|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
M. R. Štefánik (Zamyslenie
nad jeho celoživotným zápasom s osudom i so sebou pri príležitosti
85. výročia vzniku ČSR) Je nepochybné, že Milan
Rastislav Štefánik je pre Slovákov osobnosťou priam kultovou. Jeho závratná
vojenská kariéra vo francúzskej armáde, zásluhy o vznik Československej
republiky a, napokon, aj záhadná smrť prispeli k tomu, že Štefánik
prerástol vo vedomí Slovákov všetky ostatné historické osobnosti.
Nikto zo Slovákov nemá takú impozantnú mohylu ako Štefánik na Bradle.
Na jednej strane je to dobre, pretože pri rozpornosti a často aj
kontroverznosti, ktorá vládne v historickom vedomí Slovákov, je Štefánik
osobnosťou, ktorú uznávajú a rešpektujú všetci. Môže teda hrať
úlohu onej hľadanej osobnosti zjednocujúcej národ. Je tu však aj druhá strana
mince. Aby Štefánik mohol byť akceptovaný všetkými, každý si ho
tak trocha prispôsobil svojmu názoru a svojej myšlienkovej i politickej
orientácii. Urobili to už ľudáci po roku 1939. Zo zjavného čechoslovakistu
vyrobili slovenského takmer autonomistu a z evanjelika takmer katolíka.
Inými slovami, Štefánik je uznávanou osobnosťou len vďaka
tomu, že si ho rôzne skupiny interpretujú na svoj spôsob. Povedal by
som, naťahujú si ho na svoje „Prokrustovo lôžko“. A tak sme
postupne stratili schopnosť vidieť Štefánika ako živého človeka,
ktorý viedol svoj úporný celoživotný zápas nielen s nepriazňou
osudu, ale aj so sebou samým. Je to nesporne škoda, pretože práve taký
Štefánik – bojujúci, pochybujúci, sám seba neustále prekonávajúci
– je osobnosťou, ktorá sa prihovára aj nášmu súčasníkovi.
Potrebujeme Štefánika nie ako kamennú sochu v generálskej čiapke,
odolávajúcu akýmkoľvek vplyvom, tvrdú a jasnú od začiatku,
ale Štefánika ako živého človeka z mäsa a kostí, Štefánika
ako dušu hľadajúcu a citlivú. Vyrástol v rodine
chudobného, mnohodetného evanjelického farára v Košariskách. Na
košariskej fare vládli prísne mravy, zbožnosť a slovenské národné
povedomie. Všetky tieto hodnoty do seba vstrebával Štefánik od prvých
rokov života. Veľmi skoro však z rodného hniezda vyletel –
hnaný túžbou po vzdelaní a po vedomostiach. A celý ten veľký
svet, ktorý precestoval krížom-krážom ako azda nikto z jeho súčasníkov,
otváral pred ním svoje tajomstvá i nové pravdy. Nové poznatky zo sveta
v ňom na jednej strane utvrdzovali presvedčenie o biednom
postavení Slovákov v Uhorsku a o absurdnosti národnostného útlaku,
na druhej strane však vyvolávali aj pochybnosti o nemennosti všetkých právd,
ktoré boli také neotrasiteľné na košariskej fare. Stretnutia s voľnomyšlienkármi
v Paríži, s moslimskými nomádmi a s rajskou nevinnosťou
a hravosťou obyvateľov Tichomorských ostrovov, vyvolávali v Štefánikovi
nové a nové otázky, ktoré ho v určitom čase priviedli ku
konfliktu s otcom, ktorého si Štefánik vždy hlboko vážil a
konflikt prežíval veľmi dramaticky. V Štefánikovi vždy zápasil
exaktný vedec s básnikom. Do Prahy na techniku odišiel študovať
stavebné inžinierstvo. Pre tento odbor mal nepochybne potrebné nadanie.
