. Snažili sa o rozvoj priemyslu, dopravy, komunikácii, školstva i kultúry. Medzi regionalistami sa ocitli významní Slováci: K. Stodola, J. Ursíny, I. Karvaš, M. Daxner a iní. Neboli však za extrémne revolučné konanie, a preto boli odmietaní ľavicovými silami. A regionalizmus medzivojnového obdobia bol politicky, národohospodársky a historiografiou odmietaný i po roku 1948. Regionalizmus však i za krátky čas ukázal svoje prednosti. Centrom bola Bratislava, kde pôsobil Národohospodársky ústav Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Regionálnymi centrami boli sídla jednotlivých žúp, a to v Trnave, Trenčíne, Zvolene, Spišskej Novej Vsi a Košiciach. Národohospodárska župa stredoslovenská (NŽS) mala viaceré komisie. Jedna z nich sa starala aj o udržiavanie pamäti národa. Solídne propagovala i odkaz života a diela M. R. Štefánika. V tomto smere môžeme uviesť aspoň dva príklady. V záujme rozvoja cudzineckého a turistického ruchu bol vypracovaný projekt cesty po hrebeni Veľkej Fatry a Nízkych Tatier. Východiskom bol Zvolen, resp. Kremnica s výstupom na Kremnickú Skalku a s pokračovaním na východ až ku Telgártu. Netreba zdôrazňovať priamy kontakt s Krížnou, Chabencom, Chopkom, Ďumbierom, Kráľovou hoľou a s okolím, nádherné výhľady do Pohronia, Liptova. Táto ozaj jedinečná trasa bola, ako o tom písal Ing. V. Večeřa v časopise Obzor národohospodárskej župy stredoslovenskej (č. 5-6 v roku 1937), nazvaná Štefánikovou cestou. Autor článku konštatoval, že „táto hrebeňová cesta svojím prenikavým významom, krásou rozhľadov a zrejmou dĺžkou, bola by hodná niesť meno „Cesta Štefánikova“. Súčasťou mali byť aj chaty a iné zariadenia, aby sa návštevníci Veľkej Fatry a Nízkych Tatier dobre cítili. Takto NŽS spájala fenomén národnej pamäte a úcty ku gen. M. R. Štefánikovi s fenoménom národohospodárskeho prínosu. NŽS sa však angažovala aj v iných smeroch a patrilo k nim aj letectvo. Podporila vznik stredoslovenského Aeroklubu. Tento 1. mája 1936 na letisku Zvolen – Sliač otvoril prvý stredoslovenský pilotný kurz a čerstvo zriadené letisko prevzal do správy. A práve pri tejto príležitosti, určite veľmi vhodnej k ucteniu pamiatky československého letca Milana R. Štefánika, odhalili na letisku bustu M. R. Štefánika, ku ktorej z lietadla pilot zhodil vavrínový veniec. Letecký deň na tomto letisku, ktoré bolo známe ako Tri Duby, uskutočnil sa s ukážkami akrobacie, zbieraním leteckej pošty, letmi s obecenstvom a inými podujatiami. Takto NŽS, ako aj Stredoslovenský Aeroklub a iné spolky, organizácie a inštitúcie už v medzivojnovom období udržiavali pamiatku skvelého letca, politika, národovca M. R. Štefánika. A hoci sa od tých aktivít veľa zmenilo, veď čas pokročil už o sedem decénií, zotrvajú zámery tu uvádzané s pamiatkou M. R. Štefánika, ako trvalé stopy v stredoslovenskom regióne. Mohli by zároveň inšpirovať k novým zámerom v naznačenom smere terajšiu generáciu Stredoslovákov. Milan Gajdoš
Smrť hrdinu Heliodor Píka patril medzi prvé obete komunistickej justície v Československu. Neprešiel ešte ani rok od februára 1948, keď komunisti prevzali moc v Československu a nad Píkom vyniesli rozsudok smrti. Prokurátor Karel Vaš, ktorý Píku vypočúval a pripravoval aj obžalobu, uspel s vykonštruovanými obvineniami. Generála, ktorý službu vlasti považoval za otázku cti, obesili za to, že sa podieľal na „špionáži“ a spáchal vlastizradu. Vašov prenikavý hlas požadujúci smrť Píku bol predzvesťou série ďalších zinscenovaných procesov, ktorých scenáre písali v Moskve. Tento rok uplynulo od justičnej vraždy Heliodora Píku 55 rokov (21. 6. 1949). Píkovi doprial osud dožiť sa len 52 rokov. Prečo ho komunisti tak rýchlo popravili? Pretože ich na ministerstve obrany aj v tajných službách dobre poznal. A mal aj dosť skúseností so súdruhmi v Sovietskom zväze. Veľa vedel a bol nestranný. „Nie je to justičný omyl, je to politická vražda,“ napísal najbližším pred popravou. Heliodor Píka počas II. svetovej vojny pracoval v Moskve ako náčelník československej vojenskej misie. Na rozdiel od väčšiny vtedajšieho moskovského osadenstva nepatril ku komunistickému krídlu emigrácie. Tá sa po zlikvidovaní Československa Nemeckom rozdelila na sovietsku časť a londýnsku, reprezentovanú exilovou vládou prezidenta Edvarda Beneša. Návrh ministra spravodlivosti Alexeja Čepičku prezidentovi Klementovi Gottwaldovi, prečo neudeliť Píkovi milosť, je najlepším dôkazom, prečo chceli tohto nekomunistického dôstojníka popraviť. „Odsúdený systematicky a zámerne vo svojich správach do Londýna proti pravde hlásil, že čs. vojenská jednotka v ZSSR je v rozklade, že je násilne zboľševizovaná, že na veliteľské miesta sú vyslancom Fierlingerom dosadzovaní komunisti a agenti Kominterny, že ZSSR vedie dobyvačnú vojnu a chce po víťazstve nad Nemeckom obsadiť stredoeurópske a západoeurópske štáty, že existuje plán na boľševizáciu ČSR.“ Píka komunistom prekážal, pretože hlásil do Londýna pravdu. Keď sa Heliodor narodil v obci Štítina na Opavsku 3. 7. 1897, nič nenasvedčovalo, že by z neho mal byť vojak. Zvláštne meno dostal podľa gréckeho biskupa, na ktorého sviatok sa narodil. Pokrstili ho vraj rýchlo, aby nezomrel nepokrstený, taký bol neduživý. Malý Heluš sa v škole ukázal ako nadané dieťa a chudobná rodina sa uskromnila, len aby mohol ísť po obecnej škole študovať na gymnázium. Hral v ochotníckom divadle, bol veľmi muzikálny. Peknú mladosť prerušila v roku 1914 smrť otca a I. svetová vojna. V roku 1915 ho krátko po 18. narodeninách odviedli a onedlho narukoval. V lete 1916 odišiel na front do Haliče, kde sa dostal do ruského zajatia, poslali ho až k Bajkalskému jazeru. Po vojne sa stal už v laviciach dôstojníckej školy vo Francúzsku vojakom z povolania – v československej armáde. Najprv pôsobil ako štábny dôstojník, od roku 1932 bol vojenským atašé v Rumunsku. V roku 1939 odišiel z Československa a z poverenia exilového prezidenta Beneša organizoval ako spravodajský dôstojník na Balkáne prechody československých, ale i maďarských občanov do emigrácie. Cez Istanbul sa potom dostal do Moskvy. Len Ludvík Svoboda, v roku 1948 minister obrany, sa snažil prihovoriť za Píku, s ktorým sa poznal. Nestačilo to – jeho námestník Bedřich Reicin priamo riadený z Moskvy mal väčšie slovo (paradoxne aj on sa napokon stal obeťou politického procesu). Píka sa nikdy Vašovi nepriznal, prokurátor však do protokolov o výsluchoch zapisoval, čo chcel. Vaš zriadil na Hradčanoch mučiareň prezývanú „Domeček“, ktorou neskôr prešli desiatky politických väzňov. Nechýbalo veľa a Reicin zúčtoval aj s generálovým synom Milanom, ktorý bol počas II. svetovej vojny letcom v Británii. Kapitána letectva zatkli za to, že plánoval oslobodiť otca z väzenia. Pre nedostatok dôkazov ho súd napokon prepustil. Milan Píka sa celý život snažil o očistenie mena svojho otca. Uspel počas Pražskej jari, keď bol prezidentom Ludvík Svoboda. Vojenský súd rozsudok nad Heliodorom Píkom v roku 1968 zrušil v plnom rozsahu. Slovenská vláda navrhla tohto roku vyznamenať Heliodora Píku in memoriam najvyšším štátnym vyznamenaním Rad Bieleho dvojkríža I. triedy. Český Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu obvinil v roku 1998 prokurátora Vaša zo zneužitia služobnej moci. Súd ho pôvodne odsúdil na sedem rokov, Vrchný súd však rozhodol, že Vašov zločin je už premlčaný. Marek Chorvatovič
Spojenecká invaze v Normandii Dne 6. června 1944 krátce po půlnoci nastal dlouho očekávaný Den D a spojenci zahájili útok na pobřeží Normandie v severní Francii. Byla to obrovská námořní a letecká výsadková operace, která vešla do dějin Evropy pod názvem OVERLORD – operace, jakou vojenství dosud nepoznalo. Angloameričané pod velením amerického generála D. D. Eisenhowera zaútočili na Atlantický val, táhnoucí se od Calais až po Bretagne, kde bylo vybudováno na 8 500 betonových pevností, palebních srubů, dělostřeleckých kasemat a pevnůstek, které byly osazeny 5 000 děly ráže od 50 do 406 mm. V jejich předpolí byla celá síť dobře vybudovaných zákopů, překážek a minových polí. Na celém pobřeží severní Francie, Belgie a Holandska bylo dislokovaných 61 německých divizí, z nichž 10 bylo tankových a jedna motomechanizovaná. Čtyři z těchto tankových divizí byly vyzbrojeny nejmodernějšími typy tanků Tigr, Královský tigr a Panther. Spojenci shromáždili k útoku 3 500 000 mužů, 16 000 letounů, 6 500 válečných, přepravních a výsadkových lodí, 20 milionů tun válečného materiálu, 1 000 lokomotiv a 20 000 železničných vagonů, betonové a ocelové díly pro vybudování dvou plovoucích přístavů a 80 vyřazených lodí, které měly vytvořit vlnolamy před invazními plážemi. Již 6. června vysadilo 1 000 přepravných lodí a 4 200 výsadkových plavidel na pět invazních pláží ve dvou útočných sledech dvanáct pěších divizí a jednu tankovou, čtyři obrněné brigády a jednu brigádu speciálních tanků, které podporovala palba 1 450 děl válečného námořníctva. Samotné loďstvo, ale i vysazené jednotky chránilo 2 200 protiletadlových kanónů a děl před nepřátelským letectvem. K ochraně boků invazních vojsk byly z 1 300 dopravních letounů a z 3 500 kluzáků vysazeny dvě americké a jedna britská výsadková divize. V další fázi operace vzlétlo víc jak 2 000 bojových letadel, které zasypaly německé pozice víc jak 7 500 tunami výbušnin. Do večera prvního dne vybojovali spojenci čtyři předmostí a do 11. června získali souvislé pásmo 100 km dlouhé do hloubky 30 km, ve kterém vysadili 20 divizí v síle 360 000 mužů, 54 000 motorových vozidel a 105 000 tun válečného materiálu. Němci proti spojencům nasadili 500 000 vojáků a 1 200 tanků. Spojenci začali pokládat na mořské dno ohebné potrubí polních naftovodů, kterých nakonec položili patnáct. Do Francie začalo z V. Británie denně proudit 3 250 tůn pohonných hmot. Činnost německých divizí úspěšne narušovalo spojenecké letectvo, které nepřipustilo, aby nepřítel prováděl ve dne přesuny tankových a motomechanizovaných jednotek . V řadách invazního letectva působilo hned od 6. června 134. čs. stíhací křídlo pod vedením škpt. Tomáše Vybírala (DSO,DFC), ve kterém byly soustředěny všechny čs. stíhací perutě (310., 312. a 313.). Od začátku operace OVERLORD prováděli čs. letci hlídkovou činnost nad kanálem a operační lety přímo nad bojištěm. Velký úspěch čs. letci zaznamenali 8. června, kdy odrazili a zmařili útok dvanácti bitevních letounů FW 190 na britské pozice na invazní pláži Sword u Caen. Tři z těchto sestřelili, pět dalších poškodili a zbytek zahnali na útěk. Do 10. června vykonala 310. čs. peruť 626 operačních vzletů, 312. čs. peruť 609 a 313. čs. peruť dokonce 642 vzletů. Ve dnech 11. až 21. června začaly čs. perutě přebírat novou leteckou techniku – letouny Spitfire LF. Mk. IX E, se kterými mohly přímo podporovat pozemní vojska. Dne 22. června potom došlo k přeletu přezbrojeného 134. čs. stíhacího křídla do Francie na polní letiště u vesnice Plumetot, které bylo 6 km od města Caen doposud stále obsazeného nepřítelem. Dne 28. června vzlétli čs. letci šestkrát z tohoto letiště nad nedalekou bitevní linii. Blízkost fronty umožnila Němcům napadnout čs. letiště dělostřeleckou palbou. Čechoslováci neměli žádné ztráty na životech – jen autopark byl zasažen. Odstřelování pokračovalo s malými přestávkami po celou noc. Následující den čs. letci opět šestkrát vzlétli nad bojiště u Vire, Caen a Falaise, kde napadali německé tanky, obrněné transportéry a nákladní automobily. Odpoledne 29. června však celé 134. čs. křídlo opustilo toto nevýhodné letiště a vrátilo se zpět do V. Británie na svoji původní základnu v Tangmere. Zanedlouho po návratu z Francie byly čs. perutě vyjmuty z taktického letectva a opět přeřazeny k teritoriální obraně vzdušného prostoru V. Británie.To znamenalo znovu výměnu letadel a odevzdání invazní výstroje. Avšak mnoho čs. letců zařazených v britských perutích, jako třeba ppor. Otto Smik, pokračovalo v boji ve Francii. Také 311. čs. bombardovací peruť svoji činností podporovala invazní operace, hlídkovala nad kanálem La Manche a spolu s britskými perutěmi RAF a námořníctvem vytvářela tzv. západní uzávěr invazního prostoru. Dne 7. června 1944 nařídilo britské vrchní velení polní mobilizaci také Čs. samostatné obrněné brigádě a stanovilo její bojovou pohotovost na den 25. 