|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
M. R. Štefánik – podnet pre súčasnosť Osobnosť generála doktora Milana Rastislava Štefánika je príťažlivá pre staršie i mladšie generácie mystickosťou génia a legendy, ktorá ho sprevádza od osudného 4. mája 1919. Bol to deň, keď letecká katastrofa ukončila jeho mladý život, v ktorom sa dokázal presadiť ako letec v armáde s dosiahnutím vysokej vojenskej hodnosti brigádneho generála Francúzskej armády, ako diplomat, politik, ktorí dokázal zmobilizovať svoje sily v prospech svojho národa bez ohľadu na svoju osobu. Jeho život a práca, to nie sú len fakty o tom čo robil, ako žil, ale aj o tom ako žiť, konať, správať sa a rozhodovať v súčasnej dobe. M. R. Štefánik bude skutočne náš až vtedy, ak prestane byť záštitou pre mnohých k dosiahnutiu a udržovaniu politickej či spoločenskej pozície a stane sa každodenným príkladom otvorenosti, obetavosti, kultúrnosti a dôslednosti v živote každého z nás. Lebo nestačí len dvakrát do roka zísť sa na Bradle a v Košariskách, vymenovať jeho zásluhy, prihriať si politický či osobný kapitál, a potom ďalej viesť život a spoločnosť v rozpore s jeho životnými zásadami. Pre každodenný život a výchovu je výrazným zdrojom úvah i činností práve životné krédo M. R. Štefánika – Veriť, milovať, pracovať. Štefánik sa snažil spájať rozdielne názory. Kultúrne dokázal čeliť nepriazni ľudí i osudu, vedel nefalšovane vyznávať, ale aj realizovať lásku svojmu národu. Dokázal sa povzniesť nad malichernosti života s prejavmi závisti, neprajnosti a mnohých ďalších neduhov v medziľudských vzťahoch. Bol odporca a kritik politických rozporov a hádok, uprednostňoval rokovania, argumentáciu, fakty a ústretovosť. Teda to, čo chýba našej slovenskej spoločnosti, v ktorej prevažujú negatíva medziľudských vzťahov, kde namiesto úsmevu sa na človeka obracia namosúrená tvár, kde ruka, ktorá by mala byť pripravená k priateľskému stisku je rukou pripravenou na úder, kde radosť z úspechu druhého sa mení na žiarlivú grimasu závisti, kde potreba prispieť svojou prácou k rozvoju celej spoločnosti sa mení na chamtivosť s cieľom čo najviac spoločnosti uchmatnúť, kde povinnosť pomôcť človeku v problémoch a trápení sa mení na postup vyžadujúci rozličné pozornosti zo strany klienta, kde človek sa dostáva na perifériu spoločenských pohybov a riešení len s právom niesť bremeno nezodpovednosti a neschopnosti jednotlivcov, ktorí si službu zamieňajú za zdroj svojho oligarchického života. Najväčšou tragédiou však je, keď politika, služba vlasti a ľuďom sa stáva nástrojom na presadzovanie vlastnej vôle, skupinových i individuálnych záujmov, keď morálka, šťastný a plnohodnotný život sa stávajú len teoretickými úvahami bez reálnej väzby na život a riešenia jeho problémov, keď slová sú na opačnej strane oproti činom, keď zákon vysvetľuje si každý po svojom, keď pomaly poškodený je na tom horšie ako ten, čo poškodil, keď demokracia je chápaná ako prostriedok toho, čo chcem a môžem, ale nie to, čo mám a musím voči ostatným. M. R. Štefánik mal jasnú predstavu o demokratickej spoločnosti, ktorú chápal ako vzájomnú súdržnosť, ohľaduplnosť a úctu medzi ľuďmi. Podľa neho „demokracia, to neznamená myslieť skôr než jednať, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť. To znamená opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť. Demokracia je organizovaná myšlienka, to je idea proti chaosu.