|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
Základné
údaje o živote a diele generála Milana Rastislava Štefánika Štefánikova mimoriadna
inteligencia a zvláštne čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu
zblíženiu sa s českou kultúrou a vedeckou spoločnosťou.
Bol členom a neskôr predsedom akademického spolku Detvan. Vo svojich
článkoch ostro vystupoval proti maďarizácii na Slovensku, ale
kritizoval aj slovenských politických dejateľov pre pasivitu. Tu si
začína v plnej miere uvedomovať potrebu úzkej česko-slovenskej
spolupráce. Po štúdiách odišiel do
Paríža, kde pracoval
ako asistent u astrofyzika J. Janssena, riaditeľa observatória v Meudone.
Bol priekopníkom v metódach na výskum Slnka. Pozorovania robil na
Mont Blancu, v Španielsku, Turkestane, Brazílii a v Tichomorí.
Za vedecké práce získal cenu Francúzskej astronomickej spoločnosti,
Janssenovu a Wildeho cenu Francúzskej akadémie vied. Za vedecké a
diplomatické úspechy dostal od Francúzskej vlády Rád rytiera Čestnej
légie. Počas vojny cestou francúzskych
politikov a novinárov informoval verejnosť o ťažkom položení
Slovákov v Uhorsku. Politikom predostrel návrh na vytvorenie slobodných
štátov, ktoré by vznikli rozpadom Rakúsko-Uhorska.
Zohral významnú úlohu pri oboznamovaní ostatných štátov Dohody
a svetovej verejnosti o vytvorení koncepcie novej Európy. Keďže
sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol
do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári
roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný
orgán česko - slovenského zahraničného odboja. Jej
predsedom sa stal T. G. Masaryk, podpredsedom M. R. Štefánik a tajomníkom
E. Beneš. Francúzska vláda, najmä zásluhou Štefánika, vydala Štatút,
ktorý neskôr doplnila Dekrétom. Týmito dvoma dokumentmi sa oficiálne
zriadila čs. armáda vo Francúzsku. Už v r. 1916 vyznačil
vo svojom zápisníku nové hranice Československa, Rumunska, Juhoslávie
i Maďarska. Takto boli neskôr aj prijaté Trianonskou dohodou. Veľké a významné
poslanie vykonal v Rusku, v súvislosti s realizáciou
vojenských a politických zámerov čs. zahraničného odboja. S oficiálnym
poverením Francúzska odišiel v r. 1916 spolu s generálom
Janinom organizovať slovenských a českých zajatcov do čs.
oddielov. Tie mali so súhlasom slúžiť ako čs. armáda vo Francúzsku.
Po príchode do Ruska dosiahol, že všetky organizácie a spolky
združujúce Slovákov a Čechov budú podriadené vedeniu čs.
odboja v Paríži. V Rusku prijali Štefánika s veľkou
vážnosťou, o čom svedčí i vysoké vyznamenanie Rádu Sv.
Vladimíra, ktoré mu udelilo najvyššie ruské velenie. V r. 1918 po revolúcii
a v r. 1919 sa zasa vrátil do Ruska na Sibír, kde riešil problém
čs. légii. Čs. vojská boli presunuté do tyla a za pomoci
Japonska mali byť presunuté do vlasti.
Za túto činnosť
mu Francúzska vláda udelila Veliteľský kríž Čestnej légie. V roku 1917 bol Štefánik
poverený náročným projektom v USA. Jednalo sa o nábor
dobrovoľníkov slovenského a českého pôvodu. Stretol sa s predstaviteľmi
rôznych slovenských a českých spolkov. Dosiahol zhodu v názoroch
týkajúcich sa boja za oslobodenie i následné spolužitie v spoločnom
čs. štáte. Za ich aktívnej pomoci a o podpory francúzskej
diplomacie dosiahol u prezidenta Wilsona (20. 7. 1917) súhlas s náborom
a v krátkom čase získal 3000 vojakov, ktorí boli presunutí do
Francúzska ako súčasť légií. Získal pre vec rodiaceho sa
Československa mnohé významné osobnosti amerického politického života,
napr. F. D. Roosvelta. Slovenské spolky poskytli Národnej rade československej
významnú finančnú pomoc pre jej činnosť. Prvé oficiálne poslanie Štefánika
v mene NRČs bola misia v Taliansku. Jej cieľom
bolo zlepšiť vzťahy medzi Talianskom a Srbskom a dosiahnuť súhlas
Talianska, aby sa na jeho území mohli formovať čs. vojenské útvary.
Štefánik rozvíjal diplomatické styky i s Vatikánom, pretože jeho
vplyv na medzinárodnú politiku bol značný. Rokovania s talianskou
vládou o organizácii čs.
armády na jej území sa začali vo februári 1918
a diplomatický úspech bol korunovaný podpísaním Zmluvy (21. 4.
1918) o konštituovaní právne a politicky samostatnej čs. armády v Taliansku.
Zmluvu za Taliansko podpísal ministerský predseda Orlando a za Národnú
radu československú M. R. Štefánik. Bola to vôbec prvá medzinárodná
zmluva uzavretá v mene Československej republiky. Štefánik bol
zakladateľom čs. diplomacie a bol vynikajúcim diplomatom. V Ríme,
v prítomnosti európskej diplomacie bola definitívne uznaná čs.
armáda v zahraničí, ktorá mala už 100 000 vojakov.
Veliteľom armády sa stal gen. Janin,
jeho zástupcom bol gen. Štefánik. Medzitým sa utvorila vláda ČSR,
v ktorej bol Štefánik ministrom vojny. Po vzniku ČSR povedal:
„Teda Česi a Slováci sú konečne slobodní. Som spokojný
sám so sebou. Mohol by som pokojne zomrieť.“ Po dlhých rokoch strávených
v zahraničí sa v nedeľu 4. mája 1919 z talianskeho
Galarate vypravil letecky na návrat do vlasti. Svoj oslobodený národ i rodnú
zem už neobjal živý – po páde lietadla tragicky zahynul neďaleko
Bratislavy Milan Rastislav Štefánik
– osobnosť, ktorej význam nespočíva iba v rozhodujúcom
podiely na založení prvého slobodného spoločného štátu Čechov
a Slovákov. Je aj prvý zo svojho národa, ktorý obdivuhodnou
diplomaciou vplýval na európsku politiku. S myšlienkami, názormi a činmi
môžeme ho dnes vnímať ako prvého „Európana“. Predpokladal, že
nastane stav, ktorý nazval „europeizácia“, čo malo predstavovať
harmóniu národov v Európe. Je potrebné, aby sme pochopili jeho nadčasovosť
a aj dnes sa hlásili k Štefánikovej európskej myšlienke. Osobitne treba vyzdvihnúť
Štefánikove sebaobetovanie sa v mene národa, mravnú čistotu
jeho zámerov i prostriedkov pri prekonávaní prekážok. Bola to
osobnosť napriek krehkému zdraviu silná, neobyčajne sugestívna,
hlboko veriaca, túžiaca po pravde a poznaní. Svoje etické, morálne
mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov:
„Veriť – Milovať – Pracovať“ a on skutočne
tak žil. V tomto je aktuálnosť odkazu a veľkosť
generála Milana Rastislava Štefánika. Súvisiace
odkazy: M. R. Štefánik
(Zamyslenie nad jeho celoživotným zápasom s osudom i so sebou pri príležitosti
85. výročia vzniku ČSR) Časopis Bradlo (rôzne články o Štefánikovi) |