6. 1944. Za 17 dní musela ČSOB doplnit předepsané počty mužstva, zbraní, tanků, motorových vozidel a ostatního materiálu podle válečných tabulek. Po dosažení bojové pohotovosti se brigáda potom přesunula západně od přístavu Bridlington, kde se připravovala na nalodění a přepravu do Normandie. Tam se s ní přišel rozloučit prezident E. Beneš, před kterým vykonala ČSOB slavnostní přehlídku. Čs. brigáda potom ve dnech 30. srpna až 1. září provedla nalodění na devět přepravních lodí třídy LIBERTY a VICTORY, na jedenáct plavidel typu LST (tanková výsadková loď) a na čtyři plavidla typu LCT(tankový výsadkový člun). Tato malá čs. flotila 24 plavidel potom následující noc vyplula za doprovodu britského torpedoborce pod palbou supertěžkých německých dalekonosných děl, které odstřelovaly Dover, proplula Calaiskou úžinou a za několik hodin zakotvila v invazním přístavu MULBERRY, kde se ČSOB vylodila. Po rozmístnění v Tranzit Camp 60 byla čs. brigáda včlenena do 1. kanadské armády a zdokonalovala se v polním výcviku. Od 5. 10. 1944 byla ČSOB pověřena obléháním německé námořní pevnosti Dunkerque, kde bylo uzavřeno 13 000 Němců vyzbrojených 280 děly a zásobami na jeden rok. Velitelem německé pevnosti byl viceadmirál F. Frisius, který velel námořníkům, vojákům a příslušníkům Luftwaffe. Velitel ČSOB gen. Liška měl významné postavení. Byl prohlášen operačním velitelem v severovýchodní Francii a v přilehlé části Belgie, jako přímý představitel Spojeneckého hlavního stanu, jako nejvyšší autorita v této oblasti, proti jehož rozhodnutí nebylo odvolání. Generál Liška dostal do podřízenosti pro obléhání kanadskou protiletadlovou brigádu, britský dělostřelecký pluk, kanadský prapor těžkých tanků, francouzský oddíl těžkých houfnic, francouzský prapor pěchoty a průzkumnou peruť RAF. Celkem velel 14 000 vojákům, z nichž 6 500 bylo československých. Viceadmirál Frisius se nakonec generálovi Liškovi vzdal. U Dunkergue vlála československá vlajka výš jak vlajky britská, americká a francouzská. Česká a slovenská veřejnost by si měla při 60. výročí zahájení operace OVERLORD uvědomit, že se jí zúčastnili i naši letci a vojáci – na co můžeme být právem hrdi. Bohumil Vlach
Slováci vo Varšavskom povstaní Pri otvorení nového múzea Varšavského povstania v sobotu 31. augusta sme si prvýkrát prečítali na veľkej stene vytesané slovenské mená vedľa poľských: Adam Chalupec, Jozef Janík, Róbert Marek, Zbigniew Jakubowski alias Janošík a ďalšie. Ich veliteľom bol Miroslav Ihring alias Stanko, ktorý prežil. Ako jeden z mála z celej slovenskej jednotky - plutonu. Boli súčasťou roty č. 535 práporu majora "Korwina". Hneď v prvých dňoch povstania sa zúčastnili útoku na Belveder, čeliac nemeckým tankom. 70 percent z nich padlo. Tí, čo zostali, sa premiestnili do časti mesta Czerniakow, kde už druhý rok stojí pamätník s poľským a slovenským nápisom a kusom žuly zo slovenských hôr. Keď v prvú nedeľu povstania defilovali oddiely povstalcov pred veliteľmi, pluton Slovákov si niesol nad hlavami vlastnú bojovú zástavu, ktorú narýchlo ušila spojárka Janina Santorek-Szczudlowska. Pozostávala z bielo-modro-červených pásov a všitého poľského orla a slovenského znaku. Povievala pričasto aj nad hrobmi padlých. 3. augusta pluton odrazil útok nemeckých tankov a 10. obsadil po boji budovu Národnej hospodárskej banky. Jedna zo sanitárok, ktoré bojovali s jednotkou, pani Jadwyga Podrygallo, si dodnes pamätá, ako k nim dorazila zvesť o vypuknutí Slovenského národného povstania i radosť, s akou sa povstalci objímali, hoci obruč nemeckých vojsk okolo nich sa zmenšovala. 16. septembra boli obkľúčení. Miroslav Ihring spomína: "19. septembra som sa pozrel po svojich vojakoch, na múry okolo a podal som hlásenie kapitánovi Olechowskému. Dostal som rozkaz na evakuáciu". Spolu s jedenástimi ťažko ranenými sa preplavili cez Vislu. Ale veľká skala na "Skwere" Ihringa nie je jedinou spomienkou Poliakov na tých Slovákov, ktorí s nimi boli v jednej z najheroickejších a zároveň najtragickejších chvíľ. V kostole Matki Boskiej Wspomoženia Wiernych na Žoliborze, modernom a rozľahlom, tento rok vsadili nové vitráže do podlhovastých okien. Jedna z nich je v povedomých farbách. Na pozadí poniklecov tam svieti znak slovenského plutonu. Ako vyšlo najavo, ľudia z Ihringovho oddielu neboli jedinými Slovákmi, ktorí sa zúčastnili na povstaní. Niekoľko ďalších zbehov z maďarského vojska, ktorí sa prebojovali do Varšavy, bolo súčasťou roty "Golski", obsadzovali Varšavskú polytechniku a do jedného v tomto boji padli. Len takáto správa sa zachovala v spomienkach vyše 80-ročnej pani Podrygallo a pár jej kamarátok. Na oslavách sa zúčastní už len ona, ostatným by bolo ťažko stáť, keď budú hrať hymnu na počesť padlým. Čakali dlho na uznanie a možnosť povedať pravdu o povstaní. Dožili sa toho len jednotlivci. Je dobré písať o tom a pamätať si to, aby sme neprehlbovali ríšu nevedomosti medzi nami o dianí počas druhej svetovej vojny v strednej Európe. Pri oslavách 60. výročia Varšavského povstania je namieste povedať, že nebol len Stalingrad, vylodenie v Normandii, boje v Afrike či nálety na Londýn, ale že medzi 1. augustom a 29. septembrom 1944 padlo pri obrane Varšavy niekoľko stotisíc ľudí, medzi nimi aj Slováci. Magda Vášáryová
Slávne i menej slávne augustové dni. Akosi sa mi tie augustové dni dostali do jedného vreca, a ja z neho vyberám to, čo som osobne zažil a videl. 21. august 1968 je dňom okupácie našej vlasti práve tými vojskami, ktoré nás v r. 1945 oslobodili. Toto trauma ostane v nás senioroch nezabudnuteľne. Dobre sa pamätám na to, keď sme v sprievode lekárov, pacientov i občanov v počte niekoľko sto prešli z areálu martinskej nemocnice k budove sekretariátu OV KSS, kde vtedajší ideologický tajomník vyvesil čiernu zástavu. Nerozohnali nás ani obrnené transportéry, medzi ktorými sme museli prejsť. O tejto najväčšej demonštrácii v Martine sa nepísalo, ale mnohí na to doplatili v období tzv. normalizácie. Jednou z obetí som bol i ja. Naopak, okresný tajomník sa záhadným spôsobom „znormalizoval“ na krajského! Nakoľko sa však o týchto udalostiach popísalo veľa, vrátim sa do obdobia spred 60.rokov, pretože žijúcich svedkov týchto udalostí je už málo. Augustové dni v r. 1944 boli dňami prípravy na Povstanie. Ošetrovali sme chorých a ranených partizánov v horách i v nemocnici. Bol som svedkom toho, keď po prepadnutí nemeckých vojakov vo Vrútkach dvaja zranení sa dostali do nemocnice – jeden Nemec a jeden partizán. Nemci vtrhli k nám na obrnenom voze a márne boli protesty vtedajšieho riaditeľa Dr. J. Trokana, aby zachovali medzinárodne uznávané práva pacientov. Okupanti odvliekli raneného partizána, zabili ho a hodili do hrádze. Keď sa to dozvedeli jeho priatelia, vnikli do nemocnice a na lôžku zastrelili raneného Nemca. Presvedčil som sa o tom sám v pitevni. Na druhý deň po tom, čo nemeckú vojenskú delegáciu vracajúcu sa z Rumunska zajali na martinskej stanici, doviezli na chirurgické oddelenie raneného vojaka – čatára, ktorý mal strelu v nohe a silno krvácal. Asistoval som pri ošetrení a pritom som vyspovedal raneného. Bol ešte roztrasený a prezradil, že ho postrelil nemecký dôstojník, ktorý chcel ujsť zo skupiny zadržaných. Keď som vyšiel z chirurgie, upozornila ma partizánska spojka, že na ortoped. oddelení sa nachádza ďalší ranený člen nemeckej delegácie. Išiel som tam, lebo ma požiadali, aby bol Nemec zadržaný, aby predčasne nič nevyzradil. Pretože išlo len o ľahšie zranenie, požiadal som ošetrujúceho lekára Dr. Bárdoša, aby pacienta neprepúšťal. Vtedy mi dotyčný ukázal svoj diplomatický pas, povedal, že je nemecký ataché rumunského veľvyslanectva a v Berlíne povie, že streľbu na dvore martinských kasární vyprovokovali Nemci. Nič nepomohlo, prevládla nedôvera a strach. Vyznamenaný železným krížom skončil svoju vojenskú kariéru v Sklabini. Nikde som o tejto udalosti nepísal, všetci očití svedkovia mimo mňa sú už mŕtvi. V Martine považujú 25. august za neoficiálny začiatok SNP. Už na druhý, tretí deň sa odohrali ťažké boje pri Strečne. Mal som službu keď doviezli raneného francúzskeho partizána. Tvrdil o sebe, že je abbé Poupé. Nikde som sa nestretol s tým, že by sa písalo o francúzskom farárovi – účastníkovi odboja u nás. Vyskúšal som si svoje rednúce vedomosti z francúzštiny a dozvedel som sa, ako došlo k jeho zraneniu. Pod Strečnom útočili nemecké tanky. Naši mali len malé kanóny. Francúz mi povedal, že videl, ako jeden muž vyliezol na tank v snahe zničiť ho a ako bol z druhého tanku odstrelený. Len neskôr som sa dozvedel, že tým mužom bol profesor na martinskej obchodnej akadémii Lacko Dzurányi, ktorý pôsobil ako tlmočník vo francúzskej jednotke. Poznal som ho z evanjelického tábora pod Sitnom, ako „hrdinského náčelníka“ Indiánov. Ešte jedna nezabudnuteľná príhoda: Ošetroval som ťažko ranenú mladú partizánku, v tom sa otvorili dvere a vrazil udýchaný ruský partizán. „Ty si prišiel Voloďa?“, boli posledné slová dievčiny, ktorá zomrela v jeho náručí. Nie sú to radostné spomienky, ale svedčia o hrôzach vojny, o hrdinstvách i surovostiach. Nakoniec sa musím zmieniť aj o udalostiach, ktorých som sa aktívne zúčastnil v rokoch 1944-45. Bol som poverený vedením exhumácií fašistami povraždených občanov. Okrem osamelých hrobov najotrasnejšie chvíle som prežíval pri exhumácii masových hrobov (Bukoviny, Stráne, Sklenné-Turček). Neznesiteľné horúčavy a zápach sprevádzali toto peklo na zemi. Bezpečne sme dokázali, že tieto masové hroby boli dielom nemeckých vojakov. Nemenej otrasnou skutočnosťou bol však masový hrob, v ktorom bolo zavraždených 184 obyvateľov Sklenného, väčšinou nemeckej národnosti. Stalo sa tak údajne za kolektívnu vinu obyvateľov Sklenného pre ich spoluprácu s okupantmi. Vraždy mali na svedomí nejakí partizáni. Prípad má vyšetriť prokuratúra. Ak by sa to hodnotilo ako vraždy, vraj je to premlčané. Ak by sa to považovalo za genocídu, nešlo by o premlčanie. Do dnešného dňa môžem zodpovedne povedať, že som sa od nikoho nedozvedel, aby všetky prípady masových hrobov boli riadne vyšetrené, vinníci potrestaní a pozostalí odškodnení. Je to veľmi smutné, že sa zabúda na tieto obete. Branislav Geryk