“ Z toho vyplýva skutočnosť, že v demokratickej spoločnosti je potrebné predovšetkým konať v záujme verejnosti, zodpovednosť chápať ako spoločenské poslanie. M. R. Štefánik, spolu s Alexandrom Dubčekom najvýznamnejšia osobnosť slovenských dejín 20. storočia, je neustále inšpirujúci a podnetný. Dokázal sa presadiť v neľútostnom svete, vlastnou snahou a schopnosťami, službou, vytrvalosťou a cieľavedomosťou na základe morálky a schopností. jeho život nie je poškvrnený skutočnosťou, že sa niekde dostal na úkor iných. Obdobie, v ktorom žil, dokázal využiť na veľké skutky v prospech vedy, národa i ľudí. Úspech jeho života je v tom, že sa dokázal obetovať, poctivo pracovať a investovať svoje sily a prostriedky do plnenia stanovených úloh a cieľov. Bol verný svojmu presvedčeniu a predsavzatiu – „ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“. Preto skutočné poznanie jeho života je podnetom pre uvažovanie o tom, ako skutočne pracovať a žiť v súlade s úlohami a cieľmi spoločnosti, v ktorej sa má každý jednotlivec prejaviť ako jej aktivizujúca sila z hľadiska historického i súčasného vývoja a nie ako indivídum, ktoré chce len pre seba, čo najviac získať. M. R. Štefánik sa neobával ťažkostí života. Musel sa prebíjať už ako študent na školách, ako astronóm cez ľadové masívy, púštne pláne, diaľky oceánov, keď chcel získať nové vedecké poznatky, ako vojak, diplomat, politik, aby jeho žiadosť „pomôžte mi oslobodiť môj národ“ nebola len prosbou bez realizácie vlastného pričinenia. Veľkosť jeho osobnosti bola práve v tom, že nevyzdvihoval svoje zásluhy, ale dokázal sa podeliť so svojimi partnermi a spolupracovníkmi, vedel rešpektovať názory iných. Koľkí v súčasnosti by chceli žiť a aj žijú často za minimálne zásluhy. Chamtivosť a ctižiadostivosť nami lomcuje ako výrazný znak našej civilizácie. Takým Štefánik nebol a ani nechcel byť. Sám zdôrazňoval, že „nechcem žiť na cudzí účet, na cudzie svedomie. Chcem žiť, ale chcem len život zdôvodnený. Chcem skôr vedieť, kto som, načo som, než sa podvolím zemskému vegetovaniu. Slovom, chcem byť muž a nie figúrka.“ V tomto je vyjadrený jeho celkový vzťah k životu a svetu s presvedčením, že človek musí mať jasný životný cieľ i cestu a nedať sa manipulovať inými, zvlášť vtedy, keď je zdôrazňovaná sloboda jednotlivca. Treba sa naučiť kooperovať s ľuďmi, snažiť sa o to, aby ľudská rodina dokázala využiť schopnosti každého jednotlivca a zároveň mu dala priestor na jeho rozlet. Veď problémy v spoločnosti a živote vznikajú vtedy, keď „roky a roky žijú dakedy ľudia vedľa seba a sú si cudzími.“ Prechádzajú okolo seba nevšímavo, často s dávkou určitej nadradenosti a nehľadajú spôsob ako sa zblížiť. Z hľadiska výchovy je preto potrebné hľadať cesty a spôsoby dorozumievania sa, riešenia problémov rokovaním, komunikáciou s predsavzatím hľadania konsenzu v pohľade na analyzovaný problém z hľadiska prospechu všetkých. Mnohokrát sa sťažujeme na problémy v živote, na nespravodlivosť v spoločnosti, ale nehľadáme cesty nápravy. Nemáme odvahu, alebo v záujme vlastného pokoja sa nevzoprieme neobjektívnemu riadeniu a útrpne pozeráme, ako si zopár ľudí presadzuje svoju vôľu. Práve v tomto smere musí výrazne pôsobiť výchova ako hľadať a nachádzať postupy na riešenie existujúcich problémov a vidieť metódy zmien z aspektu spoločenského