|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
O
slávnosti 23. septembra 1928 a ďalšom osude mohyly
Slávnosť odhalenia
mohyly bola v nedeľu 23. septembra 1928. Už predtým Spolok pre
postavenie pomníka vydal vyhlásenie: „Národe! Oznamujeme Ti, že mohyla
Tvojho bohatiera generála M. R. Štefánika sa dostavuje a že jej slávnostné
odhalenie bude 23.septembra pod protektorátom a za osobnej účasti
hlavy štátu dr. T. G. Masaryka... Slováci a Česi! Ukážte svetu ako
si vieme uctiť svojich hrdinov! Príďte poďakovať sa
Prozreteľnosti, že nám v pravý čas dala Štefánika!“ Toľko
citát z pozvánky. Podľa dostupných prameňov
však vieme, že prezident Masaryk sa na slávnosti nezúčastnil, ale
prišiel minister Ján Šrámek s ďalšími členmi vlády,
politikmi a zahraničnými hosťami. Celkový počet účastníkov
odhadli na 30 tisíc, ale starostlivo pripravenú pietnu slávnosť
pokazilo nepriaznivé počasie. „Potoky vody zaplavili lúky, rozliali
sa po námestí Brezovej a bičujúci lejak vyhnal i tých najodhodlanejších“
napísal kronikár. Spolok pre postavenie pomníka navrhol MNO, aby prevzalo
dielo do svojej opatery, čo armáda prisľúbila, ale oficiálne sa
tak stalo až 16. novembra 1931. Dozor a údržba mohyly bola zverená 3.
leteckému pluku generála Dr. M. R. Štefánika v Piešťanoch.
Zodpovedným strážcom mohyly sa stal bývalý ruský legionár Martin Mihočko.
Pre jeho váženú prácu a časté vojenské i politické návštevy
Bradla postavila vojenská správa chatu, ktorá na svojom mieste slúži
dodnes. Stalo sa tak v roku 1933, teda presne pred sedemdesiatimi
rokmi. Vráťme sa však k slávnosti
23. septembra 1928. Prečo vtedy neprišiel na Bradlo poriadateľmi
ohlasovaný prezident Masaryk? V spisoch TGM č. 35 je dokument zo
17. septembra 1928, v ktorom hlava štátu píše krajinskému
prezidentovi, že sa na slávnosti nezúčastní, lebo Spolok pre
postavenie pomníka samovoľne a bez jeho súhlasu popredu uverejnil účasť
prezidenta na odhalení mohyly. Zarmútilo ho, že na slávnosť neboli
pozvaní Dr. Beneš a Dr. Osuský. Potom sa po porade s Dr. Hodžom
rozhodol o zastúpení Dr. Šrámkom... Aby sme však boli spravodliví: T.
G. Masaryk spolu s Benešom a Š. Osuským oficiálne navštívili
miesto odpočinku svojho spolubojovníka 10. októbra 1928.
Už tieto prvé dni Jurkovičovej
Mohyly generála Štefánika akoby predznačili jej ďalší bizarný
osud. Za I. ČSR bola starostlivo opatrovaná ako miesto návštev štátnikov,
vojenských hodnostárov a ďalších významných osobností, hlavne však
pravidelných májových návratov česko-slovenských vlastencov. V rokoch
hnedej totality sa ju nepodarilo zneužiť na protičeské ciele,
naopak, vždy 28. októbra zaviala na nej zástava predvojnovej ČSR.
Ale až komunistická moc vygumovala Štefánika ako pozitívnu osobnosť
z čs. dejín a aj Bradlo s mohylou malo upadnúť do
zabudnutia. Tak sa roky oficiálneho nezáujmu o Štefánika viditeľne
podpísali na chátraní vzácneho umeleckého diela. Chceme však všetkých
ubezpečiť, že fámy o úmyselnom ničení mohyly, napríklad
jej polievanie kyselinou, neboli pravdivé. Až po roku 1963, kedy bola
založená architektonická Cena Dušana Jurkoviča, začali prvé
nesmelé pokusy o začlenenie mohyly do zoznamu chránených pamiatok.