K obecným a trvalým hodnotám odkazu SNP Za protektorátu, když u nás byly po 17. listopadu 1939 násilně zavřeny vysoké školy a na středných školách byla zrušena výuka dějepisu a národní literatury, kdy se zatýkalo a popravovalo, kdy vládl teror a strach, scházela jsem se se skupinou spolužáků po vyučování tajně v opuštěné suterénní místnosti (aby ani pan školník nevěděl) – a četli jsme si Rukověť dějin československé literatury a slovesnosti, prvorepublivovou učebnici, která v době protektorátu patřila k zakázané literatuře. Posilovaly nás obrazy naší minulosti, národní obrození, díla buditelů, představa o jednotě se Slováky, které tu reprezentovali Šafárik, Kollár, Štefánik, Hviezdoslav, Rázus, Jesenský aj. Byla to taková naše malá rezistence, jako když jiní studenti jinde hráli v té době tajně jazz. Konec války zastihl mé spolužáky na jižní Moravě, byli tam „totálně nasazeni“ na kopání zákopů. Když jsme se po 9. květnu všichni zase sešli na celoškolní oslavě Dne osvobození, recitovali jsme aktuální verše českých básníků J. Hory, V. Nezvala, J. Seiferta, jak je pohotově přinášel osvobozený denní tisk. A mezi těmi verši zazněla i slovenština, verše Jána Smreka, který pranýřoval barbarství fašismu, oslavoval hrdinství protifašistických bojovníků, projevoval starost i o osud českého národa, vyslovoval se vřele za česko-slovenskou vzájemnost. Ty verše nám přinesl jeden z těch členů profesorského sboru, kteří působili až do r. 1938 na Slovensku, a kterému tam „chodníčky nezarostly“. A tak jsme prostřednictvím poesie společně se Slováky vítali návrat svobody. O rok později, když pokročila poválečná obnova Brna, konala se v místním divadle 29.8. (ve výroční den) velká vzpomínková oslava Slovenského národního povstání. Na programu byl mimo jiné překrásný Prolog k jevištní básni Julia Zeyera Radúz a Mahulena, s hudbou Josefa Suka. Děj příběhu čerpá z motivů pohádky O Šurinovi a Otolience, jedné ze Slovenských rozprávek a pověstí Boženy Němcové. Měla jsem to štěstí, že jsem mohla Zeyerův text přednést na jevišti Klicperova divadla za doprovodu městské filharmonie a že jsem mohla prožít spolu s hojným publikem spontánní příval citů lásky, obdivu a vděčnosti k Slovákům a Slovensku, pocitů štěstí a víry v budoucnost. Od dob, o kterých mluvím, nás dělí desítky let osudových politických peripetií, které naše tehdejší očekávání a naděje zhatily. Máme teď místo společného státu státy dva, a oba trpí všelijakými neduhy. Ale čím nejvíce trpí, to je nedostatek ideálu, vize, která oduševňovala naše buditele v dobách nesvobody, která dávala sílu Čechům a Slovákům v 1. i 2. odboji, která podnítila i Slovenské národní povstání. Tento ideál, a je to ideál vzájemné podpory v úsilí o demokracii, spravedlnost a humanitu – živil i naděje Pražského jara i zvonění klíči na listopadových náměstích. Tento ideál nás provází dějinami, a dokud jej ve svých srdcích neopustíme, zůstaneme i přes nepřízeň současného globálního vývoje živi – Češi i Slováci – se svou svébytností i vzájemností. Stanislava Kučerová
Javorina prijala rodáka V rámci Slávností bratstva Čechov a Slovákov na Javorine 25. júla t.r. – pripravila obec Lubina z iniciatívy starostu Milana Ostrovského – pietnu spomienku na svojho rodáka a čestného občana Lubiny plk. Gustáva Galku (1921-2002) z Kalifornie. Splnilo sa tak prianie nebohého, aby časť jeho telesných pozostatkov spočinula na Javorine. Gustáv Galko sa narodil v Lubine, matka bola známa pôrodná asistentka, bývali v Majtázech dvore v domčeku pod výškou, kde nad vchodom bol do omietky vytvarovaný obraz bociana. Mladý Gustáv úspešne študoval na novomestskom gymnáziu a pre neľahké finančné pomery rodiny s tromi deťmi bol zvyknutý si privyrábať. Cez letné prázdniny 1939 sa prihlásil na roboty do Rakúska. Získal tak pas a nadviazal kontakty, ktoré sa mu zišli pri jeho ilegálnej činnosti, keď od septembra 1939 až do začiatku januára 1940 pomáhal prevádzať cez Javorinu tých, ktorí utekali z Protektorátu pred prenasledovaním, resp. do západného odboja. Mal spojenie s priateľom z Květnej, a tak previedol šťastne niekoľko utečencov. Vedel, že odchádzajú do Maďarska, Juhoslávie a že vo Francúzsku sa formuje zahraničná československá armáda. Keď zatkli jeho priateľa v Květnej, mladý Gustáv nečakal, ilegálne prešiel hranice do Maďarska a spolu s 38 Čechmi a Slovákmi odišiel začiatkom februára 1940 cez Grécko, Turecko, Sýriu do Bejrutu v Libanone. Odtiaľ loďou do Alexandrie v Egypte, a potom do Marseille. Z tohto francúzskeho prístavu sa dostal do mestečka Agde, kde sa formovala čs. armáda (dohodu podpísal Š. Osuský) a robil základný vojenský výcvik. Svojim spolužiakom do novomestského gymnázia poslal kartu: „Odišiel som za mojimi a vašimi ideálmi.“ Začiatkom apríla prišli za ním dvaja spolužiaci – Adam Adamovič z Bošáce a Milan Kozáček z Dolného Srnia. Spolu slúžili v rote doprovodných zbraní – protitankové kanóny, mínomety a protilietadlové guľomety. Začiatkom mája 1940 ich poslali na front, no boli to boje ústupové. Odchádzajú loďou do Halifaxu v Kanade, kde ich čakal konvoj 76 lodí. Na nich sa dostali cez Atlantik do Anglicka. V r. 1944 sa vylodili v Normandii vo Francúzsku a postupovali k severnému prístavu Dunkerque. V apríli 1945 tam zahynul kamarát Adam Adamovič. Po skončení vojny sa Gustáv Galko vrátil do vlasti, chcel zostať slúžiť v armáde a doštudovať. No čoskoro sa dostáva do konfliktu s komunisticky naladenými dôstojníkmi a v marci 1948 musí opustiť vlasť. Na niekoľko desaťročí... Pobudol rok v Nemecku, a potom sa usídlil v USA. Dokončil štúdiá a stal sa učiteľom jazykov. Vyučoval slovenčinu a češtinu na Vysokej vojenskej škole v Monterey v Kalifornii. K absolventom tejto školy patrili aj pracovníci amerického veľvyslanectva v Bratislave – bývalý veľvyslanec Th. Russel, R. Johnson, vojenský pridelenci J. Spears, J. Markovicz. Na štyri desaťročia sa pre neho zavreli všetky cesty do Lubiny. Hoci sa Amerika stala domovom Gustáva Galku, jeho detí i vnúčat, od 90-tych rokov minulého storočia každoročne prichádzal do svojho rodiska. Pomáhal pri získavaní dokumentov v USA o amerických letcoch pre expozíciu nášho múzea, podporoval vydávanie našich dvoch monografií i vydávanie obecných novín Informátor. Pri Pamätníku česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti na Javorine – 25.7. 2004 – pamiatke nášho lubinského rodáka sa poklonili nielen desiatky Lubinanov, ale aj diplomatický a vojenský predstavitelia štyroch štátov, v ktorých G. Galko žil, vstúpil do čs. armády, bojoval či neskoršie úspešne pracoval. Hora prijala popol tohto vzácneho a skvelého človeka, nášho nezabudnuteľného rodáka. Sme presvedčení, že sa založila tradícia, keď každoročne na temeni Javoriny Lubinania sa poklonia pamiatke Gustáva Galku. Ľ. Fraňová, O. Hrabovská
Stretnutie po 60-tich rokoch V septembri
minulého roku sa dostala čitateľom do rúk zaujímavá publikácia
Bohuslava Ferianca – MOSQUITO na Piešťanmi. Od októbra 1944 nemecké letectvo evakuovalo svoje letiská v Maďarsku pred postupom sovietskej armády, a tak umiestnili svoje lietadlá aj na piešťanské letisko. Preto sa toto stalo predmetom vzdušného prieskumu amerického letectva a dostalo sa na zoznam cieľov pre akcie „Day Rangers Mission“. Taktika týchto akcií spočívala v prekvapujúcich hĺbkových útokoch v skorých ranných hodinách na ciele hlboko v zázemí okupovanej Európy. 8. októbra 1944 v odpoludňajších hodinách vzlietli zo základne Hunsdon v Británii k akcii Day Rangers do oblasti Viedne dva stíhacie bombardéry de Havilland JDH-98 Mosquito FB Mk. Vl., patriace do 418. perute RCAF (Kráľovské kanadské letectvo). Osádku prvého stroja tvorili pilot F/Lt (kapitán letectva) S. H. R. Cotterill a navighátor F/O (nadporučík letectva) C. G. Finlayson, pilotom druhého stroja bol F/Lt (kapitán letectva) Stuart N. May, navigátorom F/O (nadporučík letectva) Jack D. Ritch. Po medzipristátí a doplnení paliva vo francúzskom St. Dizier pokračovali obe lietadlá v skorých ranných hodinách k cieľu. O 7,50 hod. v prízemnom lete sa priblížili z juhu k letisku Piešťany, no hustá nemecká paľba zasiahla ľavý motor Mosquita, ktoré pilotoval F/Lt May. Stroj začal horieť a tvrdo pristál na ľavom brehu rieky Váh pri obci Brunovce. Obidvom pilotom – S. Mayovi a J. Ritchovi sa podarilo z horiaceho lietadla uniknúť a skryť sa v neďalekom lese. Medzi prvými, ktorí sa dostali s nimi do kontaktu, boli deti, pastieri kráv. Ďalšími boli sedliaci, tí ich na čas ukryli, nakŕmili a zaviedli k partizánom. Dostali sa do práporu v Strážovských vrchoch, ktorému velil Vladimír Žalman. Potom ich priviedli na štáb brigády Jána Žižku. Vo veľmi tvrdých podmienkach obaja Kanaďania s partizánmi prežili zimu 1944-45 a v marci sa s nimi dostali cez frontovú líniu k Rusom. Koniec marca trávili v utečeneckom tábor v Maďarsku. Tam letca Maya postihli vysoké horúčky a zápal pľúc. Ruskí lekári a zdravotné sestry mu prinavrátili zdravie vo vojenskej nemocnici v Budapešti. Odtiaľ ho americké lietadlo odviezlo do Anglicka – do rehabilitačného centra pre vojnových zajatcov RCAF – a čakal na repatriáciu. V máji 1945 ho loď priviezla do Kanady, do Halifaxu v Novej Scotii. Po vojne sa v dedinách za Váhom ešte dlho spomínalo na kanadských letcov. Mnohí občania si zobrali súčiastky z havarovaného lietadla. Autor knihy „Mosquito nad Piešťanmi“ sa od začiatku 80-tych rokov venoval pátraniu po osudoch oboch letcov – Maya a Ritcha, ktorí sa zachránili vďaka pomoci domáceho obyvateľstva a partizánov. Zároveň sa pokúšal nájsť stopy po súčiastkach havarovaného stroja. Čoskoro však dostal nepriamu „výstrahu“, aby upustil od tejto činnosti, lebo vzbudil pozornosť štátnej bezpečnosti. Naplno obnovil pátranie až po r. 1990. Bohuslav Ferianec bol vo svojom vyhľadávaní neúnavný. Navštevoval občanov, ktorí boli s letcami v styku, zberal súčiastky, vycestoval dvakrát do Anglicka a prezrel si letecké múzeá, získaval nové údaje o letcoch a pátral po S. Mayovi a J. Ritchovi. Jeho obdivuhodná vytrvalosť priniesla zaslúžený úspech. Piatok 11. júna t. r. privítal v Modrovke pri Piešťanoch kapitána letectva Stuarta Newtona Maya a jeho dcéru osobne. V sále kultúrneho domu sa zišlo veľa ľudí – bývalý veliteľ partizánskej spravodajskej jednotky v brigáde J. Žižku PhDr. František Hejl, ktorý robil Mayovi a Ritchovi v horách tlmočníka, potomkovia rodín, ktorí ukrývali kanadských letcov – Briškovci, Kravárikovci, Štefkovičovci, Belanovci, „malí pastieri“ Anna Kraváriková-Máliková, Anna Kilianová-Abrahámovská, František Martinec. Zástupcovia OV SZPB a vojenského letectva odovzdali S. Mayovi vyznamenania. Zástupcovia obcí a spoločenských organizácií pripravili srdečné a pohostinné posedenie a zabezpečili zdokumentovanie tohto vzácneho stretnutia. S.