progresu. Demokracia sa môže v plnej miere uplatniť len vtedy, ak človek nebude zviazaný štátnym byrokratizmom, domnelou nedotknuteľnosťou a neomylnosťou štátnych orgánov a ich funkcionárov. Naopak, v aktívnom prístupe a hodnotení života môže každý jedinec vytvoriť a zanechať veľa pozoruhodného. Treba presadzovať dobré myšlienky, v histórii nachádzať poučenie a vedieť ako ho využiť na riešenie problémov súčasnosti. Preto je potrebné odhaľovať jednotlivcov, čo demokraciu používajú len ako slovo a nie ako systém, čo človeka chápu ako objekt svojho úsilia a nie ako spolupracujúci subjekt. V tom je práve poslanie života človeka a nachádzanie jeho plných hodnôt. Spoločnosť poškodzujú a deformujú predovšetkým ľudia hľadajúci výhody parazitovaním na spoločenskom základe. Hrádzu takým ľuďom je možné postaviť len spoločenskou aktivitou, snažením a odvahou. V takomto zameraní života nebude možné uvažovať, v beznádeji, nad tým, že „život je ťažký a vraj krátky. Áno, ale koľko je tých okamžikov v našom jestvovaní, ktoré by sme oprávnene mohli nazvať životom“, ale optimisticky poznávať, že „život znamená uvedomelé úsilie o rozvoj telesných a duševných našich ústrojov a schopností za účelom ich uplatnenia pre všeobecné dobro a ušľachtilú zdravú krásu.“ Dokážeme sa mobilizovať spolu so Štefánikom, „keď vzdycháme, že život je krátky a súčasne ním ľahostajne mrháme?“ Vzdychanie a ponosy nepomôžu. Každý človek by mal v sebe nájsť dostatok síl a odvahy k tomu, aby nedostatky a problémy existujúceho života riešil a poukazoval na nedostatočné riešenie zodpovednými činiteľmi. Ľudia sa už musia zbaviť pocitu určitého štátneho vlastníctva a stať sa rozhodujúcimi činiteľmi ako sebavedomé a zodpovedné osobnosti. Lebo život plynie a v jeho obsahu je práve jeho naplnenosť rozhodujúca. M. R. Štefánik v tomto zmysle hovoril „mne nejde o to, za cenu nečinnosti si kúpiť život. Ja nechcem žiť o dvadsať, tridsať rokov. Teraz, teraz chcem žiť. A práve tu nám ponúka predstavu plnohodnotného naplnenia a zabezpečenia života, ale aj potrebu zamýšľať sa nad skutočnosťou „prečo nežijeme vždy logicky, s dušou skromnou, ale nie otrockou, so srdcom šľachetným, bez známok slabosti, s mysľou bádajúcou bez preceňovania jej schopností.“ V tomto istom zmysle je potrebné uvažovať o prístupe k dedičstvu národa, ktoré je potrebné rozvíjať, obohacovať a kultivovať. Obetovanie sa národu sa v súčasnosti už nenosí. Obetovanie, to znamená žiť spolu s ľuďmi, prežívať ich každodenný duchovný, pracovný i spoločenský život presne tak, ako ho žili A. Bernolák, J. I. Bajza, J. Fándly, štúrovci a rad ďalších. Nie ako mnohí slovenskí predstavitelia, vlastnou snahou označovaní ako národovci, ktorí si z hrude národa urobili svoju živnosť a javisko pre svoje úlohy. Preto Slovák, ktorý chce niečo národu poskytnúť sa musí v jeho záujme obetovať a žiť problémami jeho života a neprisvojovať si úspechy, ktoré ľudia neprežívajú cez kvalitu životných podmienok. V tomto zmysle je potrebné upozorniť štefánikovským „národu sa nedáva, len žobrákovi, národu sa treba obetovať.“ V súčasnosti však najväčšie obete prináša národ sám a treba veriť, že jeho sila je v schopnosti vysporiadania sa s nezáujmom a neschopnosťou zodpovedných riešiť verejné problémy s úlohou odhaliť a vysporiadať sa s takýmito ľuďmi a poslať ich do prepadliska histórie. Ján Danek
|