Veľmi skoro však, aj proti vôli otca, študijný odbor zmenil a
napokon vyštudoval na univerzite astronómiu. Odbor exkluzívny, nepraktický,
ktorý však v sebe spájal exaktnosť a obrazotvornosť. Dobrým
príkladom Štefánikovej snahy o zjednotenie týchto dvoch pólov je jeho
diplomová práca – vedecká práca, napísaná takmer básnickým jazykom
a samotným Štefánikom ilustrovaná. Je pravda, že v tom čase,
na začiatku 20. storočia, prístup Štefánika k vedeckej práci
narazil na určité bariéry, pretože aj na pražskej univerzite prevládalo
vnímanie vedy ako exaktnej disciplíny. Odrazilo sa to aj na hodnotení
jeho diplomovej práce. Malo to vplyv aj na ďalšie Štefánikovo
rozhodnutie – odísť do Paríža, kde pôsobili jeho naturelu blízke
osobnosti – astronómovia Jules Janssen a Camille Flammarion a „básnik
medzi matematikmi“ Henri Poincaré. Po krátkom úspešnom pôsobení
na Meudonskej hvezdárni u Janssena, musel však Štefánik, hlavne po smrti
svojho protektora, čeliť mnohým problémom a jeho budúcnosť,
napriek niektorým výrazným vedeckým úspechom, bola neistá. Štefánik
bol mužom, pre ktorého neexistovali skromné ciele. Vždy siahal po najvyšších
métach a uspokojenie nachádzal iba v úlohách, ktoré boli
mimoriadne náročné. Obdivuhodná bola jeho vôľa, ktorá ho
neustále hnala za novými a náročnými cieľmi. Lenže v čase
pred prvou svetovou vojnou sa z jeho obzoru začali také vysoké
ciele vytrácať. Bolo to pre Štefánika obdobie úporného hľadania
a súčasne aj obdobie vnútornej krízy, keď pre svoje ambiciózne
plány nenachádzal vhodné prostriedky. Jeho osobná situácia sa zhoršila
aj v súvislosti so zdravotnými problémami, keď musel podstúpiť
operáciu žalúdka, ktorá nebola, ako sa ukázalo neskôr, veľmi úspešná. V tejto situácii
zastihlo Štefánika vypuknutie prvej svetovej vojny. Ako uvedomelý Slovák
a stúpenec česko-slovenskej vzájomnosti a súčasne ako francúzsky
občan, nemal od začiatku problém identifikovať sa s vojnovými
cieľmi svojej novej vlasti – Francúzska. Od začiatku, keď
narukoval k armáde, videl však vo vojne aj druhý cieľ –
oslobodenie Slovákov a Čechov a vytvorenie spoločného česko-slovenského
štátu. Práve tento cieľ bol métou,
za ktorou šiel Štefánik s neobyčajnou energiou a sebaobetovaním.
Bol to cieľ náročný. Nikto na začiatku vojny nepovažoval
rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie česko-slovenského štátu za reálne.
Štefánik však tomuto cieľu veril a bezo zvyšku sa pre tento cieľ
obetoval. Česko-slovenský zahraničný odboj bol Štefánikovi blízky
aj preto, že na jeho čele stál Tomáš Garrique Masaryk, Štefánikov
obľúbený profesor z pražských štúdií. Štefánik nebol vojak. Nemal
nijaké vojenské vzdelanie. Predsa však sa počas vojny stal z obyčajného
vojaka generálom. Nebol ani diplomatom v tradičnom slova zmysle
– nemal vzdelanie v tomto smere a nemal ani nijakú predchádzajúcu
diplomatickú prax. Na konci vojny sa však stal jedným z najuznávanejších
diplomatov v krajinách Dohody. Mal to, čomu sa hovorí prirodzený
diplomatický talent. Nepísal memorandá ani nóty. Písanie nebolo jeho
silnou stránkou. Dokázal však pri rozhovoroch pôsobiť natoľko
presvedčivo, dokázal odhadnúť argumenty, ktoré môžu zapôsobiť
na druhej strane, že bol úspešný aj v takých zdanlivo neriešiteľných
otázkach ako bol spor taliansko-juhoslovanský, či zjednotenie
rozvadenej česko-slovenskej kolónie v Rusku. Životné
dielo Štefánikova vedecká činnosť,
jeho cesty po celom svete pred rokom 1914 – to je zaujímavá a často
i dramatická kapitola jeho života. Avšak jeho najvýznamnejším životným
dielom ostáva jeho zápas za vytvorenie česko-slovenského štátu. V tomto
zápase našiel Štefánik zmysel svojho života, tomuto cieľu sa bezvýhradne
obetoval, aj keď často musel siahnuť až na dno svojich síl.
Mimoriadne ťažké bolo predovšetkým obdobie od jesene 1918 do jari
1919, ktoré strávil spolu so svojím priateľom a podporovateľom
francúzskym generálom Mauriceom Janinom v česko-slovenských légiách
na Sibíri. Idea česko-slovenského štátu, ktorej až do leta 1918
nikto neveril, sa stala skutkom a Štefánik je popri Masarykovi nesporne
jej najvýznamnejším realizátorom. Aj keď dnes už tento štát
zanikol, Štefánikov zápas, spôsob, ktorým dokázal, napriek podlomenému
zdraviu, smerovať k cieľu, zostáva v našich dejinách
ojedinelý. Dušan
Kováč |