N. May, dnes už 83-ročný letecký veterán, sa neubránil dojatiu.
– „Ja by som tu dnes nebol, vďačím za to láskavým a odvážnym
ľuďom z dedín. Títo dobrí ľudia riskovali svoje životy,
keď nás ukrývali vo svojich domoch. Aj dnes ďakujem Pánu Bohu,
že nás priviedol do ich rúk. Som presvedčený, že aj môj navigátor
– už nebohý Jack Ritch – by mal takéto pocity. Veď ste nám
pomohli na ceste do bezpečia a víťazstva. Ďakujem vám, že
som tu medzi vami a že prežívam pokojnú starobu ako šťastný starý
otec...“ Bolo to neopakovateľné stretnutie a my sme vďačné súhre náhod, že sme sa podieľali na spracovaní spomínanej knihy „Mosquito nad Piešťanmi“. Stretnutia so vzácnymi ľuďmi, ktorí vedia žiť, pracovať a obetovať sa pre iných, zostávajú pre nás nezabudnuteľné. Ľ. Fraňová, O. Hrabovská
BOLA TO NADMIERU ZAUJÍMAVÁ CESTA V dvoch termínoch – 30.08. a 13.09.2004 – začali členovia SMRŠ šesťdňový autokarový zájazd do Francúzska. Dopravu cez Rakúsko a Nemecko zabezpečila firma Dekabus, organizátorom cesty, tvorcom programu a sprievodcom bol Mgr. Peter Uhlík. Po dupľovanom absolvovaní náročnej trasy sme sa s ním porozprávali o bezprostredných zážitkoch: Čo bolo nosnou témou zájazdu? Samozrejme, Štefánik, jeho najbližší spolupracovníci v čs. zahraničnom odboji, prvá svetová vojna, čs. légie a v tomto kontexte ostatná história i súčasnosť štátov, ktorými sme cestovali. Pozornosť patrila i zemepisnej krajine, prírode, v mestách sme obdivovali stavebné pamiatky, galérie a múzeá. Aký bol program prvého dňa? Za Viedňou sme zastavili pri Melku, kde 19.2.1945 tragickou súhrou okolností zahynulo 24 slovenských antifašistov, transportovaných zo slovenských väzníc do Mauthausenu. Potom sme návštevu tohoto koncentračného tábora začali výstupom po „schodoch smrti“ z kameňolomu, v ktorom nacisti uštvali k smrti „prácou“ viac ako 120 tisíc väzňov. Po položení venčeka k pamätníku obetí z bývalého Československa, prešli sme hlavnou bránou do pevnosti, kde je rozsiahla muzeálna expozícia o neuveriteľnom zle a krutosti ľudí, u ktorých prestala platiť slušnosť a objavilo sa v nich besné zviera... Ešte v Rakúsku sme obedovali na modernom parkovisku pri alpskom jazere Mondsee. Toto leží asi tridsať kilometrov pred Salzburgom a patrí k najkrajším v Soľnej komore. Pri prechádzke pobrežím sme zistili, že jeho modrá hladina láka najmä vodákov... Už na území Nemecka sme si oddýchli pri najväčšom bavorskom jazere Chiemsee, ležiacom v dolnej panve bývalého Achenského ľadovca. Nakoniec sme pricestovali do Augsburgu, kde sme nocovali... Než sme vošli do postelí, prešli sme sa mestom, ktoré má viac ako dvetisíc rokov. Najznámejší pre nás z histórie je rok 1530, kedy tu protestantské kniežatá predniesli vyznanie viery, tzv. Augsburskú konfesiu. Náboženský mier medzi katolíkmi a evanjelikmi uzavreli v roku 1555. Finančnú metropolu z mesta urobili Fuggerovci, známi podnikatelia, obchodníci a bankári. Z pamiatok sme si pozreli románsko-gotický Dóm sv. Márie, renesančnú radnicu so 78 metrov vysokou vežou, sochu a kupecký dom Jakoba Fuggera, kde sa stretol v roku 1518 Martin Luther s kardinálom Cajetanom. Zaujímavosťou Augsburgu sú dva vedľa seba stojace kostoly sv. Ulricha – katolícky a evanjelický. Kostol sv. Anny bol 31.10.1999 miestom podpísania „Spoločného vyhlásenia o ospravedlnení z viery“ predstaviteľmi Svetového luteránskeho zväzu a rímsko-katolíckej cirkvi. Pozreli sme si aj Feggerei – kolóniu pre „usilovných a nie vlastnou vinou schudobnených občanov“, ktorú dal postaviť ako prvé sociálne bývanie na svete Jakob Fugger v 16. storočí. Hneď vedľa domčekov stojí evanjelický kostol sv. Jakuba. Aj ďalší deň bol veľmi náročný. Určite. Keď sme pri Ulme prešli Dunaj, rozhliadli sme sa po krajine v súvislosti so slávnym obdobím Napoleona, ktorého vojaci tu 20. októbra 1805 porazili rakúsku armádu generála Macka. Francúzskemu cisárovi sa potom otvorila cesta do Viedne, na konci ktorej vyhral „Bitku troch cisárov“ pri Slavkove 2. decembra 1805... Pri pohľade z diaľnice na „trčiacu“ vežu evanjelického mestského kostola (161 m), spomínali sme duchovný festival dychových hudieb cirkevných zborov, ktorý sa na námestí pred kostolom koná každé dva roky, ale aj fakt, že v meste sa narodil Albert Einstein... Okolo obeda sme zastavili na parkovisku pri Baden-Badene, ktoré je službami vybavené ako malé mesto. Zostal nám čas aj na návštevu ekumenického kostola v tvare pyramídy, zvnútra vyzdobeného umeleckými rezbami biblických príbehov... Do Francúzska sme sa dostali mostom cez rieku Rýn z Kehlu. V Štrasburgu sme si pozreli novú budovu Európskeho parlamentu, nesúcu meno L. Weissovej (1893-1983), osobnej priateľky M. R. Štefánika a poslankyne-doyerky EP od roku 1975 do smrti. Zaujala nás okrúhla časť modernej stavby Hemicyklus, kde sa konajú zasadnutia. Ale viac nás štvrťmiliónový Štrasburg upútal ako symbol francúzsko-nemeckého zmierenia. Metropola Alsaska je na prvý pohľad poznačená nemeckou precíznosťou i bohémskym francúzskym pôvabom. Najlepšie je to poznať v úzkych uličkách starého mesta La Petit France (Malé Francúzsko), umne prepojených kanálmi z ramien rieky Ill (ill). Z ďalších pozoruhodností sme navštívili katedrálu Notre-Dame, predstavujúcu vrchol francúzskej gotiky. Boli sme pri soche J. Gutenberga s knižným trhom. Vynálezca kníhtlače tu žil od roku 1434. Videli sme i pomník miestneho rodáka generála J. B. Klébera, známeho najmä z napoleónskeho ťaženia do Egypta. Štrasburská univerzita, ktorú sme si obzreli zvonku, patrí k najstarším v krajine (1621). Aj letný pohľad na obrovský rýnsky prístav stačil na pochopenie hospodárskej sily a dôležitosti tohoto mesta... Potom nás už s prestávkami čakala sedemhodinová cesta cez Lotrinsko, Champagne a Ile de France do Paríža. Ubytovali sme sa v hoteli Kellermann, pomenovanom po slávnom napoleonskom maršálovi. Tretí deň bol parížsky. Čo ste za ten čas stihli? Veľa. Do 14. hodiny sme metrom absolvovali spoločnú prehliadku mesta, ďalej až do polnoci sa skupinky či jednotlivci túlali sami. Začali sme v Latinskej štvrti (Sorbonne, Pantheón, St. Séverin), pokračovali sme prehliadkou ostrova La Cité (Notr-Dame, Policajná prefektúra, St. Chapelle, Conciergerie, Justičný palác). Potom sme cez Pont Neuf prešli na pravý breh Seiny. Pri Moste umelcov sme vošli do Louvru s Pyramídou (individuálna prehliadka) a pokračovali sme pod Arc du Carrousel (1806), víťazným oblúkom napoleonských úspechov v roku 1805. Prechádzkou cez Tuilerijské záhrady sme túto etapu prehliadky dokončili na Place de la Concorde (Námestí svornosti), považované za najkrajšie na svete. Okrem obelisku z Luxoru je známe ako miesto popráv gilotínou počas revolúcie. Padla tu hlava Ľudovíta XVI., M. Antoinetty, ale aj M. Robespierra a jeho jakobínskych stúpencov... Metrom sme sa previezli na Námestie Charlesa de Gaulla, kde stojí slávny víťazný oblúk Arc de Triomphe. Z výšky 50 metrov sa nám naskytol nádherný výhľad na celé mesto, hlavne však na Champs Elysées a ďalších jedenásť avenue zbiehajúcich sa k oblúku... Aj na námestie Trocadéro sme sa dostali metrom. Zastavili sme sa pri veľkom pamätníku 1. svetovej vojny, odfotili sme sa pod sochou maršála F. Focha a z vyvýšeniny od dvojkrídlového Pallais de Chaillot sme sa pokochali výhľadom na Seinu a Eifelovu vežu s okolím. Od paláca, ktorý má štyri veľké múzeá, zostúpili sme k rieke a mostom Pont D´Léna sme došli pod dominantu Paríža, stráženú proti teroristom ozbrojeným komandom. Väčšina z nás sa na Eifelovku vyviezla výťahom a z výšky tristo metrov si pozrela mesto... Potom už nasledovala individuálna prehliadka. Najväčší záujem bol o cintorín Pére Lachaise, Montmartre, ale aj Rodinovo múzeum, Mona Lisu v Louvri a iné pamiatky. Našli sa aj takí, ktorí boli zvedaví na dom v ulici Leclerc 6, kde býval Štefánik, na budovu bývalého čs. veľvyslanectva, kde pôsobil Š. Osuský (Ch. Floqueta 15), na miesto pôsobenia Čs. národnej rady (rue Bonaparte 18) i na pamätník M. R. Štefánika na námestí toho istého mena. Vrcholom zájazdu však bola návšteva Meudonu. To určite. Tak to vnímala väčšina z nás. Navštívili sme miesto, kde Štefánik prežil asi najkrajšie roky svojho života. Boli sme očarení prostredím, kde po príchode do Paríža našiel uplatnenie. Uprostred nádherného parku, v bývalom zámku, ktorý po vypálení počas francúzsko-pruskej vojny prerobili na hvezdáreň s otáčavou kopulou, pracoval u vtedajšej vedeckej a spoločenskej autority – astrofyzika J. Jansena. Odtiaľto upieral svoj zrak k oblohe cez jeden z najväčších ďalekohľadov v Európe, tu prispel k vedeckým prácam o Slnku, ktorými Francúzi udivovali svet. Dojatí sme k soche nášho rodáka položili venček s trikolórou, a potom pod historickou kopulou sme si vypočuli rozprávanie emeritného riaditeľa observatória Dr. A. Dollfusa. Tento vzácny človek nám fundovane priblížil Štefánikov vklad do francúzskej vedy. A ako to dnes na pracovisku vyzerá, mali sme možnosť vidieť na najmodernejšom oddelení pre pozorovanie a výskum Slnka... V Meudone sme mali aj vzácnu spoločenskú povinnosť. Našu desaťčlennú delegáciu prijal na radnici viceprimátor G. Koch, za prítomnosti D. Compagnona, učiteľa miestnej strednej školy a tlmočníčky M. Rázgovej, rodáčky z Liptova. Okrem zdvorilostných príhovorov prejednali sme aj možnosti ďalších kontaktov v budúcnosti... Poobedie sme strávili vo Versailles, voľakedy skvostnom sídle francúzskych kráľov. Čas využili niektorí na návštevu interiérov, ďalší sa sústredili na prehliadku nádherných parkov (pešo i vláčikom). Najzaujímavejší bol pre nás dotyk so zámkom Grand Trianon, v ktorého priestoroch bola podpísaná známa Trianonská zmluva, na ktorej sa ako diplomat podieľal aj brezovský rodák Š. Osuský (1920)... Po večernom návrate do hotela väčšina z nás využila zostávajúce hodiny na plavbu po Seine, ďalší sa túlali po obľúbených miestach a vychutnávali jedinečnú atmosféru Paríža. Ako vypadal piaty deň vášho pobytu? Po odchode z hlavného mesta Francúzska sme prvý raz zastavili pri gotickej katedrále Notre-Dame v Remeši. So záujmom sme si prehliadli túto obrovskú stavbu s dvoma vežami a tromi portálmi, v ktorej bola korunovaná väčšina francúzskych kráľov. Najväčšiu slávu tu zažil Karol VII. za účasti Jeanne d´Arc (1429), ktorej socha na koni je pred katedrálou... Asi 60 km severovýchodne od Remeša sme si v meste Vouziers pripomenuli hrdinský boj čs. legionárov proti 3. nemeckej armáde koncom októbra 1918. Dôstojný pamätník v neďalekej dedinke Chestres nám svedčil, že „na tomto míste a v okolí 21. a 22. pluk Čechoslováků-dobrovolníků s nadšením obětoval svoji krev pro svobodu Československa“. Kilometer ďalej je nádherne udržiavaný cintorín (tak je to všade na Západe), v ktorom sú spolu s Francúzmi a Nemcami pochovaní aj naši vojaci... Program vyvrcholil v okolí mesta Verdun, známom ťažkou mnohomesačnou bitkou v roku 1916. Bojov sa zúčastnilo niekoľko miliónov vojakov. Len francúzske straty predstavovali okolo pol milióna. Bojiská sme si pozreli po okružnej jazde z údolia rieky Meuse cez Bras k tzv. Bajonetovému zákopu (dnes pamätník so zasypanými Francúzmi, ktorých špičky bajonetov trčia z hliny), odtiaľ ku kostnici Douaumont, ktorá je najväčším francúzskym pamätníkom na 1. svetovú vojnu s Vežou mŕtvych a Národným cintorínom (15 tisíc hrobov). Ďalej sme boli pri memoriáli obce Fleury, Maginotovom pomníku a okolo pevnosti Souville sme došli do Verdunu... Po diaľnici sme potom uháňali do Nemecka. Na noc nás prichýlilo kúpeľné mesto Bad Liebenzell v Čiernom lese. Spali sme v misijnom stredisku evanjelickej cirkvi. Ako ste strávili posledný deň cesty? Ešte pred raňajkami nás pani Müllerová previedla po ich zariadeniach. Bolo naozaj čo obdivovať, hlavne úprimný záujem nemeckých luteránov o živú vieru... Napoludnie sme už boli v Mníchove. Tri hodiny sme sa túlali jeho historickým jadrom, druhý turnus navyše zažil aj atmosféru Oktoberfestu Bier. Prehliadku sme začali na Karlovom námestí, odkiaľ sme Karlovou bránou prešli na rušnú obchodnú ulicu Neuhauser Strasse. Pozreli sme si renesančný kostol sv. Michala a neskorogotický dóm Panny Márie s mramorovým náhrobkom cisára Ľ. Bavorského. Obdivovali sme Mariánske námestie s novogotickou Novou radnicou a 85 m vežou i neskorogotickú Starú radnicu. Spoločnú vychádzku sme zakončili pri bráne Talbrucktor. Metropola Bavorska si nás svojou víkendovou atmosférou naplno podmanila a neodolali sme ani dobrému pivku či domácim špecialitám. Ako hodnotíte zájazd? Jednoznačne ako vydarený. Pričinili sa o to aj moji spolucestujúci disciplinovanosťou a nevšedným záujmom o pripravený program. Menovite ale chcem vyzdvihnúť tých, o ktorých som sa mohol v potrebnej chvíli oprieť. Pri príprave zájazdu to boli Ing. J. Krajčírová, Ing. E. Groh a Mgr. M. Gallová, v jazykovej vybavenosti Ing. L. Koudelka, Dr. Sc., Mgr. A. Krajčovičová a H. Valášková, vo vojenskej histórii generál, Ing. S. Naďovič, v prírodovede Dr. K. Erdelský, CSc. a v lekárskej starostlivosti MUDr. I. Tasseva s MUDr. M. Kusendom. Za ochotu a pomoc poskytnutú v Paríži ďakujem E. Hegedušovi, J. Puissant-Figurovej a D. Compagnanovi, v Nemecku L. Rappovi. Za rozhovor poďakovala Anna Valihorová
