|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
DUŠAN
SAMO JURKOVIČ (profil
umelca)
V ranom období, po
absolvovaní stavebného odboru na viedenskej priemyslovke (1888) sa,
podobne ako mnohí ďalší umelci v tom čase, nechal inšpirovať
výtvarnými formami ľudového umenia. Od zaujatia bohatstvom ornamentálnych
foriem čoskoro postúpil k štúdiu hlbších konštruktívnych a
funkcionálnych súvislostí ľudových stavieb, ku skúmaniu základných
princípov staviteľstva (drevené staviteľstvo Karpát, murované
domy juhovýchodnej Moravy). Posun od eklektizmu po nezávislú
svojskú tvorbu na tvaroslovnej báze tradičnej drevenej architektúry
ilustrujú jeho diela Pustevne na Radhošti a vila na Rezku, prípadne
turistická útulňa v Pekle, špecifickú tvarovú premenu ľudových
prvkov v kontexte mestskej vilovej štvrte dokumentuje jeho vlastná
vila v Brne. Vila sa stala jednou z hlavných
tém Jurkovičovej tvorby počas brnenského obdobia – otázky
komfortného a účelného bývania riešil komplexne, od architektonického
návrhu stavby cez zariadenie a interiérové doplnky až po úpravu okolia,
záhrad. V tomto období Jurkovič
silno reagoval na podnety vtedy rušného architektonického diania neďalekej
Viedne a v spojení s prvkami miestnej tradície vytváral diela
zvláštneho pôvabu. Formové aj obsahové bohatstvo jeho tvorby v tomto
plodnom období výrečne ilustruje súbor stavieb pre kúpele Luhačovice,
návrhy úprav pútneho miesta Sv. Hostýn, ale aj práce, ktoré mu ponúkli
nezvyčajnú možnosť riešiť vzťah medzi tradičnými
a novými formami – rekonštrukcie historických zámkov v Molitorove
a v Novom Měste n/Metují. Tu mal Jurkovič opäť príležitosť,
okrem stavebných úprav, navrhovať aj kompletné interiéry (a v Novom
Měste aj príležitosť uplatniť svoj krajinársky cit pri úpravách
záhrad a parku). Rušné a úspešné roky
jeho brnenského pôsobenia ukončila prvá svetová vojna, ktorá však
zároveň znamenala nové úlohy: počas práce v oddelení pre
stavbu vojenských cintorínov pri krakovskom veliteľstve vytvoril
Jurkovič vyše 30 návrhov na pomníky a cintoríny v oblasti západnej
Haliče, v ktorých jednak nadviazal na svoje návrhy kaplniek na
sv. Hostýne, a jednak predznamenal mnohé zo svojej neskoršej tvorby. Zohľadňoval
konkrétne podmienky, charakter kraja, jeho lokálne stavebné tradície a súdobé
vzory a tendencie v navrhovaní pietnych stavieb. Svojimi haličskými
dielami (napr. cintoríny Rotunda, Magura/Przelecz Malastowska, Zmigród,
Regetów, Grab, či kaplnka cintorína v Lužnej) upútal pozornosť
a získal ocenenie. Po skončení vojny mnohé
z princípov rozvíjal ďalej. Príkladom takejto kontinuity je
(popri mnohých iných návrhoch na náhrobky a pamätníky) aj jeho najvýznamnejšie
dielo tohto druhu – mohyla na Bradle.
V období medzi dvoma
vojnami sa Jurkovič celou váhou svojej osobnosti angažoval pri
budovaní a formovaní novej slovenskej spoločnosti: pôsobil v oblasti
ochrany pamiatok, bol zakladateľskou osobnosťou viacerých kultúrnych
inštitúcií (napr. Umelecká beseda slovenská, Slovenské národné múzeum),
vyvíjal rozsiahlu publicistickú činnosť. Predovšetkým však sa
zameriaval na aktuálne úlohy architektúry, akými boli napr. regulačný
plán Bratislavy, núdzové obydlia, lacné bývanie pre robotníkov, otázky
typizácie (navrhoval montované obytné domy z dreva i z tehlových
tvárnic, montované školy). Pritom ďalej vyvíjal
rozsiahlu a mnohostrannú samostatnú architektonickú činnosť: z tejto
doby pochádzajú rôzne návrhy pre súťaže (banka v Bratislave,
pomník M. R. Štefánika v Bratislave, epidemiologická nemocnica v Bratislave),
obytné budovy (nájomné a rodinné domy), zdravotnícke zariadenia
(Kochovo sanatórium v Bratislave), cirkevné stavby, pomníky a pamätníky
významným osobnostiam slovenských dejín, stavby technického charakteru
(viaceré budovy pre Západoslovenské elektrárne na rôznych miestach západného
Slovenska, lanovka na Lomnický štít). Počas druhej svetovej
vojny sa Jurkovič utiahol z verejného života a v jeho
tvorbe možno vybadať dve zreteľné línie: v jednej
bezprostredne reagoval na udalosti vojny a svojsky ich „komentoval“ návrhmi
pamätníkov, v druhej sa orientoval smerom do budúcnosti, k úlohám
povojnovej rekonštrukcie a rozpracoval projekty typizovaných, ľahko a
rýchlo zmontovateľných rodinných domkov z tehliarskych tvárnic
(publikácia Skladacie domy rodinné z pálených tehliarskych výrobkov,
1946). Po vojne sa dočkal aj
spoločenského ocenenia – v roku 1946 mu udelili titul „národný
umelec“.
Dana Bořutová - článok bol uverejnený v časopise Bradlo č. 32/33
|
Tvorba
Dušana Jurkoviča (23.8.1868-21.12.1947) časovo pokrýva vyše 50
rokov vývinu architektúry v období, kedy sa vymaňovala zo spútanosti
pravidlami minulosti a svoju tvár stále viac obracala dopredu, k budúcnosti.
Posun od historizujúceho eklektizmu cez rušné a formovo bohaté obdobie
secesie až k funkcionalistickej moderne našiel svoj špecifický
odraz aj v Jurkovičovom diele. Pritom každý z pohybov v architektonickom
dianí, na ktoré tento umelec reagoval, nadobudol v jeho podaní
svojský, individuálny výraz.