Iniciatíva prišla z Brezovej v roku 1965, a to osobnou angažovanosťou
predsedu MNV a potom MsNV Pavla Blažeka, podporovaného predsedom MO KSS Štefanom
Mikulčíkom a tajomníkom OV KSS Jaroslavom Dudíkom (všetci na to
doplatili v čase poagustovej normalizácie). S pomocou
brezovského rodáka Ing. Jána Štefánika z povereníctva stavebníctva
zavolal Blažek 2. júna 1967 odborníkov zo Slovenského priemyslu kameňa
v Leviciach na obhliadku mohyly. Po ďalšom rokovaní v Brezovej
13. februára 1968, na ktorom bol prítomný Michal Pecho z ÚV KSS,
odhadli náklady na opravu diela na 2,5 mil. Kčs. Na základe prijatého
stanoviska dostalo povereníctvo pre kultúru a informácie pokyn predložiť
návrh na zaradenie mohyly do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Podľa
uznesenia Predsedníctva SNR č. 99 stalo sa tak 6. júna 1968. Hneď
nato Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti poveril reštaurátorským
prieskumom akademického sochára Milana Greguša, ktorý spracovaný materiál
stavu mohyly predložil v novembri 1969. Keďže z ideologického
hľadiska už nebolo prekážok, mohlo sa začať s prácami
podľa plánov reštaurátorov Krajského pamiatkového strediska.
Mohlo, ale nezačalo. Prečo?
Mnohí by sa nazdali, že tou
najväčšou prekážkou bol príchod vojsk, ale nie. Spomínaná firma
z Levíc v tom čase pracovala na Štrbskom Plese, ktoré sa
pripravovalo na MS 1970 v klasickom lyžovaní a skokoch. I napriek
protestom z Brezovej prednosť mali Tatry, kde horeli termíny. Na
Bradle sa malo začať konať až v lete po majstrovstvách
sveta. Malo, ale nezačalo, tento raz už pre známe príčiny: Husákovo
a Biľakovo Poučenie z krízového vývoja! Na Štefánika sa
malo opäť zabudnúť, na Bradlo sa vracali len tí najvernejší a
v roku 1974 zrušili normalizátori aj Cenu Dušana Jurkoviča. Táto
smutná kapitola našich dejín skončila „nežnou revolúciou“.
Po známych problémoch s finančnými
tokmi (od roku 1994 priamo zo štátneho rozpočtu) bola generálna
oprava ukončená v roku 1996 a mohyla verejnosti slávnostne
odovzdaná 4. mája pri príležitosti 77. výročia Štefánikovej
smrti. Urobil tak v zastúpení NR SR jej predseda Ivan Gašparovič. Ako členovia Spoločnosti
M. R. Štefánika si ceníme skutočnosť, že v období prác
na Bradle sme mali dobrú spoluprácu s mestom, investorom i dodávateľmi,
so Spolkom rodákov MRŠ, Nadáciou MRŠ, Spolkom architektov Slovenska i
ministerstvom kultúry. Všetci prispeli k úspechu na spoločnom
diele.
Peter Uhlík - článok bol uverejnený v časopise Bradlo č. 32/33 |
„Spolok
pre postavenie pomníka gen. M. R. Štefánikovi na Slovensku“ päť
dní pred odovzdaním mohyly verejnosti, teda 18. septembra 1928, podľa
zachovanej zápisnice, citujem – „začal akt vloženia pozostatkov
generála Štefánika do hrobky pod tumbou mohyly... Mozog a srdce sú uložené...
v hlinenej urne na základnom kameni...“ Vavrínový veniec pod urnu
potom položil predseda Spolku pre postavenie pomníka Dr. Samuel Osuský a
po zavalení hrobu kameňom, nasypal prvú hrsť vápna na jeho
zamurovanie architekt Dušan Jurkovič.
Prvé
kroky so zabezpečením bežnej údržby a prvých prác na príprave
generálnej opravy mohyly začal MsNV však už v roku 1987. V ústrety
vyšli minister kultúry Miroslav Válek a pracovník ÚV KSS Rudolf Jurík.
O rok sa už pristúpilo k jej projektovému riešeniu, ktoré
vypracoval PUK Bratislava. Investorom stavby sa stal KÚŠPS Bratislava a s prácami
začalo bratislavské detašované pracovisko firmy Elláb z Brna.
Dodávateľ pre neschopnosť ukončil činnosť v roku
1991 a vymenilo ho Konzorcium Bradlo. Zmenil sa i investor, keď KÚŠPS
odovzdal zodpovednosť majiteľovi NKP – mestu Brezová pod
Bradlom, najprv zastúpenom primátorom Vlastimilom Kátlovským, potom primátorom
Ivanom Ďurkovičom.