Z blízkej a ďalekej Ukrajiny Zmienka o dovolenkovom výlete na Ukrajinu vyvolá na tvári našinca skôr začudovanú otázku než závistlivý údiv. Ukrajina prestala byť pre Slovákov turistickou destináciou z viacerých dôvodov. Ten najvšeobecnejší spočíva v tom, že neponúka komfort, na ktorý sme si pri cestovaní do sveta rýchlo zvykli. Ponúka však – predovšetkým jej západná časť – autenticitu svojich miest, dedín a impozantných karpatských hrebeňov s rozsiahlymi poloninami. A zároveň obraz úsilia o prekonanie neblahého dedičstva sovietskej éry a patových krokov po rozpade Sovietskeho zväzu. Vízum ako bariéra Áno. S prvým prejavom dozvukov tohto času sa výletník stretne na hranici, kde si v poldruhahodinovom čakaní na colné a policajné odbavenie dokonca aj s asistenciou slovenského vicekonzula z Užhorodu pripomenie tak ochotne a rýchlo zabudnutý rituál minulých rokov. Z chôdze, gest úradníkov, usporiadania budov, systému pohybu vozidiel medzi colnicami a policajnými úradovňami možno usúdiť iba jedno: cestujúci je tu na obtiaž. Uprostred Užhorodu, vyše stotisícového centra administratívnej oblasti, sa týči stavba majestátneho pravoslávneho kostola tesne pred dokončením a okolo neho sa rozkladajú dosť ošarpané obytné bloky a trochu regenerované mestské centrum pamätajúce Podkarpatskú Rus ako súčasť Československa, ba až Uhorska. Na históriu si už v Užhorode potrpia, rovnako ako na národnostnú a jazykovú pestrosť, ktoré boli odjakživa príznakom tohto kúta sveta. Členovia Spoločnosti M. R. Štefánika z celého Slovenska, ktorí sa v dňoch 5.-9. 7. 1004 vybrali na poznávací výlet, prahnú po zmienkach o minulosti, ale i súčasnosti. Nemôžu obísť sochu prvého československého prezidenta T. G. Masaryka v jednom z užhorodských parkov. So záujmom počúvajú informácie o živote Slovákov, ktorí ako uznávaná národnostná menšina, vraj asi pätnásťtisícová, majú svoje školy, kultúrne spolky i kostoly. Zvedavý výletníci sa dozvedajú aj o kurióznom postavení Rusínov, ktorých Slovensko akceptuje ako národnostnú menšinu, ale ukrajinský štát nie. Pokladá ich za Ukrajincov. Cesta do takmer prázdnych ulíc Trasa na východ do Tarnopoľu, Chmeľnického a Ľvova je niekoľkonásobná exkurzia. Predovšetkým treba na nej prekročiť Karpaty popri Latorici a Striji, riekach stekajúcich z kopcov pokrytých listnatými lesmi a rozsiahlymi lúkami – romantickými poloninami. Cesta je opotrebovaná, núti k pomalej jazde, na mnohých úsekoch usilovne kladú nový povrch, rozširujú mosty. Raz po nej budú preháňať zatiaľ ešte nevyrobené automobily. V mestečkách defilujú popri cestovateľoch ošarpané fasády veľkých obytných domov, na ktorých sa ježia tucty televíznych antén, stovky nedokončených rodinných domov, zarastené cintoríny, svojrázne čerpacie stanice pohonných hmôt, spustnuté prícestné socialistické plastiky a pamätníky. Medzi tým sa hádam v každej dedinke objaví päť na slnku svietiacich kopúl rozostavaného alebo práve dokončeného pravoslávneho kostola. Zdá sa, že ide o rozsiahly projekt podpory zjednocujúceho cirkevného života. Oblastné metropoly západnej Ukrajiny však nemôžu zaprieť svoju dlhoročnú príslušnosť k stredoeurópskemu civilizačnému okruhu. Ich meštianske domy a administratívne budovy by mohli pokojne stáť v Budapešti, Košiciach, Krakove i v Bratislave. Stáročia uhorského (na Podkarpatskej Rusi) a rakúskeho (v Haliči) politicko-kultúrneho vplyvu a verejnej správy sú neobyčajne prítomné v uliciach miest. Zoskupenie kostolov, ich mohutnosť v historickom centre 850-tisícového Ľvova evokuje až podobnosť s Prahou. Pravda, chýbajú nové fasády, opravené cesty, i výzdoba svätýň je akási mladá po rokoch úporného potláčania náboženského života. Ulice sú však plné náhliacich sa ľudí, cesty brázdia lady, volgy, sem-tam i západoeurópska značka. Tržnice, v ktorých by si neobyčajne „zgustli“ európsky inšpektori hygienických noriem, priam ohurujú ponukou. Čerstvej teľaciny, smotany, ktorá sa neleje, ale krája, horami žltého masla a syrov, hydiny, čerstvých, údených i sušených rýb, sladkostí, pečiva od výmyslu sveta, vriec cukru, cestovín i múky, z ktorých sa predáva priamo do nákupných tašiek, húb, zeleniny, ovocia… Všetko sú to plody okolitých polí, záhrad a rúk, ktoré nemajú veľkú ponuku pracovných príležitostí. Kto má rád vône, zápachy a hmýrenie živého trhoviska, ten sa môže sýtiť obrazmi, ktoré už na Slovensku nikdy neuvidí. Po stopách legionárov Júlová cesta „štefánikovcov“ na Ukrajinu mala viacero cieľov. Hlavným však bol Zborov. Dnes okresné mesto v zvlnenej rovine, pred 87 rokmi miesto prvého víťazného bojového vystúpenia československého dobrovoľníckeho zboru, budúcich legionárov, ktorí veľmi rozhodne vstúpili do dejín prvej svetovej a ruskej občianskej vojny, aby sa zaslúžili o vznik Československa v roku 1918. Bitku, v ktorej 2. júla 1917 porazili československé oddiely ako súčasť ruskej armády rakúsko-uhorské jednotky, pripomína pamätník, ktorý je súčasťou cintorína v dedine Cecovka. Vedie k nemu „Čechoslovačka“ – ulička a v obkľúčení líp je vzorne udržiavaná. V neďalekom Lipovci je zase bojisko, na ktorom bojovali príslušníci Rýchlej brigády, neskoršej Rýchlej divízie Slovenskej armády nasadenej na východný front v druhej svetovej vojne. Ukrajina, náš najväčší sused, ktorého časť bola súčasťou nášho štátu, je paradoxne azda najnepoznanejším susedom. Neraz sa možno stretnúť s povýšeneckým pohľadom, s nekorektným označením Ukrajiny ako Rusko, a pritom je to krajina príjemných, hrdých ľudí, ktorí taktne odmietnu napríklad prepitné. Z krátkeho pobytu na zlomku územia si možno odniesť iba veľmi povrchné poznatky, ale dojmy sú bohaté a pestré. Minimálne také, aké si prinášame z hociktorej inej zaujímavej návštevy. Vladimír Štefanovič
Poznávanie Ukrajiny Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika, verná tradíciám poznávania histórie a pamätných miest spojených s dejinami Československej a Slovenskej republiky, vďaka organizačnému a obsahovému zabezpečeniu pánov Mgr. Petra Uhlíka a generála Svetozára Naďoviča, usporiadala zájazd na Ukrajinu. Cesta bola realizovaná v dňoch 5.-9. júla 2004. Ústrednou ideou zájazdu bolo poznávanie miest bojov česko-slovenských legionárov na pôde bývalého cárskeho Ruska a zoznámenie sa so životom obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny a Ukrajiny vôbec. K poznaniu krajiny prispela návšteva a prehliadka pamätihodností miest Užhorod, Chmeľnickij a Ľvov, ako aj prejazd mnohými obcami na ukrajinskom vidieku. Okrem spoznania krásnej prírody a obhospodárených aj najzapadlejších kútov krajiny sme spoznali, že obyvatelia Ukrajiny žijú pokojným, aj keď skromným životom a ďaleko od pravdy sú hororové scény, ktoré šíria, zrejme, mnohí neprajníci tejto krajiny. Obyvatelia Ukrajiny majú svoje plány, radosti i strasti. Zužitkovávajú však doterajšie skúsenosti a hľadajú podnety do budúcnosti. Celkovo pôsobia ako ústretoví ľudia, ochotní a vážiaci si každého návštevníka. Tieto skutočnosti nám potvrdili aj zástupcovia Matice Slovenskej na Zakarpatskej Ukrajine i zástupcovia Rusínov na Ukrajine, s ktorými účastníci zájazdu strávili v diskusii zaujímavý večer v Užhorode. Existuje tam, zvlášť medzi rodákmi, stále pozitívny vzťah k bývalému Československu, čo dokazuje aj busta prezidenta T.G. Masaryka v mestskom parku, o histórii ktorej nám porozprával predseda Užhorodského spolku Slovákov Mgr. Ivan Latko. V súhrne možno konštatovať, že na Ukrajine panuje čulý ruch. Nové podmienky, pri zachovaní demokratického riadenia krajiny, dávajú možnosti jej hospodárskeho, spoločenského i kultúrneho rastu. Obyvatelia Ukrajiny čerpajú z dejín a s úctou si pripomínajú historické udalosti na ich území. Zistili sme to aj na zborovskom bojisku a pri pamätníku československých legionárov, ktorý je vzorne udržiavaný. Na tomto mieste sme sa poklonili pamiatke hrdinov, ktorí padli za krajšiu budúcnosť Slovanov a Československa. Učiť sa z minulosti je stále potrebné, predovšetkým na základe reálneho, objektívneho poznania a bez glorifikácie jednej strany. Aj z tohoto pohľadu boli účastníci zájazdu obohatení o nové skúsenosti a poznatky. Svoju vďaku za prípravu a realizáciu kvalitného programu vyjadrujú pánom Uhlíkovi a Naďovičovi i ukrajinskej sprievodkyni Katke Kušnirčukovej. Vodičovi autobusu pánovi Milanovi Jánošovi ďakujú za bezpečnú a trpezlivú jazdu po náročných cestách. Ján Danek
Zážitky, na ktoré nezabudneme Zo známych skutočností je preukázateľné, že M. R. Štefánik vždy cieľavedome stál po boku T. G. Masaryka a usiloval sa o vytvorenie samostatnej Československej republiky. Jeho zásluhy sú neoceniteľné. Český národ si ich hlboko váži a oceňuje. Práve toto pocítili na vlastnej koži členovia celoslovenskej Spoločnosti M. R. Štefánika so sídlom v Brezovej pod Bradlom na svojom zájazde do českých krajín v lete tohto roku (25.-29. 7. 2004). Ústretovosť, s akou sa stretávali pri zabezpečovaní pobytu, ubytovania a stravovania a pri samotných návštevách pamätných miest bola vskutku neopakovateľná. Program zájazdu, ktorý pripravil Mgr. Peter Uhlík, bol ojedinelý a žiadna cestovná kancelária jemu podobný zážitok neponúka. Prvá zastávka bola v Havlíčkovej Borovej, kde sme vzdali poctu známemu exulantovi a novinárovi K. H. Borovskému, ktorý bol prinútený za svoje demokratické postoje odísť do vyhnanstva. V Lipnici nad Sázavou sme sa zastavili preto, že tu žil a tvoril spisovateľ Jaroslav Hašek. Kto by nepoznal jeho neprekonateľné Osudy dobrého vojaka Švejka? V Hrusiciach sme navštívili múzeum v dome maliara Josefa Ladu... Dobré vzájomné vzťahy nám umožnili vidieť aj Ondřejovskú hvezdáreň. Prezreli sme si interiér a vypočuli odborný výklad o ďalekohľade, ktorý vo svojej dobe patril k najväčším v Európe. Zaujímavé poznatky sme si odniesli z návštevy Karlových Varov. Najčastejšie je v ich uliciach počuť ruštinu, potom ďalšie iné európske jazyky, ale dá sa tu dorozumieť aj v rodnej slovenčine. Po návštevách hradov Loket a Křivoklát sme videli Železničné múzeum v prírode pri Lužnej, a potom sme ochutnali výborné pivo v Kráľovskom pivovare Krušovice, a to v režijnej cene 7 českých korún za polliter. V Nelahozevsi sme nielen vzdali poctu hudobníkovi Antonínovi Dvořákovi pri jeho pomníku, ale navštívili sme aj jeden z najväčších renesančných zámkov v našej bývalej spoločnej republike. Dnes je reštituovaný rodinou jeho bývalých majiteľov Lobkoviczovcov. Navštívili sme aj známe pamätné miesta Terezín a Lidice, poklonili sme sa pamiatke umučených a zavraždených obetí fašistickej zvôle. Hlbokú spomienku si každý z nás uchoval na cintorín v Lánoch, kde je pochovaná rodina nášho prvého československého prezidenta T. G. Masaryka, ale aj na návštevu jeho originálneho múzea v bývalej poľnohospodárskej budove. V meste Slaný sme položili kyticu k soche T. G. Masaryka a veľmi milo sme boli prijatí v Zloniciach, kde nám domáci ukázali mestské múzeum s exponátmi o A. Dvořákovi. Známu horu praotca Čecha Říp sme zdolali dvojakým spôsobom. Jedni autobusom, ďalší turistickým chodníkom. Nezabudnuteľná zostala pre nás návšteva miesta, kde zomrel legendárny Jan Žižka – Žižkového poľa pri Havlíčkovom Brode. Nachádza sa tu jeho monumentálny pomník aj so zoznamom darcov kameňa zo všetkých kútov Čiech a Moravy. Počas zájazdu sme boli ubytovaní v Stochove a boli sme spokojní nielen s ubytovaním, ale aj pestrou a výdatnou stravou. Na ceste späť sme sa zastavili na celý deň v Prahe. Boli sme na Pražskom hrade, prešli sme sa Kráľovskou cestou na Staromestské námestie. Na Petříne sme sa pred hvezdárňou poklonili pamiatke M. R. Štefánika a položili veniec kvetov. Naša prechádzka skončila na Vyšehrade, odkiaľ sme sa domov vrátili plní dojmov a zážitkov. M. Krejčírik
