|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
M. R. Štefánik- Európan a EÚ Milan Rastislav Štefánik je
osobnosť, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila v rokoch prvej
svetovej vojny formovanie strednej Európy. Ako vynikajúci diplomat podieľal
sa na formovaní novej Európy veľmi tvorivo a k svojmu zámeru
pristupoval s vedeckou logikou. Na dosiahnutie konečného cieľa
– vytvorenia Česko-Slovenského štátu bolo potrebné najskôr rozbiť
Rakúsko-Uhorskú monarchiu. Bola to úloha neľahká, pretože až do
polovice roku 1918, t.j. takmer do skončenia vojny, ani štáty Dohody
nepripúšťali rozpad starej monarchie. Najviac pripúšťali jej
premenu na Federáciu podunajských štátov, kde by vedúce postavenie
pripadlo opäť Rakúšanom a Maďarom.
Toto riešenie bolo pre Štefánikove zámery neprijateľné,
pretože by neposkytovalo slobodu podrobeným národom ani im neumožňovalo
ekonomický rast. Štefánik už v r.
1917 položil spojencom otázku: „Má malý národ práve toľko práva
ísť svojou cestou, žiť svojím národným životom ako veľký“?
Do skupiny malých národov vtedy zaradil Čechov, Poliakov, Srbov,
Rumunov i Slovákov. Odpoveď na otázku dal
vtedajší prezident USA W. Wilson, ktorý verejne deklaroval práva malých
národov na sebaurčenie a ovplyvnil tak mienku vedúcich európskych
politikov. Od toho vyhlásenia Štefánikov cieľ – rozbitie Rakúsko-Uhorska
mal reálnu podobu. Bol to skvelý úspech Štefánikovej diplomacie, ktorý
mu umožňoval naplno uskutočniť i jeho druhý cieľ po
rozbití monarchie – vytvoriť podmienky pre realizáciu myšlienky
vytvorenia nových malých štátov v strednej Európe – aj ČSR.
Ako obratný diplomat spojil Slovákov a Čechov do jedného zväzku a
definitívne tým pochoval snahy maďarskej diplomacie o ponechanie Slovákov
v Uhorsku. Diplomatickou eleganciou jemu vlastnou, výrazne prispel k dohode
medzi Talianskom a Srbskom, neskôr Juhosláviou v otázke Dalmácie,
na ktorú si uplatňovalo nárok Taliansko ako odmenu za vstup do vojny.
Aj tým sa idea novej strednej Európy posilnila. Štefánik sa otázkou
osudu malých národov zaoberal veľmi intenzívne a vedel, že ich
bezpečnosť spočíva v úzkom spojenectve a vzájomnej všestrannej
podpore. Predpokladal už pred skončením vojny, že si národy Európy
postupne uvedomia novú skutočnosť a po ukrutnej vojne postupne
dospejú k otázke vzájomného rešpektovania a spolužitia. Toto
„historické“ zbližovanie označil pojmom „europeizácia“.
Predstavoval si ju ako harmóniu národov slovanstva a obrodeného románstva,
ktorá splynie v „kult duše na základe kresťansko – humanitnom,
prostredníctvom osvety“. Len málo diplomatov a štátnikov
porozumelo vtedy predvídavosti jeho ducha. Jednou bola jeho priateľka
žurnalistka Louise Weissová, ktorá sa neskôr dožila utvorenia Európskeho
parlamentu a právom bola označená za prvú Európanku. L. Weissová
ideály Štefánikovho európanstva oživovala cez ďalšie desaťročia,
i v čase druhej svetovej vojny, aby sa nakoniec idea europeizácie
stala realitou. Ale „génius Štefánik“, ako ho ona označila, sa
toho už nedožil. Štefánik napriek tomu, že bol „doma“ v mnohých
európskych štátoch, nikdy sa nestal kozmopolitom, ale hlásil sa k svojmu
národu. Ukázal, že človek aj keď dosiahne úspechy a vynikajúce
postavenie v iných štátoch a uznanie u iných národov, nemá zabudnúť
na spätosť so svojím národom. Zdôrazňoval pri každej príležitosti
ono povestné „Som Slovák telom i dušou – neznám lásky polovičatej“.
z publikácie
M. R. Štefánik – Európan a Európska únia vydanej
Nadáciou M. R. Štefánika
|
