|
|
Veriť, milovať, pracovať. |
|
|
Výnimočná žena (o
francúzskej spolupracovníčke M. R. Štefánika Louise Weissovej) Louisa Weissová vtedy za mňou prišla a povedala:
„Gratulujem. Tá báseň o hviezdach sa mi veľmi páčila.
Priala som si vás poznať i z iných dôvodov. Jednak preto, že
ste výtvarníčka a tiež preto, že ste z Československa. Všetko
čo je spojené s vašou zemou ma nesmierne zaujíma. Počuli
ste niekedy hovoriť o Štefánikovi? Vzhľadom k tomu, čo
sa u vás už štvrťstoročie deje, myslím, že ste sa o ňom
neučili... Ale ak áno, tak asi viete, že Štefánik bol i vynikajúcim
hvezdárom... Podarilo sa mu dokonca prebudiť záujem o hviezdy i u mňa.“
Zverila mi vtedy už asi osemdesiatročná pani Louisa Weissová. Dokázala nesmierne zaujímavo rozprávať o T. G.
Masarykovi a E. Benešovi, s ktorými sa stretla v Paríži počas
ich exilu. Mala spústu
fotografií a úžasnú pamäť. Počas svojho života sa stretla s mnohými
štátnikmi, ministrami, generálmi, spisovateľmi... Spomínam si na
jednu fotografiu, na ktorej bola spoločne s Janom Masarykom a jeho
sestrami. Iné boli s M. R. Štefánikom z ich spoločných
prechádzok parkom Montsouris, parížskymi štvrťami Glaciére a
Gogelins. Ďalšie zasa z meudonského parku, neďaleko hvezdárne,
kde Milan spolupracoval s francúzskym vedcom a hvezdárom Julesom
Janssenom. Louisa Weissová sa narodila v Arrase roku 1893 v bohatej
meštianskej, republikánskej a dreyfusardskej rodine. Jej otec pochádzal z Alsaska.
Nesúhlasil, keď sa Louisa prihlásila na vysokú školu. A už vôbec
nie s tým, keď sa rozhodla miesto bohatého vydaja, že sa po
agregácii z filozofie stane novinárkou. Vypukla prvá svetová vojna.
Louisa založila vojenskú nemocnicu, v ktorej sa stala ošetrovateľkou. Mladá Louisa mala 22 rokov, keď sa prvý raz stretla v parížskom
salóne svojej priateľky
Claire de Jouvenelovej s tridsaťpäťročným poručíkom
Milanom Štefánikom. „Neoslnila ma jeho krása, ale jeho inteligencia.
Bol to génius. Jemu zasa imponovalo, že poznám históriu Čechov a
Slovákov, že bitka na Bielej hore, mená Riegera a Palackého nie sú pre
mňa španielskou dedinou. Tvrdil, že toho viem viac než sám generál
Foch“, spomína Louisa Weissová vo svojej trilógii Pamäti jednej Európanky. Medzi Milanom Štefánikom, ktorý sa počas niekoľkých
rokov ich priateľstva (1915-1919) stal generálom francúzskej armády
a Louisou Weissovou sa vyvinula čulá spolupráca. Louisa sa stala Štefánikovi
podľa jeho vlastných slov „jeho najbližšou a nezbytnou
spolupracovníčkou a priateľkou.“ Dokázala sa naprosto
stotožniť s jeho cieľom. Písala články, v ktorých
žiadala o samostatnosť pre utláčané národy. Založila týždenník
Nová Európa. Bojovala spolu so Štefánikom za oslobodenie jeho ľudu
od rakúsko-uhorského jarma. Tragická
smrť M. R. Štefánika v máji 1919, ktorý sa medzitým stal prvým
ministrom vojny novozaloženého československého štátu, ňou
hlboko otriasla. V mene Štefánikovej pamiatky sa rozhodla odísť
v tomto roku do Prahy, kde pracovala ako zahraničná dopisovateľka.
Louisa
Weissová precestovala celú Európu. Stala sa svetoznámou novinárkou a
spisovateľkou. Za druhej svetovej vojny bola aktívna v podzemnom
hnutí. Zachránila tisíce ľudských životov. Keď koniec vojny
priniesol francúzskym ženám dlho očakávané hlasovacie právo na
rovnoprávnosť, bola to predovšetkým jej zásluha. Pri otvorení prvého
Európskeho parlamentu 17. júna 1979 predniesla Louisa Weissová ako
najstarší člen úvodnú reč. Požiadala som ju, či by som si mohla nakresliť jej
portrét. Súhlasila. „Dnešnej reality sa ale moc nedržte. Radšej týchto
dvoch fotografií. Sú z doby mojej mladosti. Štefánik povedal, že
som slovanský typ. Nakoniec na tom nie je nič divného. Prababička
z matkinej strany pochádzala z Prahy“. Louisa Weissová zomrela v r. 1983. Je po nej pomenovaná
jedna z parížskych ulíc.
|