Za Štefánikom na bicykli Bicykel, rozobraný a uložený do kartónovej škatule, som naložil do autobusu 2. októbra 2003 v Bratislave. Do Paríža na autobusovú stanicu v štvrti Bangolet sme prišli po dvadsiatich hodinách. Bicykel som za pol hodiny poskladal, kartón hodil do kontajnera. Podľa mapy som našiel dom, v ktorom býva kamarát David, člen partie mladých Parížanov, s ktorými som sa spriatelil počas zatmenia Slnka na Madagaskare. Privítal ma, ubytoval, pohostil. Ráno mi David vysvetlil cestu na hvezdáreň v Meudone, nechal mi kľúče od bytu a šiel do roboty. Popri Seine som ťahal k observatóriu. Keď som z diaľky zbadal maličký zelený dubáčik kupoly, srdce mi od radosti poskočilo. Na konci dlhej aleje v meudonskom parku stojí socha slávneho francúzskeho astrofyzika Julesa Janssena, voľakdejšieho riaditeľa hvezdárne v Meudone. Janssen hľadí na hvezdáreň. Poďakoval som sa deduškovi Janssenovi, že si obľúbil nášho slovenského rodáka M. R. Štefánika a umožnil mu uplatniť jeho schopnosti v jednom z najslávnejších stánkov astronómie vtedajšej Európy. Štefánikovu sochu umiestnili v peknom parčíku asi 100 metrov od Janssenovej. Stojí tu od roku 1999. Všimol som si, že Štefánik pozerá na Janssena, pričom v jednej línii s nimi je aj Eiffelovka a za ňou, na východ, Slovensko. Vzdal som Štefánikovi poctu a cítil, ako mi na tele naskočili od vzrušenia zimomriavky, keď som si predstavil, ako sa v rokoch 1905-1907 v tejto slávnej hvezdárni presadil. Urobil som niekoľko snímok, ale do hvezdárne som sa už nedostal. U Davida už bola Claire, a tak sme si podebatovali, pozreli veľmi dobre spracovanú videonahrávku zo zatmenia Slnka na Madagaskare v roku 2001. Ďalšie tri dni ma priatelia David, Claire a Catherine povodili po Paríži. Vyšľapali sme na najvyšší pahorok Paríža Montmartre (127 m n.m.) s bielučkou bazilikou Sacre Coeur, bol odtiaľ úžasný výhľad. Medzi umelcami štvrte Montmartre sme zažili oslavu mladého vína Boujolais (u nás vinobranie), cítil som sa ako Parížan. V nedeľu som na bicykli navštívil ďalšie pamätné miesta: Invalidovňu so zlatou strechou, Place de la Concorde s 23 m vysokým obeliskom, Louvre s Monou Lisou. Podvečer sme navštívili v nemocnici Gillesa, ďalšieho z madagaskarskej partie, ktorý si liečil žalúdočný neduh, pamiatku na poslednú výpravu do trópov. V pondelok po raňajkách som sa Davidovi, Claire a Catherine poďakoval za pohostinstvo a vydal som sa na bicykli domov. Prešiel som okolo radnice Hotel de Ville, okolo múzea d’Orsay, cez najstaršiu časť Paríža Ile de la Cité s katedrálou Notre Dame. Z mesta som sa vymotal po až po troch hodinách. Predo mnou bola 1400 kilometrov dlhá cesta, na ktorú som mal iba desať dní. Hľadanie optimálnej trasy mi sťažovala mapa v mierke 1:750 000, na ktorej sa vedľajšie , bezpečnejšie cesty hľadali veľmi ťažko. Po hlavnej ceste na západ, plnej kamiónov, by jazdil iba samovrah. Na vedľajších cestách som sa orientoval intuitívne; smer bol jasný - stále na východ. Keď asfaltová cesta mierila na sever, či na juh, využil som aj poľné cesty. Vietor mi fúkal do chrbta, pahorky boli mierne, keď som zablúdil, pomohli mi domorodci. Prespával som zamaskovaný v poli, neďaleko cesty. V mestečku Vitry le France ma pozval na kávu a pohostenie pán Kristián so ženou Kristínkou a dvoma deťmi. Po občerstvení som sa opäť vydal na cestu, ale už po desiatich kilometroch doľahla na mňa únava, a tak som zaparkoval pri poli pokosenej kukurice. Urobil som si kukuričnú posteľ, zamaskoval bicykel a tvrdo zaspal. Ráno som trocha drkotal zubami. Prešiel som pohorím Vogézy. O polnoci som hľadal správnu cestu v Štrasburgu. Do Nemecka som prešiel bez kontroly. Spal som na kraji lesa. V Nemecku som dosť blúdil: v lese, v nekonečnom sade jabloní, okolo kruhových objazdov. V Čiernom lese bolo veľké stúpanie, bicykel som musel tlačiť. Prespal som pod jabloňou. Ráno som zistil, že dušu mám prázdnu. Plášť bol celkom zničený, musel som si kúpiť nový. Cesty boli plné áut, kvôli bezpečnosti som jazdil najmä v noci. Do mesta Ulm, kde sa narodil v roku 1879 Albert Einstein, som prišiel nadránom. Na brehu Dunaja som si pomyslel, kto bude skôr na Slovensku: Dunajská voda, ktorá nemusí oddychovať, alebo ja. Rozhodol som sa, že kým sa bude dať, Dunaja sa nepustím. Celý deň som ťahal po priľahlých cestách-necestách, ale tie boli čoraz horšie, a tak som sa opäť vrátil na asfaltku. Dovolenka sa mi už krátila, a tak som zamieril cez mestá Regensburg, Rodim a Cham k českým hraniciam. V Českých Kubiciach som mal na tachometri 1400 kilometrov. Kvôli nástupu do práce som zbalil bicykel a nasadol na vlak. S vďakou spomínam na všetkých, ktorí ma počas putovania povzbudili, pohostili, ukázali mi správnu cestu. Ďakujem pánovi Jaslovskému, ktorý mi požičal bicykel, priateľke Lívii, ktorá mi držala palce, a najmä Štefánikovi, ktorí nado mnou držal ochrannú ruku. Nikdy nezabudnem na noci, keď na mňa, hltača kilometrov, svietili tie isté hviezdy. František Erben
Piaty ročník Veľkej ceny Bradla V nedeľu 18. júla 2004 sa uskutočnil 5. ročník medzinárodných cyklistických pretekov Veľká cena Bradla. Preteky sú v kalendári Medzinárodnej cyklistickej únie (UCI) v kategórii 1.5 ELITE. Na 173 km dlhej trati, medzi štartom na Letisku M. R. Štefánika v Bratislave a cieľom pri Mohyle na Bradle, cez Svätý Jur, Pezinok, Pezinskú Babu, Pernek, Malacky, Gbely, Smrdáky, Sobotište, Vrbovce, Poľanu, Myjavu, Priepasné, Košariská a Brezovú pod Bradlom pretekalo 105 pretekárov z 20 družstiev a 6 krajín – Francúzska, Talianska, Rakúska, Poľska, Českej republiky a Slovenska. V náročnom zápolení s horúcim počasím, terénom a súpermi nakoniec zvíťazil taliansky pretekár Rafaelle Illiano, druhý bol Poliak Sebastian Skyba a tretí slovenský reprezentant Martin Prázdnovský. Na trati mali pretekári tri rýchlostné prémie v Malackách, Gbeloch, Sobotišti a jednu horskú prémiu na Poľane. Nad tohtoročnými pretekmi mal záštitu minister zahraničných vecí Slovenskej republiky Eduard Kukan a organizátori mali česť privítať na mieste štartu i cieľa vzácnych hostí – veľvyslanca Francúzskej republiky na Slovensku – Jeho Excelenciu Jacquesa Faura, poradcu ministra zahraničných vecí JUDr. Jaroslava Šimuniča a zástupcu vojenskej kancelárie prezidenta Slovenskej republiky plukovníka Pavla Vavereka. Pri príležitosti štartu 5. ročníka týchto pretekov bola vydaná aj publikácia s názvom Veľká cena Bradla, ktorá obsahuje životopis generála doktora M. R. Štefánika, dejiny a súčasnosť bicykla a cyklistiky, informácie o Cene Bradla v rokoch 1968 a 1969, dejiny a súčasnosť spoluorganizujúcich obcí – Rače, Petržalky, Myjavy a Brezovej pod Bradlom, organizáciu a priebeh doterajších štyroch ročníkov v rokoch 2000-2003 a ďalšie zaujímavé informácie viažúce sa na členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii. Ján Danek
20. výročie nášho prvého výstupu na Sagarmathu (8 848 m) (Exkluzívne pre občasník Bradlo) Tohto roku uplynulo 20 rokov od nášho* prvého výstupu na Sagarmathu či Čomolungmu, ktorú prišelci z Európy remenovali na Mount Everest. Oficiálny názov expedície, ktorú organizovala Slovenská geografická spoločnosť pri Slovenskej akadémii vied, bol “Himaláje ´84 - Sagarmatha”. Skutočne, bola to slovenská expedícia a jej realizácia bola aj akýmsi protestsongom proti monopolu horolezeckých výprav do Himaláji, korý držala v rukách telovýchova a federálny horolezecký zväz. V našej slovenskej výprave však boli aj priatelia z Čiech - jednoducho preto, že výber účastníkov výpravy sme nerobili na báze národnostnej, alebo politickej - ale výsostne výkonnostnej - a priateľskej. Dôkazom “kritéria priateľstva” je aj fakt, že sme vzali do výpravy aj kriminálnika Pavla Pochylého. Vychádzali sme z úvahy, že kto by už v spoločenskom živote dal priestor “poznačenému” človeku keď nie my, horolezci, ktorí sa zastrešujú spolkovým označením JAMES (idelizmus, alpinizmus, moralita, entuziazmus, solidarita)... Dúfali sme, že mu práve účasť vo výprave otvorí dvere do každodenného, civilného života. Veľmi sme sa však mýlili. Jediný, kto výkonnostne sklamal a najmä kto sklamal myšlienku výpravy a zdiskreditoval ju v jej priebehu a aj po návrate domov bol práve Pochylý. Kto v tom čase v Nepále na ministerstve turistiky žiadal o povolenie k výstupu na Sagarmathu, musel doložiť aj súhlas národného horolezeckého zväzu. Mali sme šťastie, že na čele Slovenského horolezeckého zväzu stál vedec, pracovník SAV Jozef Michalov (dnes katolícky kňaz). Navyše sme povolenie v čase, keď bol “Everest” na niekoľko rokov “vypredaný”, dostali len vďaka vedeckému projektu, ktorý Geografická spoločnosť ponúkla Správe nepálskych národných parkov. Viacerí neprajníci expedície (žiaľ, aj to je história našej prvej výpravy) v tom čase hovorili, že „veda“ bola použitá v snahe získať povolenie k výstupu ako Trójsky kôň. Nie je to celkom pravda. Bolo to úsilie o priblíženie sa ku klasickému chápaniu pohybu vo veľhorách. Veď spoluorganizátorom britskej výpravy na Mount Everest v roku 1953 bola popri Alpine Clubu aj Kráľovská geografická spoločnosť. Jej úlohou, rovnako ako v našej výprave mala Slovenská geografická spoločnosť, bolo podporovať bádanie. Alpine Club v našich dimenziách predstavovali telovýchovné jednoty, ktorých členovia sa na expedícii zúčastnili. Pri získavaní mimoriadneho povolenia zavážilo aj niekoľko ďalších skutočností. Kvôli povoleniu som s dvomi priateľmi (Oršula, Šurka) navštívil Káthmandú už v roku 1971. V kľúčovej situácii mi (nám...) pomohla aj moja osobná známosť so sirom Hillarym (potrebovali sme súhlas výprav, ktoré si povolenie riadne “vystáli” v poradí a australsko-novozélandskú výpravu viedol jeho syn Peter). Nezanedbateľná bola aj podpora dvoch nepálsko-českých rodín - Karkyovcov a Shrestovcov, ktoré žili v Káthmandú. Záverečnú správu vedeckého tímu expedície (J. Drdoš, P. Mariot, R. Midriak a F. Zatkalík) som osobne odovzdal generálnemu riaditeľovi správy nepálskych národných parkov pánovi Upretimu. - - - Dňa 15. októbra 1984, po prvý raz v česko-slovenskej horolezeckej histórii dosiahli Demján a Psotka spoločne so Šerpom Ang Ritom najvyšší vrchol Zeme. Jozef Psotka pri zostupe zahynul, naveky zostal v objatí obdivovaných hôr. Pred našimi horolezcami dosiahlo vrchol len 66 expedícií. Vyše l000 metrový variant v poľskej ceste (známy ako „čs. napriamujúci variant“) hovorí aj o športovej hodnote cesty. Juzekova smrť bola pre nás nevýslovnou stratou, veľké osobné nešťastie každého z nás a spoločná tragédia celej výpravy. Keby som si ako vedúci výpravy mohol znovu vybrať – vzdal by som sa vrcholu. Žiadny vrch na svete nie je hoden takej ceny, akou je život človeka, priateľa... Zazlievam našim horolezcom, že aj v súčasnosti, keď im to spoločenská atmosféra dovoľuje, zabúdajú na Štefánika. Veď bol to práve on, ktorý svojim výstupom na Mont Blanc položil základ slovenského horolezeckého výškového rekordu. Bolo by sympatické sa o jeho odkaz oprieť aj vo veľhorských výškach. Štefánikovi boli blízke a veľa času trávil aj tam... Azda niekto bude namietať, že v súčasnosti sa nepatrí “o kohosi” opierať. Nie je to pravda. Slovenská výprava Everest 1998 sa dokonca “opierala” o politickú stranu (presnejšie o jej peniaze) a na vrchole vyniesla jej symboliku. Prečo by sme sa teda vo vysokých vrchoch nemohli opierať aj o nehmotné, filozofické a eticko-mravné hodnoty osobností, akou bol Štefánik ? Vráťme sa k našej expedícii v roku 1984. Aj my sme tak trochu museli lavírovať v spoločensko-politickej atmosfére tej doby. Boli sme napríklad upodozrievaní, že azda chceme vyniesť na vrchol Tisovu bustu. Naše politikum sa vysporiadalo s problémom dosť seriózne. Nemohli sme sa síce oficiálne oprieť o Štefánikov odkaz, ale na vrchol sme vyniesli plaketu Picassovej holubice mieru. A pokúšali sa o to na náš podnet všetky výpravy po monzúne toho roka, včítane mladého Petra Hillaryho, ktorý sa snažil s priateľmi vystúpiť na štít západným hrebeňom. Žiaľ nepodarilo sa mu to, pretože dvaja z výpravy, ktorú viedol, zahynuli. Duch Milana R. Štefánika v našej výprave však nebol zanedbateľný. Pred výpravou som sa bol rozlúčiť s domovom tam, kde pred veľkými cestami zvyčajne chodievam - k Mohyle na Bradle. Doprevádzala ma aj moja rodina a prvú vlajočku expedície som venoval práve Milanovi R. Štefánikovi. Neskôr na výprave, sympatie k Štefánikovi v rozhovoroch so mnou prejavoval aj Juzek Psotka, Peter Mariot, Ivan Fiala, Vinco Dubeň, alebo Vlado Launer. Nie náhodou som Vlada neraz stretol pri Mohyle na Bradle a nie náhodou sa Vlado Launer zúčastnil aj výpravy našej SMRŠ po Štefánikových stopách na Mont Blanc v roku 1992. Chlap, ktorý s Ivanom Fialom vybudoval na Sagarmathe náš piaty tábor vo výške 8350 m (!) bol hrdý na to, že môže s nami kráčať po Bossonskom ľadovci k “oveľa nižšiemu” Mont Blancu. František Kele, zakladajúci člen SMRŠ * V certifikáte o výstupe na vrchol je medziiným uvedené, že úspech dosiahla “Slovak Himalayan expedition of Czechoslovakia“
Dve nové knihy a Štefánik Vo vydavateľstve Fontána v Olomouci vychádza encyklopédia „Velehory světa“. Je to pre autorov pocta, keď sa ich dielo vydáva v zahraničí. Žiaľ, encyklopédia o ktorej hovoríme nenašla „priestor“ v slovenských vydavateľstvách. Päť rokov „ležala“ v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve (podložená zmluvou s autormi), ale nakoniec vydavateľstvo zmluvu z ekonomických dôvodov nenaplnilo. Ani iné, dokonca renomované vydavateľstvá sa rukopisu „nechytili“ jednoducho preto, že „vraj nie je šanca na veľký zisk“ z vydania knihy a jej predaja. Azda, keby sme s Petrom Mariotom, mojim spoluautorom diela ponúkli titul „Naše erotické zážitky z veľhôr“, vydali by ju aj na Slovensku. Kniha obsahuje okolo 800 hesiel, vyše 100 fotografií, mapky, tabuľky, prehľady. Encyklopédiu „Velehory světa“ sme venovali Milanovi R. Štefánikovi. Rozhodli sme sa tak z jednoduchého dôvodu. Náš astronóm nebol horolezec - o to obdivuhodnejšie sú jeho výstupy na Mont Blanc (4 810 m). Predstavovali „cestu do práce“ a Štefánik si sotva uvedomoval, že položil základ slovenského výškového horolezeckého rekordu, ktorý slovenskí horolezci postupne posunuli až na hranicu 8 848 m - teda na vrchol Sagarmathy. Nie je známe, že by niekto zo Slovenska pred Štefánikom vrchol Európy dosiahol. Štefánik vystúpil na Mont Blanc v rokoch 1905, 1906 a1908 šesťkrát a na vrchole zotrval 46 dní. Pokiaľ by sme chceli, mohli by sme hovoriť o „svetovom rekorde“. Obdivuhodný pobyt Vallota v jeho observatóriu (tiež 46 dní) sa viaže k výške .okolo 4 350 m - teda „o čosi nižšie“. Vo vydavateľstve Mladá fronta Slovensko je pripravená do tlače kniha „Rieka padajúca z neba“ (autori Ľ. Keleová - F. Kele). Jedna z piatich kapitol publikácie je venované výprave Floreana ´98 - jej názov je „Z Rio de Janiera na Floreanu“. Výprava Združenia AntArktis bola oficiálnou misiou Ministerstva kultúry SR. Cieľom výpravy bola návšteva Passa Quatro v Brazílii, ale najmä pôsobenie v Ekvádore. Do astronomického observatória La Alameda v Quite sme priniesli bustu Milana R. Štefánika, rovnakú, aká je na Štefánikovom námestí v Passa Quatro. Výprave ju daroval autor oboch diel Viliam Loviška. V astronomickom múzeu vedecký odkaz Štefánika dobre poznajú. Významne ovplyvnil prácu observatória. Bolo pre našu výpravu viac ako dojemné dotýkať sa prístrojov, ktoré pri návšteve observatória v roku 1913 Štefánik používal. Pri slávnostnom odhalení busty organizovalo observatórium slávnostný seminár venovaný pamiatke významného slovenského astronóma. Bývalý riaditeľ múzea Hugo Davila v svojom úvodnom referáte predstavil Štefánika účastníkom podujatia na takej vysokej úrovni, že by sa nemusel hanbiť pred hocktorým naším historikom. Samozrejme, že o jeho pôsobení na observatóriu v Quite vedel povedať viac, ako je známe našim odborníkom. Pri návšteve Quita v roku 1990 som svojim spôsobom inšpiroval vtedajšieho československého veľvyslanca v Ekvádore Júliusa Štanga k inštalovaniu a odhaleniu pamätnej dosky na poctu Milana R. Štefánika v respíriu observatória. K nej pribudla busta Viliama Loviška. V čase našej návštevy bol riaditeľom observatória Ericson Lopez Izurieta. Študoval v Peterburgu a hovoril perfektnejšou ruštinou, ako ktorýkoľvek z nás. Doktor Izurieta nás informoval o budúcnosti observatória v parku La Alameda. Postupne bude transformované v astronomické a geofyzikálne múzeum. Nové observatórium bude vybudované na ostrove Isabela v súostroví Galapágy. - Viete, kde hodláme astronomické observatórium vybudovať?, položil si rečnícku otázku pán Izurieta, - na rovníku, na Isabele, presne tam, kde nám to radil doktor Štefánik v roku 1913.* Súčasťou plánu našej výpravy bola aj návšteva ostrova Floreana na Galapágoch. Posledný úsek na Floreanu sme sa plavili na rybárskej lodi z Puerto Baquerizo Moreno (na ostrove San Cristóbal). Na ostrove, ku ktorému sa viaže Štefánikov projekt bezdrôtovej telegrafie medzi Európou a Pacifikom sme vzdali poctu jeho technickej, vedeckej aj diplomatickej erudovanosti. Žiaľ, prvá svetová vojna a predčasná smrť nášho vedca nedovolila plány, ktoré v službách Francúzka projektoval, realizovať. (Podľa rozhovoru s F. Kelem na kopanici pod Bradlom pripravil J. Iždinský ) * Výstavba observatória bola v roku 1998 v projektovej rovine. Reálna výstavba je závislá od podpory medzinárodných vedeckých a kultúrnych ustanovizní.
Slávnosť k výročiu Spomienkovú slávnosť k 86. výročiu ČSR pripravil 29. októbra Klub priateľov TGM a MRŠ, v rámci ktorej odznela prednáška Martina Bútoru „Majú nám čo povedať Masaryk a Štefánik aj po vstupe do EÚ?“ Zároveň tajomníčka Klubu Zora Frkáňová predstavila nový zborník „Masarykovci a Bystrička“. Obsahuje neuverejnené i v minulosti publikované spomienky pamätníkov na pobyty Masarykovcov v Turci i spomienky samotných Masarykovcov. Jeho súčasťou sú prejavy TGM v Turci a súkromná korešpondencia Alice Masarykovej s priateľmi v Turci ako aj spomienka Alice na Slovensko z roku 1966, ktorú zaznamenala Agneša Kalinová-Gundová niekoľko týždňov pred jej smrťou v chicagskom starobinci. Záver tvorí prehľad histórie masarykovského domu na Bystričke až po súčasnosť. Kniha je opatrená vysvetľujúcimi poznámkami, menným registrom a anglickým resumé. Milan Hriň, Martin
Martinská deklarácia Keď sa pred 86. rokmi v budove Tatra banky v Turčianskom Svätom Martine zišli naši starí a prastarí otcovia z mnohých oblastí Slovenska (a bývalého Uhorska), no najmä z Turca, aby otvorene vyhlásili rozchod s Uhorskom, vôľu spojiť sa s bratským národom českým a vytvoriť spoločný štát, urobili tak napriek nebezpečenstvu, čo im hrozilo zo strany vlády, popierajúcej existenciu nášho národa. Verili, že náš národ v demokratickom zriadení a za pomoci kultúrne a hospodársky vyspelejších Čechov bude môcť rozvíjať svoje schopnosti a dosiahnuť dospelosť, ako to výstižne vyjadrila Elena Maróthy Šoltésová, keď napísala Masarykovi, vracajúcemu sa do oslobodenej vlasti: „Chceme sa vyvinúť k svojej dospelosti, aby sme v rovnoprávnosti s bratmi Čechmi boli i rovnocenní s nimi. Ty spravodlivý nám porozumieš a Boh nám dopraje dokázať, že svojou slovenskosťou nie sme na ujmu, ale na obohatenie našej spoločnej vlasti.“ Dnes vieme, že to nebolo ľahké. Príčina? Vtedajšie, dnešnej generácii až nepochopiteľné okolnosti, na ktoré sa akosi zabúda a neberú sa do úvahy. Zabúda sa na nevyspelosť väčšiny národa, na nedostatok národného povedomia a slovenskej identity, na to, že väčšina Slovákov – keby bolo bývalo referendum (a Maďari sa o to usilovali) – bola by vtedy hlasovala za to, aby sme zostali s Maďarmi. Zabúda sa na to, že Maďari sa nechceli dobrovoľne vzdať Slovenska a držali ho vojenskou silou aj po Martinskej deklarácii (november – december 1918) a v marci roku 1919 ho skoro celé obsadili, takže bez pomoci nášho československého vojska, kde prevažovali Česi, by sme sa neboli Maďarom ubránili. Zabúda sa aj na to, že spojenecké mocnosti uznali – v hodine dvanástej – nový štát ako štát väčšinového národa československého. Mohla by som ešte dlho vymenúvať, na čo zabúdame a často vyčítame bývalému Československu nesprávnu národnostnú politiku a neberieme do úvahy vtedajšiu medzinárodnú situáciu. Bolo by treba mnohým pripomenúť, že bez ČSR by nebolo nikdy dnešného Slovenska. Martinská deklarácia je jedným z pilierov našej štátnosti. Nehlásiť sa k nej, neuvedomovať si jej význam – je prejavom neúcty k vlastným dejinám a našej nezrelosti. Zora Frkáňová
V EÚ sa oplatí vedieť po slovensky Sme Slováci. Slovo je našim základným atribútom. Už od roku 863 sme mali svoje písmo, hlaholiku, aj svoju prvú školu. Liturgické knihy z gréčtiny a latinčiny, vybrané časti Písma svätého (evanjeliár a lekcionár) a hlavné texty cirkevného a rímskeho občianskeho práva boli postupne preložené do staroslovienčiny – vtedajšej reči našich predkov. Bol to náš prvý literárny jazyk, staroslovienčina, ktorú pápež Hadrián II. už roku 867 schválil za jazyk bohoslužobný. Posilnilo sa kresťanstvo, rozvinula sa bohatá literatúra (pôvodná i prekladová). Predslov, ktorý napísal Konštantín k Evanjeliu, je prvá báseň napísaná v staroslovienčine! Veľkolepo nás priraďuje k najvyspelejším európskym národom. Už vtedy, pred viac než 1 100 rokmi... Keby túto našu slávnu minulosť všetci Slováci v Maďarsku poznali, boli by hrdí na svoju reč, nemohol by ich opanovať pocit malodušnosti. Nad hlavami našich pradávnych, dávnych a nedávnych predkov prehrmelo odvtedy viac než jedenásť storočí, bolo nám všelijako, aj nedobre. Hlavne v posledných dvoch storočiach sa nám ušlo dosť príkoria a nespravodlivosti. Oberali nás o našu kultúru, podkopávali jej základy – našu reč. A my, Slováci, sme tu. S bohatou históriou za chrbtom dnes máme svoj materský štát s rozvinutým, moderným hospodárstvom a stáročiami vytvorenú bohatú kultúru vybudovanú na pevnom základe našej modernej slovenskej reči. Takto vybavení, spolu s ďalšími deviatimi štátmi, s nádejami vstúpili sme do Európskej únie, spoločenstva štátov našej vekovo starej, ale rozvojovo modernej Európy. Pravda, všetko na svete má aj svoj opak. Za chrbtom smelých nádejí sú aj obavy a neistoty. Napríklad, či reči menejpočetných národov prežijú popri angličtine, nemčine a francúzštine v tejto únii? Čo bude s takou estónčinou, maďarčinou, litovčinou, alebo v našom prípade so slovenčinou? Mám dojem, že koľko jazykov, toľko odpovedí, a nie všetky odpovede budú rovnaké. Podľa nariadenia Rady Európy mala únia 11 oficiálnych jazykov s rovnocenným postavením: angličtinu, dánčinu, fínčinu, francúzštinu, gréčtinu, holandčinu, nemčinu, portugalčinu, španielčinu, švédčinu a taliančinu. Žiadna z členských krajín sa nechce zriecť používania svojho vlastného jazyka, čo je prirodzené, veď ide o záležitosť, ktorá má dôležitý symbolický význam. Na ministerskej úrovni sú pracovnými jazykmi angličtina, francúzština a čoraz väčšmi nemčina. Je evidentné, že tieto tri sú predsa len rovnocennejšie ako ostatné rovnocenné. Asi by bolo najspravodlivejšie vrátiť sa k starej dobrej latinčine, alebo prejsť na esperanto. Po vstupe ďalších krajín do EÚ sa počet oficiálnych jazykov rozšíril na 20. Neoficiálne, teda takpovediac v teréne, bude dominovať jazyk, ktorému rozumie väčší počet ľudí. My, Slováci v Maďarsku, máme dobré vyhliadky. Ak sme doteraz mali pocit malosti, že tu našej materčine rozumie len okolo 100 tisíc ľudí a všetci ostatní okolo nás hovoria po maďarsky, tak vstupom do EÚ sa naše možnosti výrazne rozšíria. Do EÚ totiž spolu s nami vstúpi aj 40 mil. Poliakov, 10 mil. Čechov, 5 mil. Slovákov a 2 mil. Slovincov, čo spolu s Lužickými Srbmi a slovanskými menšinami členských krajín bude okolo 60 mil. ľudí, s ktorými sa pomocou slovenčiny dohovoríme. K tomu príde ešte okolo 11 mil. Maďarov, a keďže ovládame ich reč aspoň tak ako oni, dorozumieme sa so 70 mil. ľudí! Summa summarum: ten, kto spomedzi nás svoju slovenskú reč ešte nezabudol, bude mať v EÚ sedemkrát väčšie šance stretnúť človeka, s ktorým sa dohovorí, ako Slovák, ktorý vie už len po maďarsky. Poučenie? Nezabúdajme našu peknú slovenskú reč, naučme sa ju, používajme ju, čítajme slovenské noviny a knihy, zdokonaľujme sa v nej, veď ona je nielen pekná, ľubozvučná, ale aj veľmi osožná. Dajme teda krídla našim šanciam, veď v Európskej únii sa oplatí vedieť po slovensky! Gregor Papuček, Maďarsko
O dejinách nanečisto Ťažko je odpovedať na otázku, či v dejinách existuje akási osudová nevyhnutnosť. Nemožno si ich najprv preskúšať nanečisto a potom načisto. Alternatívne dejiny si však predstaviť možno. Možno si celkom dobre predstaviť, čo by sa stalo, keby 14. marca 1939 nevznikol slovenský štát, a to bez ohľadu na to, či to bola osudová nevyhnutnosť, alebo nie. Individuálne však takáto osudová nevyhnutnosť neexistuje. Karol Sidor sa rozhodol ináč ako Jozef Tiso, a to už nehovorím o tom, čo by sa stalo, keby Karol Murgaš nevytriasol začiatkom marca 1939 v bratislavskom hoteli Metropol pokus o puč z niektorých nádejných mladoľudákov. Dejiny sú vždy aj príbehmi ľudí: odvážnych statočných, ľudí obete, oportunistov, zbabelcov, dobrodruhov a zradcov. To všetko patrí do kultúrnej pamäti. Vojnová Slovenská republika by zanikla tak či onak, bolo to dané povahou jej vzniku a priebehom druhej svetovej vojny. Ale bez Slovenského národného povstania ako aktívneho odporu (takého zriedkavého v našich dejinách pasivity a vegetatívneho prežívania), neboli by Slováci po druhej svetovej vojne na strane víťazov, ale porazených. Bez SNP by zrejme neexistovala Slovenská republika v dnešných hraniciach. Nech sa totiž spochybňovalo v roku 1992 všeličo, južnú hranicu nespochybnil nikto. Nie je to pritom fantastická úvaha. Ferdinand Ďurčanský ponúkal na parížskych mierových rokovaniach v roku 1946 za existenciu samostatného Slovenska hranice z roku 1939, teda bez južného Slovenska. Aj keď bol okrajovou figúrou bez reálneho vplyvu, tá ponuka tu bola. Bez SNP by možno dnešná Slovenská republika nebola vôbec, lebo Slovensko by malo v povojnovom Československu celkom iné postavenie. Bez SNP by sa zrejme presadila aj po vojne predstava jednotného politického československého národa, po ňom to už možné nebolo. V dejinách je to tak, že v krízových historických situáciách môže byť pre národné spoločenstvo väčším dobrom zánik štátu než jeho uchovanie. Myslím, že Slovenské národné povstanie bolo takýmto prípadom. Vo vojne sa na referendum nikto nepýta. V čase mieru, a tobôž v demokratických pomeroch nie je však rozhodnutie o existencii či neexistencii štátu, o povahe tejto existencie a miere suverenity štátu bez referenda prejavom sily, ale slabosti a nezáujmu občanov, politických, intelektuálnych elít a médií o osud štátu. Je svedectvom jeho vnútornej rozhlodanosti, ktorá môže byť ťaživejšia než navonok zaručená existencia. To bol osud delenia Československa v roku 1992, a to je dnešný osud prijímania Ústavy Európskej únie. Sú to rozhodnutia, ktoré sa vpisujú do našej kultúrnej pamäti ako stopa nášho spoločného nezáujmu o štát. Peter Zajac
Poslal im Slovenský spevník Možno si ešte naši čitatelia spomenú, ako sa pred mikrofónom reportéra v jednej relácii verejnoprávnej televízie poslanci slovenského parlamentu a politici nedávno potili, keď ich redaktori skúšali z textu slovenskej hymny. Vysúkať slová piesne Nad Tatrou sa blýska robilo problémy takmer každému. Prvú slohu ešte ako-tak zvládli, pri druhej sa už pakovali spred kamery. Poviete si: Hanba! A budete mať pravdu. Štátnej reprezentácii by museli učitelia hudobnej výchovy a občianskej náuky nasoliť prinajlepšom štvorku. Väčšina z nás po zhliadnutí relácie znechutene mávla rukou. No MUDr. Branislav Geryk z Martina sa nedal a poslal predsedovi Národnej rady SR Pavlovi Hrušovskému kópiu Slovenského spevníka, ktorý zostavil ešte jeho otec, s odporučením, aby ju dal našim zákonodarcom. V liste s adresou slovenského parlamentu sa ešte zmienil aj o takej veci, ako je vyvesovanie slovenskej zástavy, ktorá je ďalším zo symbolov slovenskej štátnosti. Trápi ho totiž fakt, že na niektorých štátnych či verejných budovách nevejú zástavy ani pri významných oslavách a niekde zase si ich celé mesiace nevšimnú a vo vetre povievajú špinavé na hanbu všetkých Slovákov. Na záver svojho listu, a to už bol konkrétny a nezaprel v sebe funkciu predsedu Klubu priateľov Tomáša G. Masaryka a Milana Rastislava Štefánika v Martine, sa predsedovi slovenského parlamentu posťažoval, že v budove Národnej rady SR sa nachádza síce pamätná doska, na ktorej je nápis, že generál M. R. Štefánik sa zaslúžil o vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov, ale chýba tam aj meno Tomáša G. Masaryka. Jeho list v parlamente nezostal bez povšimnutia. Koncom júna dostal B. Geryk list podpísaný riaditeľkou sekretariátu predsedu NR SR Alenou Mesárošovou. Podrobne sa v ňom uvádza výklad príslušného zákona o používaní štátnych vlajok na výzdobu spolu s pokutou, ktorú za porušenie dôstojnosti použitia tohto štátneho symbolu môže uložiť miestny samosprávny orgán. Nie je bez zaujímavosti, že pokuta môže dosiahnuť výšku 200 tisíc korún. A. Mesárošová ďalej B. Geryka ubezpečuje, že po zvládnutí nového architektonického riešenia vstupného priestoru do budovy parlamentu, čo je naplánované na budúci rok, bude tu umiestnená aj tabuľa venovaná prvému československému prezidentovi T. G. Masarykovi.A čo sa týka kópie textu slovenskej hymny, pani riaditeľka píše: „Verím, že sa stane pomôckou pre viacerých členov zákonodarného zboru, ktorí budú mať snahu zdokonaliť si ovládanie jedného z našich symbolov, teda štátnej hymny.“ V to sa odvažujeme veriť aj my. Viera Legerská
Naše a cudzie psie hlavy V slovenčine máme celkom priliehavý výraz na to, čo momentálne prežívame v spore medzi orientálnym Východom a Západom či moslimským a kresťanským svetom: "Nasadil mu psiu hlavu." Vzájomne si totiž nasadzujeme psiu hlavu ostošesť. Akosi nám to nie je vôbec vzdialené. Veď iba toť nedávno sme my sami žili v režime, ktorý nasadzoval psiu hlavu všetkému západnému: západnej demokracii, západnej hudbe, západnej móde, západnému kapitalizmu. Žili sme na Východe, Západ bol od diabla. Ako dieťa som bol dokonale indoktrinovaný východnými stereotypmi o Západe: Američan bol pre mňa výlučne "strýčko Sam" - hnusná karikatúra tučného chlapa v žakete, v cylindri s hviezdami a pruhmi, s mešcom dolárov v ruke. Generáciu predo mnou takto masírovali podobným obrázkom, ibaže ten tučniak s mešcom judášskych dolárov v skrivených prstoch, z ktorých kvapkala krv, mal židovské nosisko a ahasverovskú bradu. Ľudia na Západe mali veľmi podobné - i keď elegantnejšie, lebo propaganda bola jemnejšia - predstavy o Východe. Naše psie hlavy v ich očiach boli o čosi menšie. Doba sa zmenila, hranica medzi Východom a Západom v Európe sa posunula a dnes je pre nás Východ už ani nie tak Rusko, ale Orient. Naše vzájomné psie hlavy sú vskutku odpudivé: čo Arab či moslim, to terorista; čo Európan, Američan či kresťan a ešte väčšmi Žid, to krvilačný agresor a ropák! Skrátka: démonizujeme sa navzájom, smrdíme si a najradšej by sme sa utopili v lyžičke vody. Jeden o druhom si nevytvárame normálny, objektívny obraz, ale hrubou ceruzou ryjeme čo najodpudivejšie karikatúry. Napokon, máme v tom dlhoročný cvik. Jedni aj druhí. Západ vykresľuje orientálny Východ ako iracionálny, dehumanizovaný svet, ktorý treba misionársky civilizovať; arabský a islamský svet vykresľuje Západ - najmä Američanov a Židov - ako neveriacich psov a agresorov. Diferencovaný pohľad z jednej strany na druhú ponad múry predsudkov a nenávistí je veľmi vzácny, efektnejšie sú psie hlavy. Ale taký diferencovaný pohľad nebol vôbec samozrejmý ani v našej osvietenej Európe. Koľko len nenávisti panovalo medzi Francúzmi a Nemcami; a nielen nenávisti konzumentov vína voči konzumentom piva a šnapsu, ale nenávisti medzi strojcami Francúzskej revolúcie, racionalizmu, kapitalizmu, sekularizmu, vlády zákona a pokorenými Nemcami, ktorí proti osvietenstvu postavili inštinkt, proti individualizmu národ a proti vláde zákona a rovnosti pred zákonom autoritu zbožsteného kolektívneho vodcu. Psie hlavy sa týčili na oboch stranách. O psích hlavách, ktoré si navzájom - okrem smrteľných rán v tridsaťročnej vojne - uštedrovali katolíci a luteráni, ani nehovorím. A čo celý ten roj vzájomne nenávistných nacionalizmov, ktorý vyletel z lona nemeckého romantizmu, dodal ideologickú muníciu národným štátom a rozmetal Európu v čase, keď už bola tehotná federatívnym usporiadaním a osvieteným liberalizmom. Nijako ma neprekvapilo, keď som sa dočítal, že sýrsky arabský nacionalista Sati al-Husri (1880 - 1968), jeden z ideologických otcov hnutia Baas, bol vášnivým čitateľom nemeckých romantikov Fichteho a Herdera, ktorých myšlienky "organického" národa rozvinul do ideológie panarabizmu. Keď si pomyslím na viacnásobné delenie Poľska medzi Nemecko a Rusko, na Varšavské povstanie a Červenú armádu vyčkávajúcu za Vislou, pokým nemeckí fašisti nezabili dvestotisíc Poliakov a nezrovnali Varšavu so zemou, na krutosti nedávnych bojov v Juhoslávii, na masové hroby, ktoré vykopali Chorváti Srbom a Srbi Chorvátom, potkýnajúc sa pritom o lebky predkov vzájomne povraždených pred čosi vyše polstoročím, tak nemôžem nemyslieť na to, ako sa skončila iná nemeckým romantizmom odkojená idea: idea panslavizmu. Som preto celkom rád, že sa rodí čoraz širšia a integrovanejšia Európska únia, že do nej patríme a že hádam s problémami a ťažkosťami a s nedôverou a opatrne, ako keby kráčala po mínovom poli veľmi plytko zakopaných nacionalizmov, pomaly-pomaličky smeruje Európa k federácii, k tým Masarykovým vysnívaným Spojeným štátom európskym. A vôbec ma neprekvapuje, že tomu Masarykovmu snu mnohí "konzervatívni novoromantici" už vopred nasadzujú psiu hlavu. Martin Porubjak
|
||
